Palček

Palček (Rozprávka)
Bol raz jeden drevorubač, a ten mal so ženou sedem detí, všetko samých chlapcov. Najstarší mal iba desať rokov a najmladšiemu minulo sedem. Každý sa čudoval, že majú toľko drobizgu v takom krátkom čase, ale akožeby nie! Drevorubačova žena ľahko oťarchavela a vždy porodila dve deti naraz. Treli veľkú biedu a detváky chovali ťažko, veď ani jedno si ešte nevedelo zarobiť na živobytie. Rodičov však najväčšmi trápilo, že najmladší syn bol akýsi dengľavý a sotvakedy prevravel slovíčko. Nazdávali sa, že je hlúpy, no jeho mlčanlivosť bola známkou dobroty ducha. Bol veľmi malý - keď prišiel na svet, sotva bol väčší ako palec, a preto ho nazývali Palčekom. Úbohé chlapča bolo každému na posmech a kdekto mu krivdil. Bol však spomedzi bratov najbystrejší a najrozvážnejší. Veľa toho nenavravel, ale zato bol samé ucho.

Raz prišiel veľmi zlý rok a na rodinu doľahla taká bieda, že sa úbohí ľudkovia rozhodli zbaviť detí. Keď si raz večer chlapci políhali a drevorubač sedel so ženou pri ohnisku, s bolestným srdcom jej povedal:

„Vidíš, že si už nevládzeme deti uživiť. Nechcem sa dožiť, aby mi od hladu zomierali pred očami. Zajtra ich zavedieme do lesa, nech tam zablúdia. Pôjde to celkom ľahko. Kým budú zbierať raždie, ujdeme a deti nič nezbadajú."

„Ach!" zvolala žena. „Vari by si si sám šiel zahubiť deti?"

Márne jej muž vykladal, akú biedu trú, nijako sa s tým nemohla uspokojiť. Bola chudobná, ale bola matka. Keď si však predstavila, čo to bude za žiaľ vidieť deti umierať hladom, naveľa privolila a s plačom sa uložila spať.

Palček vedel všetko, čo rodičia povedali, lebo keď z postele začul, o čom sa zhovárajú, tíško vstal a šuchol sa otcovi pod stolček, aby ho nik nevidel a aby mu ani slovko neušlo. Potom si ľahol, ale do rána nezažmúril oka. Celú noc premýšľal, čo robiť. Včasráno vstal, šiel k potôčiku, na brehu si nazbieral do vreciek biele kamienky a vrátil sa domov. Onedlho sa všetci vybrali na raždie, ale Palček bratom nezradil, čo vie. Prišli do takého hustého lesa, že sotva na seba dovideli. Drevorubač začal rúbať drevo, deti zbierali raždie a ukladali ho do otiepok.

Keď otec a matka videli, ako deti usilovne zbierajú, potajomky sa od nich vzďaľovali a potom utiekli bočným chodníkom. Po čase chlapci zbadali, že sú sami, a začali na plné hrdlo kričať a plakať. Palček bratov nechal, nech si pokričia, lebo vedel, kadiaľ ísť domov. Cestou do lesa púšťal povedľa chodníka biele kamienky.

„Nič sa nebojte, bračekovci," povedal bratom napokon, „otec a matka nás tu nechali, ale ja vás privediem nazad, len poďte so mnou."

Bratia ho poslúchli a Palček ich viedol tou istou cestou, ktorou ráno do lesa prišli. Pred domom zastali. Neodvážili sa vojsť dnu, ale stali si za dvere a načúvali, o čom sa rodičia zhovárajú.

Len čo sa drevorubač so ženou vrátili domov, starosta obce im poslal desať toliarov, ktoré im bol dávno dlžen a ktoré už ani nečakali. Muž so ženou hneď ožili, lebo, chudáci, zomierali hladom, a drevorubač poslal ženu k mäsiarovi. Dlho už nemali nič v ústach a drevorubačka kúpila trikrát viac mäsa, než treba na večeru pre dvoch ľudí. Keď sa najedli, žena povedala:

„Božemôj, kde sú teraz naše úbohé deti? Ako dobre by sa najedli toho, čo nám zvýšilo. Ty si sa ich chcel zbaviť, Vilo! Ja som vravela, že to oľutujeme. Čo len teraz robia v lese? Božemôj, možno ich už zožrali vlci! Ty ani nie si človek, keď si si takto zahubil deti."

Tak žena jednostaj mlela, ako ona dobre vedela, že svoj čin oľutujú, až drevorubač napokon stratil trpezlivosť. Pohrozil jej, ak neprestane bedákať, že ju vybije. Nie že by drevorubačovi nebolo detí ľúto, možno viac ako žene, ale nezniesol, keď mu ustavične pílila hlavu. Mal povahu ako veľa iných mužov. Bol rád, keď mala žena pravdu, ale nezniesol, keď mu jednostaj húdla svoje.

Drevorubačka ďalej plačky nariekala:

„Beda, prebeda! Kde sú teraz naše úbohé deti?"

Raz to zvolala tak nahlas, že to počuli aj detváky za dverami a hneď sa všetky pustili kričať:

„Tu sme! Tu sme!"

Matka im bežala otvoriť, objímala ich a vravela:

„Ach, či som len rada, že vás zas vidím, deti moje drahé! Iste ste ustali a poriadne vyhladli. A ty, Petrík, kde si sa tak ufúľal? Nože poď sem, nech ťa obriadim."

Petrík bol najstarší a matka ho mala radšej než ostatných synov, lebo bol trošku ryšavý ako ona. Všetci si posadali k stolu a jedli s takou chuťou, až radosť hľadieť. Jeden cez druhého rozprávali, ako sa v lese báli. Tí dobrí ľudkovia sa náramne tešili, že majú deti zas pri sebe, no ich radosť trvala len potiaľ, kým mali desať toliarov. Sotva peniaze minuli, zasa ich prikvačila predošlá bieda a znovu sa rozhodli, že sa detí zbavia. Zastrájali sa, že teraz ich zavedú oveľa ďalej ako prv, aby sa im to podarilo.

Dohovárali sa tajne, no Palček ich predsa počul. Zaumienil si, že aj teraz urobí všetko tak ako minule. Skoro ráno vstal, že pôjde k rieke nazbierať kamienky, ale dvere boli na dvakrát zamknuté. Nevedel, čo si počať, no keď im matka každému dala na obed po kuse chleba, pomyslel si, že chlebík mu poslúži miesto kamienkov a že bude pozdĺž cesty hádzať omrvinky.
Strčil si krajec do vrecka a otec s matkou zaviedli deti do najtmavšieho a najhlbšieho lesa.

Keď potom rodičia skrytým chodníčkom utiekli, Palček sa veľmi netrápil. Veď striedka z chlebíka, ktorú idúcky púšťal, mu už cestu domov ukáže, myslel si. Ako sa však prekvapil, keď nikde nenašiel ani omrvinku. Všetky do jednej ich pozobali vtáčence.

Len teraz sa ešte deti zarmútili. Čím dlhšie išli, tým väčšmi blúdili a strácali sa v lese.

Prišla noc, zadul mocný vietor a naháňal chlapcom velikánsky strach. Videlo sa im, že zovšadiaľ počujú zavýjať vlky a že ich už-už idú zožrať. Sotva sa odvážili povedať slovíčko alebo otočiť hlavu. Onedlho sa spustil hustý dážď a deti premokli do kosti. Pri každom kroku sa kĺzali, padali do blata, celé zamazané sa dvíhali a nevedeli, čo si počať s rukami.

Palček sa vyškriabal na vysoký strom, že sa poobzerá, či dakde nablízku niečo neobjaví. Ako tak hľadel na všetky strany, zbadal kdesi na druhej strane lesa svetielko, akoby tam blikala sviečočka. Palček zliezol zo stromu, no sotva stúpil na zem, svetielko zmizlo. Veľmi ho to skormútilo, ale nedal sa odradiť. Pobral sa so svojimi bratmi tým smerom, kde svetlo videl, až prišli na kraj lesa a svetielko sa im znovu ukázalo. Tak prišli k chalúpke, kde sviečka horela. Cestou sa neraz poriadne zľakli, lebo zakaždým, ako zišli do nejakej priehlbinky, sa im svetlo stratilo z očí.

Deti zastali pred chalúpkou a zabúchali na dvere. Prišla im otvoriť akási ženička a dobrotivo sa ich spýtala, čo chcú. Palček jej povedal, že sú chudobné deti, že sa stratili v lese a že ju pekne prosia, aby sa nad nimi zľutovala a dala im nocľah.

Keď ženička videla, aké pekné deti to k nej prišli, s plačom im povedala:

„Beda, prebeda, úbožiatka moje! Kam ste sa to zatárali? Či neviete, že v tomto dome býva ľudožrút, ktorý jedáva deti?"

„Ach!" načisto sa roztriasol Palček a spolu s ním všetci bratia. „Čo máme robiť? Ak nás, pani, nepritúlite, v noci nás v lese istotne zožerú vlci. Nech nás teda radšej zje váš pán. A môžbyť sa nad nami zľutuje, ak sa za nás prihovoríte."

Ľudožrútova žena si myslela, že sa jej možno podarí deti pred mužom do rána skryť, a zaviedla ich k ohnisku, aby sa trochu zohriali. Opekal sa tam na ražni celý baran - večera pre ľudožrúta.

Sotva sa deti ohriali, počuli, že ktosi tri, či štyrikrát zabúchal na bránu. Vracal sa domov ľudožrút. Žena skryla deti pod posteľ a išla mužovi otvoriť. Ľudožrút sa hneď začal spytovať, či je hotová večera, či je nachystané víno, a sadal si k stolu. Baran bol ešte samá krv, no jemu práve tak chutil najväčšmi. Jednostaj pritom ňuchal napravo i naľavo a vravel, že cíti človečinu.

„Možno cítite teliatko, ktoré sa vám chystám upiecť," povedala žena.

„A ja ti vravím ešte raz, že cítim človečinu!" zvolal ľudožrút a krivo pozrel na ženu. „Voľačo sa mi tu nevidí!"

Sotva to povedal, zdvihol sa od stola a bral sa rovno k posteli.

„Teda takto ma ty klameš, prekliata žena!" zrúkol. „Neviem veru, čo mi bráni, že som aj teba ešte nezožral. Tvoje šťastie, že si už stará babizňa! Ale táto zverina mi prišla vhod. To bude hostina pre mojich troch kamarátov, ktorí ma prídu v tieto dni pozrieť."

Hneď nato ľudožrút povyťahoval spod postele jedného chlapca po druhom. Úbohé deti sa hodili pred ním na kolená a prosili o zľutovanie. Mali však do činenia s najväčším krutáňom, kdežeby sa ten bol nad nimi zľutoval! Prepaľoval ich očami a žene povedal, že najlepšia pochúťka z nich bude, ak mu ich pripraví s dobrou omáčkou. A už aj sa bral po veľký nôž a idúcky si ho ostril na podlhovastom kameni, ktorý držal v ľavej ruke. Schmatol ktorési chlapča, no žena mu povedala:

„Vari ich idete rezať v nočnú hodinu? Nemáte dosť času ráno?"

„Žena, mlč!" oboril sa na ňu ľudožrút. „Aspoň sa dobre odležia."

„Ale veď je tu toľko mäsa!" odvetila žena. „Teľa, dva barany a polka prasaťa."

„Máš pravdu," povedal obor. „Daj sa im dobre najesť, aby neschudli, a ulož ich spať."

Ženička nevedela, čo od radosti urobiť, a priniesla deťom večeru, no chúdence boli strachom celé vynáčené a sotva sa jedla dotkli. Obor sa náramne tešil, že bude mať čím pohostiť kamarátov, a od radosti začal piť. Vypil o dobrý tucet pohárov viac než obyčajne, až mu víno stúplo do hlavy a pobral sa spať.

Ľudožrút mal sedem detí - všetko dievčatká. Malé ľudožrútky mali veľmi peknú pleť, lebo jedávali človečinu ako ich otec, maličké, celkom guľaté sivé očká, krivý nos a velikánske ústa s riedkymi dlhými a ostrými zubmi. Neboli ešte ktovieaké zlé, ale zato už teraz hrýzli deti a sali im krv. Dalo sa čakať, že z nich vyrastú riadne ľudožrútky.

Matka uložila dcérky zavčasu. Spali vo veľkej posteli a každá mala na hlave zlatú korunku. V izbe bola ešte jedna posteľ, celkom taká ako tá, v ktorej spali dievčatká. Ľudožrútova žena uložila do nej všetkých sedem chlapcov a išla si ľahnúť k mužovi.

Palček si všimol, že dcérky majú na hlave zlaté korunky. Bál sa, aby ľudožrút neoľutoval, že neskántril deti ešte večer, preto sa okolo polnoci zdvihol, vzal svoju čiapku a čiapky svojich bratov, potom s nimi tichučko zašiel k malým ľudožrútkam, vzal im zlaté korunky a miesto nich im pokládol na hlavy čiapky. Zlaté korunky dal potom na hlavu sebe i svojim bratom, aby ľudožrút pokladal chlapcov za dcérenky a dcérenky za chlapcov, ktorých chcel podrezať.

Všetko sa stalo tak, ako Palček predvídal. Okolo polnoci sa ľudožrút prebudil a začal banovať, že si na ráno odložil robotu, ktorú mohol zvŕšiť už večer. Zhurta vyskočil z postele, pochytil veľký nôž a povedal:

„Nože sa pozrime, ako sa majú naši lapajčekovia. Robotu veru nehodno odkladať."

Tackavo vošiel do izby svojich dcérok a priblížil sa k posteli, kde ležali chlapci. Všetci spali, iba Palček bdel a od strachu sa išiel pominúť, keď pocítil, ako obor jemu i bratom chytá hlavu. Keď ľudožrút nahmatal zlaté korunky, povedal:

„Ej, či by som bol vyparatil peknú vec! Vidno, že som večer veľa pil."

Potom išiel k posteli svojich dcérok, nahmatal čiapky a povedal:

„Tu ste, loptoši! No, dajme sa pekne do roboty!"

A hneď nato bez okolkov podrezal všetkých sedem dcérok. Náramne sa tešil, že to už má za sebou, a šiel si ľahnúť k žene.

Len čo Palček začul, že ľudožrút chrápe, pobudil bratov, nakázal im, aby sa chytro poobliekali a šli za ním. Tíško zišli do záhrady a preliezli ohradu. Bežali skoro celú noc, triasli sa strachom a vôbec nevedeli, kam utekajú.

Keď sa ľudožrút zobudil, povedal žene:

„Nože mi priprav tých malých huncútov, čo včera prišli."

Ľudožrútova žena sa veľmi čudovala, že je muž taký láskavý. Ani jej na um nezišlo, ako to myslel, keď jej rozkázal chlapcov pripraviť. Nazdala sa, že má deti poobliekať, a pobrala sa za nimi. Aká hrôza ju však premkla, keď zbadala, že všetky jej dcérky sú podrezané a zaliate krvou. Začali ju obchádzať mrákoty, lebo tak si v podobných prípadoch počínajú skoro všetky ženy.

Ľudožrút sa bál, aby sa žena pri robote veľmi nezdržala, a šiel za ňou, že jej pomôže. Keď zbadal strašné divadlo, aj jeho prejala hrôza.

„Ach, čo som to urobil?" zvolal. „To mi tí nešťastníci draho zaplatia."

Nato vylial žene do tváre za hrniec vody, a keď sa prebrala, riekol:

„Chytro mi daj sedemmíľové čižmy, veď ja ich pochytám!"

Pustil sa deti naháňať, polietal krížom-krážom všetky kúty, až napokon naďabil na cestu, kadiaľ bežali úbožiatka. Boli už na takých sto krokov od domu, keď zbadali, ako ľudožrút kráča z jednej hory na druhú a preskakuje rieky, akoby to boli iba potôčiky. Palček zazrel v neďalekej skale priehlbinu, skryl do nej bratov, naostatok sa aj sám medzi nich vtisol a pritom ustavične striehol, čo bude ľudožrút robiť.

Obor sa na dlhej a márnej ceste ukonal (bodaj by aj nie! Také sedemmíľové čižmy človeka zmoria!) a chcel si odpočinúť. Náhodou si sadol na skalu, v ktorej sa skryli deti. Únava ho načisto premohla, chvíľu si poležal a zaspal. O chvíľu začal tak hrozitánsky chrápať, že deti sa triasli strachom, ako keď nad nimi držal veľký nôž a chystal sa ich zaklať.

Palček sa veľmi nebál. Povedal bratom, aby chytro bežali domov, kým ľudožrút tvrdo spí, a o neho aby sa nestarali. Deti počúvli a čoskoro boli doma.

Palček sa prikradol k ľudožrútovi, tíško mu stiahol čižmy a potom si ich obul. Boli širokánske a velikánske, ale - čarodejné: mali dar zväčšiť sa alebo zmenšiť, podľa toho, na akú nohu si ich kto obul. A tak aj Palčekovi padli ako uliate, akoby ich boli šili akurát pre neho.

Chlapča sa rovnou cestou pustilo k ľudožrútovmu domu a našlo tam jeho ženu, ako plače nad podrezanými dcérkami.

„Váš muž," riekol jej Palček, „je vo veľkom nebezpečenstve.

Chytila ho horda zbojníkov a prisahali, že ho zabijú, ak im nedá všetko svoje zlato a striebro. Už mu držali dýku na krku, keď ma zbadal. Prosil ma, aby som vám povedal, čo ho postihlo, a aby ste mi dali všetky cennosti a nič si nenechali, lebo ho bez milosti zabijú. Je vo veľkej tvŕdzi, preto mi dal sedemmíľové čižmy, aby som sa chytro vrátil a aby ste si nemysleli, že som podvodník."

Ženička sa náramne zľakla a ihneď dala Palčekovi všetko imanie, čo doma mala. Veď ľudožrút bol predsa len dobrým mužom, aj keď jedával deti. Tak sa Palček s veľkým bohatstvom vrátil domov a rodičia sa s ním radostne zvítali.

O tejto poslednej udalosti sa mienky rozchádzajú. Poniektorí tvrdia, že Palček sa krádeže nedopustil. Pravdu povediac, on sám si nerobil nijaké výčitky, že vzal sedemmíľové čižmy, veď ľudožrút v nich vraj iba behával za deťmi. Tvrdia, že majú správy z dobrého prameňa, vraj dokonca jedli a pili v drevorubačovom dome. Hovoria aj to, že Palček sa v sedemmíľových čižmách hneď pobral na kráľovský dvor, lebo vedel, aké tam majú starosti s armádou, ktorá bojovala dvesto míľ od hlavného mesta, a na dvore vôbec nevedeli, či vyhrali bitku. Palček vraj vyhľadal kráľa a povedal mu, že ak si želá, prinesie mu o vojsku správu ešte pred západom slnka. Kráľ mu sľúbil veľa peňazí, ak to dokáže, a Palček mu priniesol správu ešte v ten večer.

Po tomto kúsku sa o ňom všade rozniesol chýr a Palček mal všetko, čo si len želal. Kráľ sa mu bohato odmeňoval, že nosí rozkazy armáde, a mnohé panie ho zahŕňali všetkým, čo si zažiadal, len aby mali správy o svojich milencoch. To bola jeho najväčšia zlatá baňa.

Niekoľko žien mu zverilo listy pre manželov, ale platili ho tak mizerne, že sa mu ani neoddalo rátať, koľko si zarobil.

Keď už bol kuriérom dosť dlho a zgazdoval si pekný majetok, vrátil sa k otcovi. Ej, či len bolo doma radosti, že ho zas vidia! Palček sa postaral o celú rodinu. Pre otca i bratov pokúpil novozriadené úrady, zabezpečil im dobré bydlo a všetci ho mali vo veľkej láske.



Ponaučenie



Rodičov nemrzí, že majú kopu detí,

keď urastené sú, zdravie im z očí svieti

a majú krásny zovňajšok.

No ak je ktoré slabé a mlčanlivé,

kdekto ho odstrčí a na posmech má stále.

A predsa častokrát práve to dieťa malé

prinesie rodine blahobyt, šťastné chvíle.