Popolvár najväčší na svete

Popolvár najväčší na svete (Rozprávka)

Kde bolo, tam bolo, v sedemdesiatej siedmej krajine, za červeným morom, za skleným vrchom a za drevenou skalou bolo jedno mesto. V tom meste býval kráľ, ktorý mal troch synov. Dvaja starší boli takto naoko poriadni šuhajci, ale tretí bol iba taký Popolvár, čo spoza pece ani nevyzrel. Raz si ich otec postaví pred seba a vraví: 
„Synovia moji, už ste, chvalabohu, chlapi na mieste. Mohli by ste ísť skúsiť svet, či z vás dačo bude. Pôjdete po staršom!"
Najstarší bol hneď hotový, vypýtal si od otca veľa peňazí, dobrého koňa a ligotavú zbroj. Rozlúčil sa a šiel do sveta. Celý rok putoval po horách, po dolách, po pustatinách, až naostatok prišiel k medenej hore.
„Riadne som sa už natúlal," povedal si. „Ale nič neľutujem, len keď si z tejto hory donesiem domov pamiatku."
Nahľadel sa, naprizeral na tú medenú horu a odlomil si z nej halúzku. Keď prišiel domov, už zďaleka volal:
„Otec môj, otec môj, či som vám ja bol ďaleko! Pozrite, táto halúzka je až hen z medenej hory!"
Ale otec odpovedal:
„Načo si sa aj púšťal z domu a toľko sa túlal! Veď ja s tvojou materou som kedysi chodieval k medenej hore zaránky. Z teba, ako vidím, bude mať svet slabý úžitok. Poďže ty, môj prostredný. Čo si vyberieš na cestu?"
Vybral si aj ten dobrého koňa, ligotavú zbroj a veľa peňazí. Rozlúčil sa pekne s domácimi a šiel! O rok prišiel aj on k medenej hore a odlomil si z nej halúzku. Ale stúpal ďalej, lebo už vedel, že by ho otec vyhanbil, ak by len toľko skúsil ako brat. Chodil, blúdil po horách, po dolách, po pustatinách, až zase po roku prišiel k striebornej hore.
Aha, povie si, tuto môj brat nebol. A veď to človek ani neslýcha takýto zázrak, takúto krásnu striebornú horu!
Nahľadel sa, naprizeral na tú horu a odlomil si z nej strieborný prútik, aby mu uverili, kde až bol.
Keď dochodil domov, už zďaleka volal:
„Otec môj, otec môj, ja som bol ešte ďalej! Pozrite, tento prútik je až hen zo striebornej hory!"
Ale otec odpovedal:
„Veru sa ani ty nemáš čím chváliť! Veď ja som s tvojou materou chodieval kedysi k striebornej hore za dopoludnie! Vidím, že z vás dvoch je nič. A čo z teba tretieho?"
„Dačo už len bude," povedal najmladší. „Keď je už na mne rad, skúsim i ja šťastie!"
Starší bratia sa dobre nezašli od smiechu: Popolvár do sveta! Veď ten dosial nebol ani na krok od pece! A otec - akosi zamyslený - sa ho nezastal. Zarmútil sa náš Popolvár, že ho tak za nič nemajú, a vyšiel von.
Rozžialený chodil po dvore a ani nezbadal, ako sa dostal ku kope hnoja. Na hnoji sa vyhrieval prašivý koník a ten sa mu takto prihovoril:
„Nežiaľ ty nič, Popolvár! My dvaja budeme dobrí kamaráti. Predstúp ešte raz smelo pred otca a nežiadaj si na cestu nič inšie, iba mňa a zhrdzavený paloš z komory. Tvoj otec dobre vie, ktorý. Sprvu ti ho nebude chcieť dať, ale ty len stoj na svojom a všetko bude dobre."
Poďakoval sa Popolvár koníčkovi za radu a predstúpil ešte raz pred otca.
„Nuž čože ty, Popolvár? Vari by si naozaj chcel do sveta?"
„Chcel, otec môj!" odpovedal smelo Popolvár.
„A čo žiadaš na cestu?"
„Nič inšie, otec môj, len prašivého koníka, čo sa vyhrieva na hnoji, a zhrdzavený paloš z komory."
Pokrútil otec hlavou a sprvoti mu to nechcel dať. Načo by mu to vraj bolo. Ale potom na všetko privolil.
Opásal si Popolvár zhrdzavený paloš, zauzdil koníčka povrieslom a vysadol naň. Ešte len teraz sa bratia zachodili od smiechu! A ľudia po meste sa stavali na diváky, ako sa koníkovi podlamujú kolená, ako viazne v blate a ako ho Popolvár musí za každým tretím krokom dvíhať. Ale dvíhal si ho statočne a z posmechu si nerobil celkom nič.
Po psote, po biede sa vyknísali a vyvliekli von z mesta. Popolvár zasadol, že si koníčka radšej povedie. Ale tu sa milý koník strasie a hneď bol z neho krásny tátošík.
„Ty si, Popolvárko, nemysli, že som ja len dáka ledačina! Ja som tátoš tvojho otca. Ani ten paloš nie je ako iné paloše. Čo mu rozkážeš, všetko do kolena zrúbe. Mňa si teraz naobroč, daj mi za korýtko ovsa a za korýtko ohňa!"
Popolvár bol rád, že má takých pomocníkov. Hneď doniesol svojmu tátošíkovi za korýtko ovsa a za korýtko ohňa. Ten všetko chytro pohltal a žilky v ňom len tak hrali.
„Sadaj, Popolvár," hovorí, „máme ďalekú cestu!"
Popolvár vysadol a už leteli ponad doly, ponad hory, že sa tie pod nimi mihali len ako mraveniská. O chvíľku tátoš zastal a vraví:
„Tu je medená hora. Tvoj najstarší brat došiel sem za rok, ale ja som sem nosieval tvojho otca s materou zaránky. Zosadni a daj mi za korýtko ovsa, za korýtko ohňa!"
Popolvár nemeškal, naobročil si tátošíka a leteli ďalej, že sa im doly, hory len tak mihali pred očami. O chvíľku sa tátoš zastavil:
„Sme v striebornej hore. Tvoj prostredný brat sa sem dostal za dva roky, ale ja som tvojho otca s materou nosieval sem na dopoludnie. Zosadni a daj mi za korýtko ovsa, za korýtko ohňa!"
Len čo sa tátoš nahltal ovsa a ohňa, už zase leteli. Doly a hory sa pod nimi len tak mihali.
O chvíľku zastal tátoš ešte raz:
„No, už sme v zlatej hore, kde tvoji bratia nikdy neboli. Ale naobroč ma ešte raz, zanesiem ťa na noc k otcovmu priateľovi."
Popolvár si naobročil tátoša ovsom a ohňom. Urobili ešte dakoľko skokov a už stáli na dvore veľkého zámku.
Vošiel Popolvár dnu a pozdravil sa pekne kráľovi, ako priateľovi svojho otca.
„Ej, ej, synak môj," čudoval sa kráľ. „Vari naozaj vidím na staré dni živého človeka, a ešte k tomu syna svojho najlepšieho priateľa? No, veď ti aj z očí dobré vyzerá. Prešiel si za jeden deň cez tri hory, nuž to naozaj iba môj priateľ mohol takto vypraviť ku mne svojho syna. Takých priateľov ani nebolo, ani nebude, ako my s tvojím otcom, kým sme za mladi bojovali proti ježibabe. Veď ti otec hádam o nej povedal?"
„Nič také mi nevravel," riekol Popolvár, „ale paloš mi so sebou dal!"
„Ej, veď sa ten paloš dosť nazrážal babinho vojska! Ale čože! Čím viac ho zrážal, tým viacej sa rojilo zo zeme. Na staré kolená sme potom nechali všetko tak!"
„No, skúsia to moje mladé ruky," povie Popolvár. „Však nemáte nič proti tomu?"
„Ej, ba veru šanujem tvoju mladú krv. Radšej sa ty vráť! Lebo ježibaba zohnala proti mne všetko vojsko a ešte do rána udrie na nás. Ja ako ja, čo už aj zahyniem, len ty mladý aby si ostal. Aspoň zanesieš o mne správu otcovi."
Ale Popolvár neustúpil. Ledva svitalo, už sedel na tátošovi. Poberal sa s kráľovským vojskom proti ježibabinmu vojsku, ktoré sa na lúke rozlialo ako more. Uprostred vojska stála ježibaba na vysokom lešení, iskrila očami a vydávala rozkazy.
„Len sa smelo do nich! " zvolal Popolvár a pustil sa samý prvý. Svojmu palošíku rozkázal rúbať a ten stínal všetko do kolena. Hlavy padali ako makovice. Ale to aj tak nič nepomohlo, lebo babino vojsko akoby zo zeme rástlo. Čím viac ho stínali, tým viacej ho pribúdalo. No Popolvár sa predsa prerúbal až k babinmu lešeniu a rozkázal palošíku, aby ho zrúbal. Hneď bola ježibaba z lešenia dolu a na zemi stratila všetku svoju moc. Popolvár ju kázal rozsekať na márne kusy. Keď už bolo po ježibabe, zmizlo i jej vojsko, akoby sa odrazu do zeme prepadlo.
Ej, či len bol starý kráľ rád, že si na staré dni oddýchne od ježibaby! Chcel Popolvára hostiť u seba, dokiaľ by sa mu páčilo, ale ten nemal strpenia. Myslel si, že už čosi vo svete vykonal, s čím môže predstúpiť pred otca. A tak sa vybral hneď domov. Nebavil sa ani po ceste, iba čo si pri zlatej, striebornej a medenej hore naobročil tátoša ovsom a ohňom a z každej hory si odlomil po halúzke.

Keď došli pred rodné mesto, tátoš sa zase premenil na prašivého koníka a len tak nohami zapletal. Ľudia sa stavali na diváky a zachodili sa od smiechu. Bratia si robili posmešky. Ale otec sa vážne spýtal:
„No, syn môj, kadeže si mi chodil?"
„Pozrite, otec môj!" povedal už teraz Popolvár. „Odkiaľ je táto medená halúzka, tam som bol zaránky. Odkiaľ je tento strieborný konárik, tam som bol na poludnie. Odkiaľ je táto zlatá ratolesť, tam som bol popoludní a večer som zosadol za zlatou horou u vášho priateľa. Srdečne vás pozdravuje!"
„Ďakujem za pozdravenie! A ty, synak, si chlap, že si mi ho doniesol. Teda môj starý priateľ ešte žije? Nezahubila ho tá ježibaba, čo sme proti nej toľko bojovali? No, hovorže, hovor!"
„Chcela ho zahubiť, ale mu už viac nič neurobí. I lešenie sme jej zrúcali, i ju samu palošík na márne kusy rozsekal. A jej vojsko sa prepadlo do zeme!"
Otec bol celý uveličený. Vyrozprával milému synovi ešte aj o troch priateľových dcérach. Boli vraj utešené, jedna krajšia ako druhá. Ale ježibabini synovia, a to sú draci, ich odvliekli a držia voľakde v podzemných dierach. Bol by to víťaz, kto by tie vyslobodil!
Popolvárovi iba to bolo treba počuť! Hneď bol na všetko hotový. Otec by už rád všetko aj odvolal, lebo chcel mať syna pri sebe a tá vec bola nebezpečná. Ale keď Popolvár len chcel a chcel, nuž napokon privolil.
Išiel Popolvár rovno k tátošíkovi a vraví mu:
„Koníček môj, pôjdeme ešte do sveta."
„Viem, čo chceš vykonať," vraví tátošík. „Ale podoberáš sa na veľa. Tých drakov ešte nikto nepremohol a aj ty ktohovie ako obídeš."
„Už len bude, ako bude," nato Popolvár. „Ani ježibabu dosiaľ nik nepremohol, a my sme ju predsa skántrili. Len my, tátoško môj, poďme!"
„Keď už tak chceš," riekol naostatok tátoš, „teda sa vyberme!"
Vyšli ráno na svitaní a veru len tak ako prv: cez mesto sa ledva vliekli a ľudia sa im smiali. Hej, ale za mestom sa tátošík striasol, nahltal sa ovsa a ohňa a už leteli! Preleteli medenú, striebornú i zlatú horu a na noc sa zastavili zase u otcovho priateľa vo veľkom zámku. Tam im boli radi! Kráľ by Popolvára od samej radosti na rukách nosil! A len ho už núkal, aby si posedel, aby si povoľkal a pobavil sa u neho.
„Ej, nie mi je do voľkania ani do zábavy," vraví Popolvár. „Radšej hádam aby som vaše dcéry vyslobodil."
„Tie najlepšie ani nespomenúť," zarmútil sa kráľ. „Už sú tam a nik ich z pazúrov tých drakov nevyslobodí. Nedávaj sa na to ani ty, synak, lebo zahynieš."
„Zahyniem, nezahyniem, nech sa už stane, čo chce. Vy mi len ukážte cestu."
Dlho kráľ krútil hlavou, či privoliť, či nie. Naostatok mu prisľúbil, že ho teda odprevadí a ukáže mu cestu k podzemným dieram, dračím obydliam.
Na druhý deň sa vybrali. Dlhý čas išli krajinou, ktorú vybojovali od ježibaby, až prišli na samý-samučičký kraj. Tu kráľ ukázal pozďaleč na jednu dieru a vraví:
„Vidíš, tam je moja najstaršia u draka s troma hlavami. Ak sa ti ho podarí skántriť, sama ti ukáže cestu k svojej sestre. Nuž choď teda šťastlivo!"
„Šťastlivo putujte aj vy naspäť a nezabúdajte na mňa!"
Tak sa rozlúčil Popolvár s kráľom i s jeho družinou a šiel už potom sám do tej diery.
Dlho chodil po nej sem i tam, kde by toho draka našiel, ale nič. Až raz zočí svetlo. Ide za tým svetlom a príde pred krásny zámok. Smelo vojde dnu a tam mu vykročí v ústrety pekná princezná, najstaršia kráľova dcéra. Víta ho, ale neveselo:
„Jaj, človeče dobrý, kde si sa tu vzal? Toľké roky som tu zakliata, a ešte som nevidela ľudskú tvár! Ale škoda ťa, pekný mládenec, škoda ťa! Ak môj muž príde, hneď ťa zje!"
„Bude už, ako bude!" povie Popolvár. „Ale ja by som si predsa len rád zmeral s ním sily a teba vyslobodil."
Vtom zahrmel na dvore dvadsaťpäťcentový budzogáň, až sa zem zatriasla.
„Jaj, to je môj muž a teraz už nemôže nikto ani von, ani dnu," vykríkla naľakaná princezná. „Tu máš tento prsteň. Keď si ho skrútneš na prste, pribudne ti za sto chlapov sily. A len sa voľakde uchýľ, aby ťa hneď nezdrapil!"
Ledva dopovedala, už drak vpálil dnu. Poňuchal na všetky strany a zreval:
„Žena, človečina smrdí! Kde je, nech ju zjem!"
„Ach, mužíček môj drahý, kde by sa tu vzala človečina! Veď vieš, že tu nevídať ani vtáčika, ani letáčika, nie že by to človiečika!"
„Nezavrávaj, žena! Smrdí tu človečina, tak sem s ňou, lebo hneď teba zjem!" reval drak ešte strašnejšie a vyplazenými jazykmi si vylizoval rozďavené pysky.
Tu sa Popolvár postavil pred princeznú, aby ju drak voľajako neschmatol, a vraví:
„Tu som ti, čo chceš so mnou?"
„Ba ty so mnou! A čo si ty chlap, že tak smelo odpovedáš?"
„Ak neveríš, poďme za pasy!" rečie mu Popolvár.
„Keď tak chceš, nedbám. Ale hybajme von, tam nám bude priestrannejšie," povie drak.
Vyšli von. Popolvár si odpásal paloš a skrútol prsteň na ruke. Hneď pocítil v sebe silu za sto chlapov. Drak mrzko zadudral, schytil Popolvára a vrazil ho po kolená do zeme. Ale Popolvár rezko vyskočil, schytil draka a švihol ho do zeme po pás. Vychabral sa drak a vrazil aj on Popolvára po pás do zeme. No tu sa Popolvár pozbieral a tak mykol draka do zeme, že mu trčali z nej iba hlavy. Nevládal sa ani pohnúť, iba si jazykmi zalizoval rozďavené pysky a púšťal z nich plameň, dobre tam Popolvár nezhorel. Ale tu on rozkázal palošíku a ten odfaklil všetky tri dračie hlavy, že krv až tak syčala.
Keď Popolvár prišiel k princeznej, tá ho od radosti objala a bozkala a zaraz bola hotová pobrať sa s ním domov. Ale Popolvár nemal strpenia, kým mu neukázala cestu k svojej mladšej sestre. Darmo ho prevrávala, že tam je drak strašnejší, so šiestimi hlavami. On sa len smelo pobral ďalej.
Prišiel k druhému zámku a vošiel dnu. Prostredná princezná iba rukami zalomila:
„Jaj, človeče dobrý, kde si sa tu vzal? Toľké roky som tu už zakliata, a ani ľudskú tvár som nevidela! Utekaj preč, krásny mládenec! Môj muž je hneď tu a ten ťa zje!"
Ledva to povedala, už zahučalo v povetrí a päťdesiatcentový budzogáň tresol na dvor, až sa zem zatriasla.
„Jaj, to je môj muž a teraz už nemôže nikto ani von, ani dnu," vykríkla preľaknutá princezná. „Tu máš tento prsteň. Keď si ho skrútneš na prste, pribudne ti sily za dvesto chlapov. A už sa len voľakde uchýľ a maj sa na pozore!"
Uchýlil sa Popolvár do kútika a bol veru najvyšší čas. Drak vpálil dnu, ňuchal na všetky strany a reval:
„Žena, človečina smrdí! Kde je, nech ju zjem!"
„Ach, mužíček môj drahý, kde by sa tu vzala človečina! Veď vieš, že tu nevídať ani vtáčika, ani letáčika, nie že by to človiečika!"
„Nezavrávaj, žena! Smrdí tu človečina, tak sem s ňou, lebo hneď teba zjem!" reval drak ešte strašnejšie a jazykmi si vylizoval rozďavené pysky. Popolvár sa hneď postavil pred princeznú, aby ju drak voľajako neschmatol, a vraví:
„Tu som ti, čo chceš so mnou?"
„A ty, červík, čo? Vari si ty chlap, že tak smelo odpovedáš?"
„Ak neveríš, poďme za pasy!" rečie mu Popolvár.
Drak iba zamumlal, že sa musí zapodievať s takým pľuhavstvom. Ale vyšli von, na veľké priestranstvo.
Pochytil drak šuhaja a vrazil ho po pás do zeme. Ale ten si už skrútol prsteň a mal silu za dvesto chlapov. Vyskočil teda ako nič. Stisol draka cez poly a mykol do zeme, že mu iba hlavy trčali. V strachu a zlosti vyplazil drak jazyky a z rozďavených pyskov púšťal na Popolvára oheň a dym. Ale ten rozkázal palošíku a hlavy hneď fŕkali dolu a krv syčala na všetky strany. V horúcom plameni aj palošík ustával. Ale Popolvár ho jednostaj posmeľoval, kým len neodfaklil všetkých šesť hláv.
Vydýchol si Popolvár a vrátil sa k princeznej. Tá ho srdečne objala a zaraz bola hotová pobrať sa s ním domov. Ale on nemal pokoja, kým mu len neukázala cestu k svojej najmladšej sestre.
„Akože by som sa ukázal na oči vášmu otcovi," hovoril, „keby som vás nepriviedol všetky tri!"
S tým sa pobral smelo ďalej.
Šiel dlho starými horami, rudnými cestami, až prišiel k tretiemu zámku, kde u dvanásťhlavého draka bola najmladšia princezná. I tá sa zhrozila a zalomila rukami:
„Jaj, človeče dobrý, kde sa ty tu berieš? Toľké časy som tu zakliata, a ľudskú tvár som nevidela. Teba teraz vidím prvého a hádam aj posledného. Ach, utekaj, krásny mládenec, utekaj! Môj muž je hneď tu a ten ťa zje!"
Ani nedopovedala, a už stocentový budzogáň tresol na dvor. Zhučalo to, až sa všetko triaslo, a už nemohol nikto ani von, ani dnu.
„Jaj, čo to len bude, už sme v klepci! Vezmi si chytro tento prsteň! Keď si ho skrútiš na prste, pribudne ti sily za tristo chlapov. A už sa len maj na pozore!"
Vtedy už drak otváral dvere. Ňuchal na všetky strany a reval:
„Žena, človečina smrdí! Kde je, nech ju zjem!"
„Ach, mužíček môj drahý, kde by sa tu vzala človečina!" krotila ho ona. „Veď vieš, že tu nevídať ani vtáčika, ani letáčika, nie že by to človiečika!"
„Nič nezavrávaj, žena! Smrdí tu človečina, tak sem s ňou, lebo ak nie, hneď teba zjem!" reval drak ako sto hromov a jazykmi si vylizoval dvanásť rozďavených papúľ.
Popolvár skočil pred princeznú, aby ju drak naozaj voľajako neschmatol, a vraví: „Tu som ti, čo chceš so mnou?"
„Ba ty, červiačik, čo tu hľadáš? Či si ty naozaj chlap, že tak smelo odpovedáš?"
„Ak neveríš, poďme za pasy!" rečie Popolvár.
Drak iba zamumlal, že sa mu pletie do cesty také pľuhavstvo. Ale vyšli pekne von, na voľný priestor.
„No, chyť ma, ty červiak," vraví drak. „Lebo ak ťa chytím ja, nebudeš viac kašu dúchať!"
Milý Popolvár zdrapil draka, že tomu trocha aj v očiach mrklo, a šmaril ho po kolená do zeme. Jaj, ale čože to bolo drakovi! Vyskočil a vrazil Popolvára po pás do zeme. Popolvár sa pozbieral a skrútol si na prstoch všetky tri prstene. Hneď mu pribudla sila, akú ešte nikdy nemal. Pochytil už teraz draka cez poly a vrazil ho do zeme, že z neho iba hlavy trčali. Potvora rozďavila pysky, vyplazila jazyky, dym a plameň sa valil na všetky strany. Popolvár už omdlieval od horúčosti. Tu palošík sám vyskočil z pošvy. Keď to Popolvár videl, povzbudzoval ho:
„Palošík môj zlatý, tni a sekaj, kým len všetko nezrúbeš!"
Aj palošíku bolo v ohni všelijako, no napokon horko-ťažko predsa len postínal všetky hlavy.
Iba teraz si Popolvár poriadne vydýchol a šiel k princeznej. Tá pozrela naňho milým okom. A keď tak pozrel na ňu aj on, veru sa mu zapáčila, bola z troch sestier najkrajšia.
Ale nemali času nazvyš. Zobrali v zámku, čo bolo najvzácnejšie, vysadli na tátoša a šli. Najprv po prostrednú a potom po najstaršiu sestru. Všade nabrali bohatstva a tátoš ich doniesol do otcovského zámku.
Starý kráľ až tak mladol od radosti, keď videl pred sebou svoje dcéry, ešte krajšie a urastenejšie ako predtým. Nechcel o inšom hovoriť, iba o svadbe, a Popolvár aby si vzal tú najmladšiu. Lenže Popolvár o tom ani počuť. Náhlil sa k otcovi, aby mu rozpovedal, čo a ako sa stalo. A otec nech už potom urobí, čo uzná za dobré.
Rozlúčil sa a letel na svojom tátošovi ponad hory, ponad doly. Zastavil sa iba pri zlatej, striebornej a medenej hore, kým si tátoša ovsom a ohňom nenaobročil a na pamiatku po halúzke neodlomil.

Keď doleteli pred rodné mesto, premenil sa tátoš zase na prašivého koníka. Ako dolámaný sa vliekol do kráľovského zámku. Ale otec už vyzeral syna z obloka. Len čo ho zbadal, zavolal:
„Aké šťastie! Môj najmilší syn sa vracia!" A naradovaný mu bežal v ústrety.
Radosti a otázkam nebolo konca-kraja, kým Popolvár nerozpovedal všetko: ako pobil drakov a ako doviedol domov tri princezné.
„No, chlap si!" potľapkal ho otec po pleci. „Teraz už prichodí iba svadbu chystať. Traja ste a tam tri princezné, jedna krajšia ako druhá!"
Tým dvom, čo nič nevykonali, nebolo treba dva razy hovoriť. Zaraz sa vybrali k otcovmu priateľovi, vypýtali si dve staršie princezné a doviedli si ich domov ako nevesty. A veselili sa a radovali, akoby už celý svet bol ich.

Nie tak Popolvár. Ten iba hlavou pokrúcal a jednostaj chodil akýsi zamyslený.
„Čo ti je?" spytujú sa ho bratia. „Vari ti sliepky chlieb pozobali?"
On im na také reči neodpovedal ani slovom.
Raz sa ho už potom spýtal aj otec:
„Popolvár môj, čo ti je, že si taký zachmúrený? Rozveseľ sa už aj ty, veď si už veľa na svete vykonal."
„Veľa-neveľa, otec môj drahý," rečie Popolvár, „ale keď mne jedno nedá pokoj: či je niekto na svete mocnejší ako ja."
Otec sa urobil, že nedopočul. Začal syna nahovárať, aké by to bolo pekné, keby si aj on doviedol nevestu a nažíval si s ňou v láske a úprimnosti. Ale Popolvár len krútil hlavou a zase sa len spytoval:
„Otec môj, je na svete niekto mocnejší ako ja?"
„Je, syn môj, ešte je Železný mních," povie mu na veľa spytovania zarmútený otec. „Ale toho nik nepremôže. Ten vie všetko, na čokoľvek si pomyslí, a všetko, čokoľvek sa chce dozvedieť. Len slovo vyriekne a premení, koho chce, na čo chce. K tomu sa, syn môj, nesme nik ani len priblížiť."
„Ani k ježibabe sa nik nesmel, ani k jej synom drakom, a tam sú už dakde v pekle. Idem sa ja poradiť s mojím tátošíkom," povedal Popolvár.
Tátoš stál na dvore smutný, s ovesenou hlavou. Vedel už, čo pán zamýšľa a že to sotva dobre vypáli.
„Ej, tátoško môj, čože si taký smutný?" spytuje sa ho Popolvár.
„Ako nemám byť smutný, pán môj," rečie mu tátoš, „keď sa zberáš, kde ja s tebou nemôžem. Však sa zberáš k Železnému mníchovi? Ešte budeme ďaleko, a on nás už premení, na čo chce, a my stratíme všetku silu. Ja s tebou pred Železného mnícha nepôjdem."
„Keď nepôjdeš pred neho, aspoň mi sľúb, že ma zanesieš k jeho bývaniu," povie Popolvár.
„To ti ešte môžem prisľúbiť, ale viac odo mňa nežiadaj."
Popolvár ani viac nežiadal a šiel zas len otca unúvať. Ten ho ešte dlho odhováral, ale napokon ustúpil. Nechcel mu lámať vôľu.
Keď Popolvár vykročil z domu, dal kráľ celý zámok obtiahnuť čiernym súknom a povedal:
„Nikdy z neho to súkno nezíde, ak sa môj Popolvár nenavráti."
Preletel Popolvár na tátošíkovi ponad medenú, striebornú i zlatú horu a už sa spúšťal k zámku otcovho priateľa. Tu vidí, že aj ten je obtiahnutý čiernym súknom.
Čože je to? myslí si Popolvár. Veď sa tu ešte ani veselie dobre neskončilo, a už majú smútok!
A veru aj mali mať prečo. Kým sa ostatní dnu veselili, vyšla si najmladšia princezná na prechádzku - a tu sa vraj spustil na ňu Železný mních a uniesol ju.
Teraz už Popolvár nemal ani chvíľočku strpenia. Čo najskôr chcel byť tam, kde býva Železný mních. Tátoš ho zaniesol až neďaleko mníchovho zámku. Tam zastal a hovorí:
„Vidíš, ako sa trasie na kuracej nôžke? To je zámok Železného mnícha. Máš ešte čas sa vrátiť, lebo istotne viem, že sa dostaneš do jeho moci. Ale urob si, ako chceš. Ja tu počkám, čo s tebou bude!"
„Nech už bude, čo bude, ja len idem!" povedal Popolvár a pobral sa rovno do zámku.
Železný mních myslel na Popolvára, nuž vedel všetko, čo sa robí. Čakal ho vonku na dvore aj s princeznou. Princezná pozrela milo na Popolvára, ale Železný mních len zaškúlil a povedal:
„Už mi neujdeš! Staň sa prosom!"
V tom okamihu sa Popolvár rozsypal na proso. Neďaleko bolo smetisko a na tom smetisku hrabal kohút. Mních zavolal:
„Kohút, pozobaj to proso!"
Kohút pozobal proso do posledného zrnka a bolo po Popolvárovi.
Aj by tam bol naveky zahynul, keby nie princezná. Ale ona hútala a hútala, čo tu robiť. Prišla pekne k Železnému mníchovi a naoko sa ukazovala milá, prívetivá ako nikdy predtým:
„Hľa, iba teraz sa mi páčiš, keď robíš takéto zázraky. Vidím, že sa ti na svete nikto nevyrovná. Ale počuj, to by už len bolo, keby si tomu, čo si raz premenil, mohol zas vrátiť prvšiu podobu."
„Ale, chôdze mi s tým!" odišiel od nej Železný mních. Lenže ona všade za ním. Neprestávala ho unúvať, kým jej len neprezradil: tam a tam v tej svetlici visia na stene dva paloše, ktoré vo dne v noci jednostaj proti sebe sekajú. Keď niekto hodí medzi ne zakliatu vec, rozsekajú ju síce na márne kusy, ale tým sa hneď aj odkľaje a bude zase ako prv.
Princeznej nebolo viac treba. Vykradla sa na dvor a „na, kohútik, na na, na, cipuška, cip, cip, tip!" Privábila kohúta, chytila ho a zarezala.
Proso mu z hrvoľa vybrala, poutierala a poď s ním do tej svetlice! Hodila ho medzi dva paloše.
Paloše rozsekali proso na márne kúsky a Popolvár vyskočil z neho ešte krajší ako predtým. Nedala mu ani poďakovať, ba ani len slovo pošepnúť, len aby Železný mních nič nezbadal, na nič nepomyslel. Zaviedla Popolvára do hlbokej, temnej komory a aby vraj ani nečuchol, kým mu ona ďalej cestu neprekliesni.
Potom sa vrátila k Železnému mníchovi, akoby sa nič nestalo. Líškala sa mu ešte krajšie, a to len preto, že chcela vyzvedieť, v čom on má svoju moc. Ale z toho veru nič nebolo. Len čo o tom najmenšie nadškrtla, Železný mních ju zakaždým odstrčil. A keby si ešte pomyslel, prečo sa to vypytuje, bolo by po všetkom. Ale na šťastie mu teraz nič také nezišlo na um.
Princezná jednostaj chodila za ním, líškala sa mu dovtedy, kým len nepreriekol:
„No, veď by si ty už bez toho ani zaspať nemohla, tak ti to poviem. Tamto na more prilieta každých sedem rokov zlatá kačka. Kto tú kačku ulapí, zlaté vajce z nej vypára a zje, ten dostane tú moc, čo mám teraz ja: na čo si pomyslí, alebo čo chce zvedieť, to hneď zvie; povie slovo a premení, koho chce, na čo chce. Dnes sa práve minie sedem rokov a kačka hneď zvečera priletí na more. Zajtra sa už zase stanem pánom na nových sedem rokov a ty ešte len potom budeš naveky moja."
„Tak, môj zlatušký, tak!" ľuľkala a čičíkala ho princezná, kým len nezaspal.
Zatiaľ sa veru i zmrklo a ona išla k moru vyzerať zlatú kačku. I zazrela ju, ako pláva po širokom mori. Hneď bežala s novinou k Popolvárovi a všetko mu rozpovedala.
„Choď, Popolvár, choď týmito dverami, lebo už bude polnoc. A aby si mi na úsvite už ty bol pánom, lebo ináč bude aj po tebe, aj po mne."
Vyšuchol sa Popolvár z temnej komory a až tak letel k moru. Po mori plávala zlatá kačka. Začal ju vábiť: kač, kač, kačička! A ona mu sama prišla v ústrety. Ale čože? Ledva ju chytil a vajce z nej vypáral, tu už stojí nad ním Železný mních a driape mu vajce z úst. No Popolvár bol rezký šuhaj! Ruku mu od úst odrazil a ešte ani dobre neprežrel to vajce, už zavolal:
„Staň sa divou sviňou!"
V tej chvíli sa Železný mních premenil na divú sviňu a zutekal do hory.
Teraz už bol Popolvár najväčší a najmocnejší na celom svete. Vedel všetko, na čo si len pomyslel alebo čo zvedieť chcel. A postaviť sa mu - no, tú moc už nemal nikto viac, ani ju mať nebude!
Veselo si šiel Popolvár k oslobodenej princeznej a ona mu s úsmevom išla v ústrety. Už boh navždy svoji.
A tátošík len veselo zarehtal, keď ich niesol domov. Zastavili sa najprv u jej otca. Ten, ako ich videl prichodiť, dal hneď strhnúť čierne súkno a zámok obtiahnuť červeným. Veselilo sa tu všetko poddanstvo. Mladý pár sa vybral hneď aj s otcom k Popolvárovmu otcovi. Chýry o nich šli popredku - a tak zámok i mesto boh už tiež obtiahnuté červeným súknom na znamenie radosti. Starí králi a priatelia sa srdečne objali. Keď videli svoje deti šťastné, celkom sa utiahli na pokoj a všetko kraľovanie oddali najmladšiemu - Popolvárovi.
Slávne kraľoval potom Popolvár najväčší na svete - a kraľuje až dosial, ak ešte nezomrel.