Moja cesta k dospelosti (Úvaha)

Slovenský jazyk » Slohové práce

Autor: kajka
Typ práce: Referát
Dátum: 22.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 772 slov
Počet zobrazení: 11 859
Tlačení: 472
Uložení: 456

Moja cesta k dospelosti (Úvaha)

Moja cesta k dospelosti mi znie skôr ako sled rôznych udalostí, než nejaký ucelený príbeh, ktorý by bol schopný tu byť ako rozprávanie. 

Narodenie - Myslím, že bolo bezproblémové, odhliadnuc od mojich problémov, ktoré prišli potom, po pár mesiacoch. Pamätám si, ako doktori hovorili, resp. mama mi hovorila, ako hovorili, že: "veď to vyrastie, to mu zmizne". Ako vidno dodnes, nezmizlo. Stále (ne)vidím, ako pred tým. Keď som bol malý, mama mi hovorila, že som istú dobu videl (asi mesiac), ale neviem, čo je na tom pravdy.

Možno to povedala, aby sa moja malá myseľ nad takými negatívnymi vecami nepozastavovala, aby som sa "až tak netrápil?". Ktovie. V každom prípade je to jedno, pretože dnes už viem, čo je naozaj pravda. Nejak mi to nepomohlo, keď mi mama opakovala, "voľakedy si videl", keď som si na to nepamätal a aj keby, tak čo z toho? Keď ja neviem aké je to vidieť? Jednoducho povedané, bola to pre mňa vtedy nepodstatná informácia.

1 mesiac-6 rokov - Toto obdobie bolo také "normálne". Ako správne dieťa som sa naučil všetky "potrebné veci", ktoré ma mama mohla naučiť. Nemala vtedy moc skúseností, ako ma niektoré veci naučiť (veď nie každý ma len tak postihnuté dieťa). Tento čas života bol asi dobrý, lebo si na nič pozoruhodného nepamätám. Možno veľa návštev u babky, lebo tam mama mala veľa práce a doma ma nemohli nechať samého. Kým sestra chodila do škôlky, ja som robil,,, neviem čo. *smiech*.

7-15 možno 16 rokov - O tejto fáze by som mohol písať asi najviac, nakoľko som v škole strávil 9 rokov. 9 rokov preč od domova, rodiny, atd... Do prvej triedy som prišiel ako tichý, hanblivý, jednoducho nepopulárny človek. Aby som si pridal k starostiam, po slovensky som nevedel ani slovo! Iba vďaka škole som už asi v druhom ročníku vedel dosť dobre slovensky, aj keď prízvuk možno trocha zostal. Postupom rokov sa to zdokonaľovalo, neskôr už nikoho nenapadlo, že som nevedel ani slovo slovensky.

V druhej triede som nastúpil na hodiny klavíra(ďalšia danosť, ktorú si pred tým nejak nevšimol), ale ako je vidno, odhadli správne. Hudba bola vtedy mojim všetkým. Bavila ma, dobrovoľne som chodil stále "cvičiť"(termín pre učenie sa, resp, prípravy na klavír). Vtedy som si našiel aj záľubu v skladaní vlastných drobných diel. Predpokladám, že vo štvrtom ročníku, odhalili môj dobrý sluch, tak som sa ocitol v kolotoči stolného tenisu. Najprv len školské súťaže, no od piateho ročníka, už naplno turnajovo, súťažne.

Toto športové obdobie som si veľmi užíval. Po hudbe to bola moja druhá najobľúbenejšia vec. Boli tam skvelí ľudia a ten šport ma vážne bavil. Páčiil sa mi fakt, že aj my môžme športovať, hýbať sa a nie sme odkázaní, len tak "sedieť v kúte". Neskôr som hral aj goallball, ale to som veľmi rýchlo zavrhol, po nešťastnej strele loptou do hlavy. Po tejto nešťastnej udalosti som stratil značnú časť z môjho svetlocitu. Tak dnes nevidím ani toľko čo pred tým. Už som si zvykol. Tento čas pokračoval potom až do skončenia školy.

Klavír, šport, škola. Možno je to divné, ale tento "nabitý program", mi vyhovoval. Nemusel som byť na internáte, mohol som robiť to čo ma baví. Potom už len na konci dňa spať. O živote na internáte sa neoplatí nejak rozpisovať, nakoľko nebol veľmi vábny. Ja by som ho prirovnal ku kláštornému s hmm, väzenským? *smiech*.

16-súčastnosť - Toto obdobie je vlastné stredná škola. Prvý ročník bol taký možno zas nepopulárny, len s tým, že sa každý bál. Báli sa so mnou rozprávať, všetko. Opäť rovnaký scenár. Nikto nnevedel, ako so mnou pracovať, komunikovať. Najviac sa to odrazilo na spolužiakoch. Na konci prvého ročníka, sa to zmenilo. Trieda sa so mnou už ako-tak bavila. Bol/je to dobrý pocit nebyť odstrčený, niekam patriť.

Dospelosť? Určite nie. Fyzická prichádza postupne, psychická? Pomlčím. Určite sú oblasti, v ktorých som možno trocha najivný(určite nie tak ako v sladučkých románoch Danielle Steelovej). Na druhej strane myslím, že nevidiaci ľudia, alebo inak postihnutí, skôr psychicky dospejú. Zažili v živote rôzny prístup ľudí k nim, rôzne situácie, ktoré ich možno "detské" názory výrazne zmenia. Mne pomohlo najmä moja záľuba v čítaní knižiek(môžem vždy a všade), ale niekedy v škole ma bavilo aj učenie. Tým sa obohatia moje vedomosti tiež veľmi výrazným spôsobom. Aj to je jedných typov ciest k dospelostí.

Na záver? Myslím, že cesta k dospelosti ešte stále trvá. Nikto nemôže povedať v 18-mich rokoch, že je už dospelý, lebo má 18. Podľa mňa sa človek stane dospelým, až po rôznych možno ťažkých životných situáciách, ktoré z neho "vytrasú", všetko čo po tom dieťati zostanú. Tak sme v tomto mladom veku vlastne tak veľmi "dospelí"?

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Slohové práce

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.018 s.
Zavrieť reklamu