Slovenskí vojaci v zahraničných misiách (Úvaha)

Som pri svojom písacom stole a rozmýšľam, ako začať. Čo napísať, aby sa myšlienky rozbehli tým správnym smerom. Problém je ten, že nemám vo svojom okolí žiadneho aktívneho, alebo bývaleho vojaka, či pracovníka armády, alebo jej zložiek. Kto by to aj tak bol? Mama? Alebo neprítomný otec, starý otec, títo ľudia vojakmi nikdy neboli. Mohol by som sa hádam zastaviť pri pra starom otcovi, ktorého meno je údajne na pomníku uprostred dediny. Vraj bojoval za I. svätovej vojny. No, takže o nejaké rozprávanie, alebo skúsenosti z armády bohatší nebudem, takže je jednoznačné, že v tomto príspevku budem vychádzať len zo svojich poznatkov z internetu a iných médií.

Armáda sa dá definovať ako jeden veľký strom, jedna zložitá štruktúra ľudí. Jeden je nadriadený tomu, druhý podriadený tomu. Rôzne rozdelenia do plukov, oddielov, rozdelenie podľa druhu vykonávanej činnosti. Na zemi, vo výšinách nad našimi hlavami, alebov šírnych vodách(tam kde to je možné). Tak títo ľudia chránia tvoj pokojný spánok, tvoj život, aby sa už nezopakovalo to, čo sme si pretrpeli v minulosti. Kým ty krásne spíš, pracuješ, chodíš do školy, niekde ďaleko, ďaleko sú muži, niekedy aj ženy, chrániace iných. Títo ľudia sú vyslaní do zahraničia na to, aby ostatným pomáhali, rozdávali svoje znalosti a skúsenosti, prípadne ukončovali konflikty v ich zárodku. Aj keď sa strašné vyčíňanie našich Nemeckých susedov už dávno skončilo, aj dnes sú tu rôzne hrozby. Len v inej forme. Bomby v autách, ľudia ochotní si pripnúť na telo niekoľko kilovú nálož a odpáliť sa medzi tisíckami nevynných. Kto zomrie? Samovrah, ale aj matky s deťmi idúc okolo na príjemnú prechádzku, učiteľ s triedou ukazujúc krásy tamojšieho mesta,, alebo aj policajti, jednoducho ktokoľvek. Bez rozdielu. Takáto smrť si nevyberá. Aj keď ma ekonomické predmety nebavia, ale stihol som si zapamätať pojem internacionalizácia. V skratke ide o akúsi medzinárodnú deľbu práce. Keďže sme v spoločenstve zvanom NATO, tak je prirodzené, aby sme pomoc nie len dostávali, ale aj iným ju rozdávali, ak sa dá. Ďalší pojem, ktorý som si zapamätal je intelektualizácia. Je to predávanie informácií, alebo skúseností iným nie tak vyspelým štátom ako my. Kým my máme relatívne moderné vybavenie, niekto nemá ani to. Čo my vlastne vieme? Možno je krajina, kde považujú skúter s pripnutou vodnou pištolou za "obrnenú kavalériu". Dôjde tam slovenskí vojak, posilní bezpečnosť a mier v danej krajine. Je jasné, že aj napriek úsiliu daného štátu a jej polície sa tieto násilnosti a rozbroje potlačiť nedarí. Preto prichádzajú na pomoc naši, ale aj vojaci z iných štátov. Títo ľudia, odchádzajú za naše hranice z vlastného presvedčenia, dobrovoľne opustia na isté obdobie svoje rodiny, priateľov, svoj doterajší život. A prečo? Aby tebe priateľ môj, niekedy nevybuchla nastražená bomba v aute niekedy v budúcnosti. Lebo ako sa doslíchame, tak terorizmus je už aj u našich mierne vzdialených východných susedov. Preto týchto zločincov(aj keď si to o sebe nemyslia, veď to "robia všetko pre svojho Allaha"), treba zastaviť. Slovač je už asi raz taká, že je veľmi učenlivá, prispôsobivá a odhodlaná si plniť svoju prácu na najvyššiu možnú profesionálnu úroveň. Príkladom toho je aj oddiel na zneškodňovanie výbušnín v Kandaháre. Titul "Hero Of The Battle field - hrdina bojiska", asi nezískali od najvyššieho Amerického dôstojníka za ich pekný úsmev, všakže? Za čo? Za ich oochotu vrhnúť sa do tých najnebezpečnejších situácií, riskovať denno-denne svoj život za iných. Za teba.