Ženích v bielom (Umelecké rozprávanie)
Ženích v bielom (Umelecké rozprávanie)
V živote človeka sú týždne, ktoréubehnúako voda anič zvláštne sa neudeje.
Potom prídu chvíle, keď za niekoľkodnísa toho nakopí toľko, až máte pocit, že to ani nie je možné. Ktomu všetkému sa pridá
ešte nejaká neočakávaná udalosť ao„zábavu“máte postarané. Ale nebudem predbiehať.
Štvrtok. Odva dni som sa mal
ženiť. Takmer všetko bolo pripravené, zostávalo dotiahnuť už len posledné detaily. Preto som sa aj chystal vyraziť za Larou, mojou
nastávajúcou. Bol krásny slnečný deň, a tak som auto nechal vgaráži ašiel za ňou na motorke. Veď prečo to nevyužiť, že? No nebol to
najlepší nápad. Cesty boli takmer prázdne, takže som nebol taký opatrný ako zvyčajne amyslel som len na svadbu. Vtom sa oproti mne objavilo
auto aja som už nestihol včas zareagovať. Zrážke sa nedalo vyhnúť. „Našťastie“ som vyviazol len so zlomenou nohou. Situácia sa nezdala
až taká vážna, pokiaľma nepreviezli do nemocnice.
Lekár po príchode oznámil: „Bude nutná operácia, inak je
možné, ženeskôrnebudete schopný chodiť.“ „Ale my sa odva dni máme brať,“ obávala sa Lara, ktorámedzitým stihla prísť za mnou. „Je
mi to naozaj ľúto, ale nedá sa stým nič urobiť. Vyzerá to tak, že termín budete musieť preložiť,“ smutne poznamenal lekár. „Veď ak
tú operáciu budem mať dnes, vsobotu by som sa nejakým spôsobom mohol dostaviť na svadbu, nie?“ hrdinsky som predniesol svoj návrh, hoci som
sním nebol úplne stotožnený.„Dobre teda, skúsiť to môžeme, ale nič vám nesľubujem. Viem, že svadba je jeden znajkrajších dní života
a nie je ľahké sa ho len tak vzdať,“ súhlasil. S Larou sme sa na seba usmiali apomaly ma odvážali do operačnej sály, kde mi vcelkovej
anestéze „sklincovali“ kosťdohromady. Operácia prebehla bez komplikácií akeď som sa prebral vnemocničnej izbe, Lara bolapri mne.Zaspala.
„Lara, choď domov, oddýchni si, ja to tu zvládnem,“ zašepkal som.„Určite?“ uisťovala sa.„Samozrejme, len bež.“ „Tak fajn, ale
musím ešte zariadiť pár vecí. Verím, že to vsobotu vyjde. Maj sa,“ povedala odchádzajúc z izby.
Piatok. Vliekol sa ako
smola. Vtej chvíli by som vymenil všetko za to nezáživné pozorovanie odrazov svetla na plafóne anekonečné počúvanie rečí
x-ročného pána otom, aký je život ťažký amanželstvo zložité. Lara bola na prípravu vecí sama aja som bol nervózny, že jej nemôžem
nijako pomôcť. Pravdupovediac, už som chcel mať tú svadbu za sebou. Toľko stresu som ešte nezažil. Nech to dopadne ako chce, zajtra ma musia
pustiť, aj keby som sa sem mal vrátiť hneď po obrade.
Sobota. Deň D. Ráno som sa zobudil so zvláštnym pocitom,
akoby moje telo bolo zaplavené endorfínmi. Áno, bol som šťastný. Aj napriekvčerajším, presne opačným pocitom. Bol som šťastný, hoci som
ešte stále nevedel, či ma ztej nemocnice vôbec pustia. Lara za mnou prišla okolo deviatej ráno.Keď sa lekár objavil pridverách, nedočkavo
sme naňho pozerali.
Úprimne,jasombolpripravený na obe. Lara však nie.„Ľutujem, svadby sa nebudete môcť
zúčastniť,“ povedal zarmútene.Myslel somsi, že Lara sa na miestezosype.„Nebudete sa jej môcť zúčastniť bez vozíka,“ dodal súsmevom,
„ten sme však špeciálne pre vásvyhrabali zo skladu amôžete si ho požičať na váš veľký deň.“
„Ďakujeme! Ani
neviete, akú ste nám urobili radosť!“vykríkla Lara, celá nadšená, že to vyšlo. Ja som sa, samozrejme, tešil tiež. Do obradu
zostávalo pár hodín. Krajčír prispôsobil nohavice mojej bielej čižme, doladili sme pár maličkostí avšetko bolo pripravené. Lara bola
nádherná. Kostol bol nádherný. Celý tento deň bol nádherný. Stálo to za všetku tú bolesť a námahu.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta