Keď sa nad Hudákovom rozknísal ospalý vietor, ktorý sa pobral ponad dolinu a iba hviezdy sa výrazne chveli nad vlhkým štítom strechy, zabolelo lono moju mať naposledy. Prišiel som na svet ja, obyčajný človek, človek - milión. Narodil som sa ako nemanželské dieťa vdovy, Evy Makovej a Jána Maka, ktorý však nebol mojím biologickým otcom. Vraj som si nezaslúžil byť ani Jano, ani Mak, ale dali mi meno Jozef. Na tomto svete ma nikto nevítal. Spočiatku ma nemal ani kto pokrstiť, no ujala sa toho Hana Meľošová.
Mám jedného brata, volá sa Jano – po otcovi. Mal som ho rád, ale ako roky plynuli som zistil že je krutý a často ubližuje slabším. Keď dospel a pracoval ako drevorubač sme sa často hádali. Vykrikoval mi že žijem len z jeho. Na matkinu radu som odišiel pásť dobytok s Augustom Kubandom. Bol to starý muž, a mal som ho rád. Jedného dňa sme spozorovali požiar v dedine. No kým som zišiel do dediny, požiar znivočil celú našu chalupu, ako aj Meľošovú a Kubandovú.
Meľošovci si postavili novú chalupu. Uchýlili matku, a aj mne dali miesto v stajni, pri krave. Tam som sa zaľúbil do Maruši, dcéry Meľošovcov. Maruša mi moju lásku opätovala.
Pretože mi Kubanda nedával takú plácu, akú by som si zaslúžil, pridal som sa k drevorubačom. Tu som spoznal Gregora Biaľoša. Bol to dobrý človek, aj keď som si v hore poranil členok mi pomohol zájsť do dediny. Tu som sa dozvedel že moja krstná matka zomrela, pomohol som Meľošovi vyhotoviť truhlu a vrátil som sa späť do hory. Aj keď som sa s Marušou stretával tajne, Biaľoš o tom vedel, a povedal mi, že Maruša mi bude dobrou ženou. No raz ho v hore privalil strom a zomrel. Až vtedy som sa dozvedel že to bol môj otec.
Po matkinej smrti Maruša prevzala v dome „vládu“. Zistila, že jej otec sa zaľúbil do mojej matky, Makovky, ktorá sa mu nebránila. Maruša bola z toho smutná. Ja som usilovne pracoval, a začal som stavať chalupu, aby som mal s Marušou kde bývať, a aby som nebol u Meľošovcov na obtiaž. Keď som bol so stavbou takmer hotový, povolali ma na vojnu – už som tam mal byť dávno. Išiel som do Hercegoviny, pracoval som tvrdo, plnil aj tie najnezmyselnejšie úlohy. Na listy z domu som čakal márne, neprišiel ani jeden, tak som dobrovoľne zostal slúžiť dlhšie.
Na ceste domov, som v Brezne stretol cigána Imra, kamaráta z detstva, ktorý mi povedal že Maruša sa vydala za môjho brata Jana a teraz bývajú v mojom dome. Po návrate domov, som si zo sklamania a možno aj z ľútosti vzal za ženu Julu Petriskovú.
Po dlhšom čase som musel ísť do väzenia, a to len preto, lebo som počúval buriča Pietora. Keď som sa vrátil domov, Jula ma vítala aj s našim malým synom – Jožkom – ktorý sa medzičasom narodil.
Jano sa často opíjal a bil Marušu, ale jedného dňa odišiel za prácou. Vtedy som sa začal s Marušou tajne stretávať, ani by som to nerobil, ale vyhrážala sa mi. Jula mi na toto moje podvádzanie prišla, ale nepovedala mi nič, no mňa aj tak trápilo svedomie. Raz nás s Marušou videl spolu Hiriačok. Keď som zistil, že za jeho mlčanie o nás, mu Maruša sľúbila moju ženu Julu, nahneval som sa a vyhnal Marušu, ktorá sa z nešťastnej lásky utopila v sude.
Po nejakom čase som sa dozvedel že Jano pred odchodom predal Banócimu svoju časť chalupy. Banóci mi ponúkol výhodnú prácu a odkúpenie chalupy. Jula už čakala naše druhé dieťa, najradšej by mala dcéru. Po pôrode mi Jula moje podvádzanie odpustila. No naše šťastné chvíle netrvali dlho, pretože Jula už pred pôrodom cítila chorobu, a tak oslabená pôrodom zomrela.
Takýto trpký bol môj život, život Jozefa Maka, človeka – milióna.