Zabíjačka – rozbíjačka

Bolo to vtedy pred časom, keď sme sa trápili s tým nečasom a pre príjemné posedenie sme si kúrili v peci.

Vtedy prišla k nám teta Jolana, za hus a kačku bola schovaná a v jej tvári šťastný úsmev žiaril. Návštevu sme to nemali kadejakú, prišla nám oznámiť správu – no všelijakú. Začala rozprávať rýchlo o akomsi zvláštnom trapase. Aby som to však povedala podľa nej, všetko začalo v hodine dvanástej. V tom čase sa celá rodina zišla pri stole, mali však prázdne taniere, a preto jej manžel Čihák /mimochodom, býval to veľký silák/, oznámil celej rodine, že sa hneď pozrie na svine. Myslel tým prasiatka tučné, guľaté, že on im to ukáže. Užasla vrava pri stole, rodina stíchla v úžase. Ujo Čihák /ten bývalý silák/, manžel tety Jolany, rýchlo prešiel všetkými dverami. V tom tichu, čo zrazu nastalo, zaznel výkrik zvláštny a ja som pochopila, že ujo Čihák bol šťastný. Ale prečo? Práve sa vám to chystám ozrejmiť: ujo Čihák ich začal v kúte biť.Ten výkrik značil práve to, že ujo Čihák držal v ruke kladivo, ktorým tie pekné, tučné, guľaté trieskal po hlave – nehlave. Prasiatka sa držali statočne a povolili až pri chvoste. Potom aj v chrbte a pri nohe, peniažky sa sypali po chodbe. Aby to bolo troška veselé, tie prasiatka boli totiž hlinené. Po týchto slovách sme sa začali smiať a boli sme radi, že ujo Čihák /aj keď bol veľký silák/, nie je zabijak.

Za peniažky takto získané sme to oslávili na veľkej zmrzline.