Príhovor rodiča pri príležitosti dňa učiteľov

Príhovor rodiča pri príležitosti dňa učiteľov

Vážené dámy a vážení páni!

Dnes, pretože sme sa chceli stretnúť, stretli sme sa. Zastavili sme sa v beatovom rytme života. Odložili sme každodenné starosti a povedali sme si „prečo nie?“ Možno mnoho z nás by si vedelo dnešný večer inak predstaviť. Iste sme mali starosti so zabezpečením domácností, detí, ale prečo nie? Prečo sa nestretnúť s tými, s ktorými nás čosi spája?

To nie je obeta prísť sem.
To nie je slušnosť prísť sem.
To nie je vypočítavosť prísť sem.
Je to radosť potriasť ruku.
Je to česť vysloviť úctu.
Je to srdce, ktoré vraví „ďakujem!“

Zišli sme sa na pôde materskej školy, aby sme my, rodičia, vzdali hold vašej práci, práci všetkých, ktorí sa staráte o naše najmilšie, plačúce, smejúce sa, bezradné, slušné i trošku problematické poklady. Poznáte ich prednosti i nedostatky, to, čo my, možno z preexponovanej lásky, nie sme schopní reálne vnímať. Poznáte a robíte všetko preto, aby ste rozvíjali to dobré a napravili to, čo sme my, snáď zanedbali. Koľko vrkôčikov ste zaplietli?

Koľko pančušiek obuli. Koľko zaslzených očičiek potešili? Koľko rozprávočiek prečítali? Koľko gombičiek, zipsov, šnúrok napravili? Koľko „slniečok“ k sebe pritúlili? To nik nespočíta. To nik z tých detských očí nevyčíta. To sa nevykazuje. To sa neprikazuje. Niečoho podobného je schopná len láska k deťom.

Koľkokrát ste maľovali snehuliaka, kreslili kruhy, čiary, vlnovky? Koľkokrát opakovali básničku či pesničku? Koľko programov nacvičili? Koľkokrát ste triedu zdobili? Koľko ste sa s nácvikmi morili? Možno to sa všíma. Možno to sa vníma. Niečoho podobného je schopná len vysoká profesionálna úroveň učiteliek.

Vy sa namáhate, vymýšľate, vložíte do práce celé svoje ja a niekedy máte pocit, akoby sa výsledný efekt stratil. Ale len naoko. Žije v našich pokladoch, v našich slniečkach, v ich malých hlavičkách. Všetko sa tam ukladá. Každé slovo, pohladenie i pokarhanie. Stavia sa pyramída detskej dôvery. Na jej vrchole každé ráno ozve sa z malého srdiečka: Chcem sa ísť hrať do škôlky. A možno inokedy sa ozve opačný hlas. Kto z nás je neomylný? Kto niekedy nezapochybuje o význame toho, čo robí? Komu sa vždy darí? Kto by si občas nezavolal bútľavú vŕbu na pomoc? Žiť život je krásne. I keď to občas bolí.

My rodičia si vysoko vážime vašu prácu. Prácu všetkých, ktoré sa staráte o naše poklady. Kuchárky, upratovačky či hospodárky. Osobitne sa chceme poďakovať pani riaditeľke za jej statočnosť v boji, ktorý vedie takmer na všetkých frontoch. Patrí jej za to obdiv i vďaka. I keď niekedy jej práca pripomína bitku s veternými mlynmi, chceme jej povedať, že má našu podporu. Prajme si, aby jej elán a kontakty rástli a raz sa iste dočkáme dňa s veľkým D.

Ďakujeme aj pani zástupkyni, s ktorou sme vytvorili dobrý vedúci tím. Aj vám všetkým učiteľkám.

Tisíce buchiet ste napiekli, kilá mäsa udusili, litre kakaa navarili, metre štvorcové vyprali a vyžehlili, tisíce nákupov uskladnili. Nekonečné vedrá so špinavou vodou ste vylievali. Zabudla som snáď na niekoho? Radšej skončím prv, než sa všetci uložíme spať. Na záver nedá mi ešte niečo pekné vám priať.

Radosť z práce, veľké srdce a vodopád nápadov. Aby obohatili mysle našich drahých pokladov. Nech sa zlievajú v delte sŕdc našich detí. Nech slnko lásky nad našou škôlkou svieti. Zdvihnime poháre, ovlažme pery, potešme duše. Zastavme čas. Deti sú to, čo nás spája. Nech dnešný večer ostane dlho v nás!