Aký nesmie byť (ideálny) diplomat

Aký nesmie byť (ideálny) diplomat
Túto otázku s nasledovania hodnou príkladnosťou zodpovedal minister zahraničných vecí Weimarskej republiky Gustav Stresemann. Keď sa jeho priateľ, známy chirurg a úspešný riaditeľ nemocnice prekvapivo uchádzal o miesto veľvyslanca, minister – vôbec nie žartom – zareagoval: “To sa dá zariadiť, no len pod jednou podmienkou. Ak jeden z mojich kariérnych veľvyslancov prevezme tvoje chirurgické oddelenie a tvoju zodpovednosť za nemocnicu.” Tento výrok zvýrazňuje nevyhnutnosť odbornej pripravenosti diplomata.

Za celú históriu sa diplomacia v podstate nemení. A to ani napriek tomu, že ju okolnosti prinucujú niekedy meniť mejkap. Ak sa teda nechce adept diplomacie z vlastnej viny zaradiť do kategórie, ktorá by ho vylúčila z množiny ideálnych diplomatov, musí spĺňať klasické kritéria: nesmie byť nepresný, nerozvážny, netrpezlivý a morózny a musí byť predovšetkým skromný.

Nebezpečenstvo akejkoľvek márnomyseľnosti diplomata neslobodno nikdy podceňovať. Práve samoľúbosť ho totiž ustavične pokúša nedbať na odporúčania a názory tých, ktorí môžu mať dlhodobejšie skúsenosti v štáte jeho pôsobnosti alebo s trápiacimi ho problémami.

Diplomat je ex offo vysokým štátnym úradníkom, ktorý má prostredníctvom najvhodnejších prostriedkov umenia diplomacie uplatniť alebo presadiť zahraničnopolitické ciele svojej vlasti v danom medzinárodnom prostredí. Musí byť preto adekvátnym zástupcom ústavných činiteľov a volených predstaviteľov štátu, a to aj vtedy, ak sa s inštrukciou ústredia z vnútorných alebo iných dôvodov prípadne nestotožňuje. Zároveň si, pravda musí uvedomiť, že sa nachádza na predsunutom poste, z ktorého nemôže a nesmie rozhodovať o záležitostiach vyhradených v našom prípade prezidentovi, vláde a ministerstvu zahraničných vecí.

Ide o častú psychologickú dilemu kapitána lode, ktorý musí s plným nasadením a s osobnou zodpovednosťou plniť úlohy, za ktoré však primárne zodpovedá niekto iný. Táto delegovaná zodpovednosť sa odrazila v tom že diplomat môže v záujme svojej vlasti aj klamať. V podmienkach informačnej revolúcie, keď si objektivitu informácie možno on-line viackanálovo overiť, to však môže diplomat urobiť len raz.

Ak teda veľvyslanec dostane inštrukciu, s ktorou vzhľadom na stupeň vlastného poznania nemôže súhlasiť, no zároveň chce zachovať lojálnosť voči vlastným ústavným činiteľom, má dve možnosti. Môže dať prednosť realistickej perspektíve “interných potrieb svojho povolania” a umlčí svoje svedomie s odvolaním sa na výlučnú zodpovednosť vlády. Takto sa pravda môže rozhodnúť až vtedy ak sa mu nepodarilo presvedčiť ústredie o nevhodnosti aplikácie inštrukcie z hľadiska aktuálnej situácie krajiny pôsobenia alebo poslania konferencie, na ktorej fóre má inštrukciu presadiť. Alebo, aj to je, žiaľ, častejšie dá prednosť kariére a inštrukciu servilne splní aj napriek svojmu vnútornému presvedčeniu, že sa neskôr tento jeho postup pre ďaľší rozvoj vzťahov ukáže ako kontraproduktívny.

Preto ideálny diplomat by mal mať týchto sedem kvalitatívnych znakov: pravdovravnosť, presnosť, rozvážnosť, trpezlivosť, veselá letora, skromnosť a lojálnosť. Ideálny diplomat nemôže zabúdať na dobrú a sústavne trénovanú pamäť. Jej dôležitosť vyplýva z vekovitého skúsenostného poznania, že ak si diplomat pri rozhovore najmä dôvernejšieho charakteru, začne obsah zaznamenávať, okamžite sa priškrtí a spravidla aj nenávratne stratí zdroj informácií, ktoré mohol využiť v operatívnom spravodajstve, prípadne pri rokovaniach. Inteligencia, znalosti, postreh, opatrnosť, pohostinnosť, šarm, usilovnosť, odvaha a takt musia byť diplomatovi prirodzene dané aby mohol vôbec uvažovať o tom, že sa raz ideálnym diplomatom stane.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/slohove-prace/5006-aky-nesmie-byt-idealny-diplomat/