Android aplikácia Zones Referáty
Štvrtok, 23. októbra 2014, meninyAlojzia, zajtra Kvetoslava
Dnes prezretých 15314 študentských prácOnline: 1550 mladých ľudí

:: Prihlásenie

:: Odporúčame

:: Slovenský jazyk » Slohové práce

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

Sme rozdielni, a predsa rovnakí (Úvaha)

Autor: Chlapec primak (19)
Hodnotenie: 4.6
Dátum: 25.07.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1369 slov
Počet zobrazení: 2751
Tlačení: 234
Uložení: 235
Sme rozdielni, a predsa rovnakí
Keď OSN vyhlásila tento rok za Rok boja proti xenofóbií, rasizmu a intolerancii, stalo sa to na základe toho, že sú poznatky o tom, že všetky tieto negatívne javy v celom svete narastajú a nadobúdajú výraznejšie a najmä krutejšie formy. Hoci sa v tom názve vymenovávajú všetky tieto veci, nakoniec všetky majú spoločný pôvod v intolerancii. Xenofóbia je napr. strach pred cudzincami. Je takou najpôvodnejšou formou rasizmu, takým predchodcom rasizmu. Hoci to, s čím sa stretávame dnes, už nie je xenofóbia, ale xenomízia - nenávisť k cudzincom. Pretože xenofóbia bola vlastná prírodným národom najmä skupinám poľnohospodárskym, ktoré hájili svoje teritórium a bránili vnikaniu cudzincov. Každý príchod cudzincov bol vlastne ohrozením pre skupinu a tie skupiny potom reagovali podľa vrodeného vzoru.

V prípade stresu uteč alebo útoč. Keďže tam mali svoje pozemky a polia a nemali kam utiecť, tak útočili. Zo xenofóbie vyplývali napr. prípady zabitia cestovateľov ešte v minulom storočí, ktorí si nevšímali hranice medzi jednotlivými oblasťami, ktoré prekračovali bez toho, že by si pýtali povolenie vstúpiť na toto územie. Potom sa hovorilo o krutých a krvichtivých divochoch, ktorých treba potrestať za tieto činy a vyslali sa proti nim trestné výpravy. Xenofóbia sa v minulosti prejavovala aj slovným vyjadrovaním. Obyčajne výraz pre príslušníka vlastnej skupiny a skutočného človeka bolo jedno a to isté slovo, zatiaľ čo susedia a okolité skupiny dostávali názvy pejoratívne alebo posmešné, napr. naši predkovia považovali germánske kmene, ktoré sídlili okolo nich za nemé, lebo hovorili iným jazykom a nazvali ich Nemci. Na Yukatáne taktiež Májovia všetky nemájske kmene označujú ako nemé a s takýmito príkladmi sa stretávame na celom svete. Napr. názov Eskimák, ktorý sa v Kanade už nepoužíva, oficiálne sa prijalo označenie Inuit, teda tak ako sa oni sami označujú.

Pretože Eskimák je meno, ktoré im dávali indiáni, ktorí žili v ich okolí a vo voľnom preklade znamená požierač surového mäsa, čiže tiež nie bohvieako lichotivý názov. Je tiež zaujímavé, že pojem teritoriality chránenia vlastného územia sa objavuje prakticky v neolite s objavením sa poľnohospodárstva. U loveckých, zberačských a pasteveckých skupín sa s hájením vlastného teritória nestretneme. Jedine u skupín poľnohospodárskych, kde to vyplývalo z toho, že oni si pôdu museli pripraviť a preto ju aj hájili. Vidíme, že teritorialita (obrana územia) nie je vrodenou vlastnosťou človeka, ako sa to pokúšali tvrdiť niektorí napr. Ardej alebo Broome a Dár, ktorí hovorili, že agresivita je v našich génoch - je nám daná. Vidíme to aj z toho, že u detí sa snaha bráni si svoje teritórium, svoj priestor, objavuje a vtedy, keď dieťa získava nejaké osobné vlastníctvo a získava k nemu vzťah. Vtedy sa súčasne objavuje aj strach z cudzích ľudí a odpor k cudzím ľudom. Nesporne je to však vlastnosť, ktorá je veľmi stará. Môžme to vidieť aj z rôznych mytológií, kde sa vždy vlastná skupina považuje za stvorenú najvyšším bohom alebo nejako lepšie stvorená.

Napr. indiáni kmeňa Zuni z mexickej mesety o sebe tvrdia, že ich bohovia uvarili, zatiaľ čo ostatných nechali surových, takže iba oni sú dobrí. Židia zase sami seba označujú za vyvolený národ a s podobnými prípadmi sa môžme stretnú v rôznych mytológiách opakovane ( vždy vlastná skupina je nejako povyšovaná nad nad tými ostatnými). Že je to skutočne pestované v človeku od detstva, kedy si začne uvedomovať potrebu svojho teritória vidíme aj z toho, že všetky sci-fi ktoré pojednávajú o príchode mimozemských bytostí k nám, vždy predpokladajú, že prichádzajú zo zlým úmyslom a je potrebné brániť sa proti nim alebo ich nejak izolovať, či zlikvidovať. Z tejto xenofóbie neskôr vzniká skutočný rasizmus. Tiež to nie je jav nový. Prvé rasistické zákony poznáme už zo starého Egypta, kde faraón Sesotris stanovil, že černosi nesmú zostupovať pod druhý nílsky katarakt t.j. nesmú prichádzať do dolného Egypta. Poznáme aj opačné tendencie tiež aj z Egypta, kde Amenoxis IV. vydal nariadenie, ktoré bolo zamerané na emulgáciu t.j. na splynutie obyvateľstva horného a dolného Egypta, teda skupín negroidných a skupín belošských na severe Egypta. U Egypťanov sa už stretávame aj s prvou klasifikáciou rás. Egypťania rozlišovali štyri skupiny, ktoré boli potom aj na obrazoch a papyrusoch odlišne maľované.

Vlastní Egypťania boli označovaní ako Namu a boli maľovaní červeno. Obyvatelia našich končín ich poznali ako blond a modrookých a nazývali ich Tamahu a černochov označovali ako Našu. Podobne v starej Číne pred začiatkom nášho letopočtu rozlišovali päť rôznych rás. Samotné konštatovanie rozdielov medzi ľudskými skupinami však ešte neznamená rasizmus. Prvok rasizmu sa vnáša až tým, keď sa tieto morfologické vzhľadové odlišnosti spájajú s odlišnosťami v schopnostiach alebo sa spájajú s odlišnosťami psychickými a kultúrnymi. Každý z nás vie, že na svete nie sú ani dvaja jedinci, ktorí by boli rovnakí. Dokonca aj jednovaječné dvojčatá, ktoré bývajú označované ako identické, nie sú identické, pretože sa líšia napr. odtlačkami prstov alebo sa mierne odlišujú vo výške a ďaľších znakoch. Takže ani tie nie sú úplne rovnaké. Čím to teda je, že sa odlišujeme výzorom, farbou očí, farbou vlasov, proporciami tela a že napriek tomu nesporne všetci patríme k tomu istému druhu Homo Sapiens Sapiens?

Každý druh je tvorený súborom jedincov, ktorí sú schopní navzájom sa krížiť a ich potomstvo je plodné. To je základná charakteristika druhu. A to nesporne pre človeka platí, pretože kríženci všetkých rás sú plodní a pokiaľ môžme usudzovať z Brazílie, kde skutočne kríženie je veľmi rôznorodé, tak potomci sú neobyčajne plodní, lebo Brazília má najvyšší prirodzený prírastok obyvateľstva na svete. V čom sa však nelíšime, to sú základné vlastnosti, ktoré človeka charakterizujú, teda druhá signálna sústava, schopnosť vnímať a vytvárať symboly a schopnosť abstraktného myslenia. V týchto vlastnostiach žiadna variabilita neexistuje. V týchto vlastnostiach neexistujú žiadne rasové rozdiely. Teda ako vlastne došlo k tomu, že ľudský druh je tak variabilný? Niektorí dokonca hovoria, že výsledkom tejto variability je úspešnosť ľudského druhu ako najrozšírenejšieho. Nakoniec človek je jediným druhom, ktorý osídlil celý obývateľný povrch Zeme. Niektorí ľudia tvrdia, že okrem človeka je to ešte krysa, ktorá ho na týchto cestách sprevádza. Ale zas iba človek jej vytvoril možnosti, aby ho mohla nasledovať. Potom, čo sa oddelila vetva vedúca k súčasným ľudoopom a vetva vedúca k človeku, vývoj nepokračoval priamočiaro, ale dochádzalo v ňom k vetveniam, radiáciam, vznikali rôzne druhy a dnes už aj v samotnom vzniku človeka nepredpokladáme, že by bol iba jeden druh. Najprv sa hovorilo, že počiatočný druh je Homo Erectus, teda bývalý Pytecantropus. Potom sa zistilo, že sú aj staršie nálezy, ktoré nesporne patria ľudským bytostiam, pretože vyrábali nástroje.

Každý nález je možné považovať za ľudský iba vtedy, ak sa ukáže, že ten človek vyrábal nástroje s použitím iných nástrojov a podľa opakovaného vzoru. Pretože nástroje s pomocou svojich organických nástrojov - rúk a zubov vyrábajú aj šimpanzy a ďaľšie živočíchy, musí byť v tej charakteristike tento doplnok v tej charakteristike. Dnes vieme, že najstarší príslušník radu Homo bol Homo Habillis - človek zručný, ktorý bol starý asi 2.5 milióna rokov. Ešte o niečo starší je Homo Rudolfensis (okolo 3 mil. rokov), Rudolfensis preto, že sa našiel na brehoch Rudolfovho jazera. Dnes jazero Turkana. Homo Habillis je človek zručný, pretože vyrábal kamenné nástroje. Hovorí sa ešte o Homo Ergaster, to by sa dalo preložiť ako človek pracujúci, ktorý je z južnej Afriky. Tí prví dvaja sú východnej Afriky. Všetky tieto najstaršie nálezy, dokonca aj prvé a najstaršie nálezy Homo Erectus sú z Afriky. Je nesporné, že kolíska ľudstva bola v Afrike a najstaršie druhy ľudí žili iba v Afrike. Na ostatné kontinenty starého sveta sa človek rozšíril až na štádiu Homo Erectus, čiže okrem Afriky aj do Európy a Ázie. Musíme si však uvedomiť , že to bolo počas ľadových dôb, kedy nesmierne masy vody boli viazané kontinentálnymi ľadovcami a v dôsledku toho poklesla hladina morí a oceánov natoľko, že sa vytvárali pevninové mosty.

Tým môžme vysvetliť aj to, že pozostatky Homo Erectus, ktorý určite nebol žiadny moreplavec, sa našli aj na Jáve a na niektorých ďaľších ostrovoch, ktoré zrejme v tých časoch boli dostupné viacmenej po súši alebo krátkymi skokmi medzi ostrovčekmi. Afrika zrejme bola veľmi výhodným miestom pre takúto radiáciu, pre vznik človeka. Ľadové doby sa tu prejavovali iba obdobiami sucha a medziľadové doby obdobiami dažďov. V týchto obdobiach sucha ustupovali pralesy, objavovala sa savana a to zrejme tiež zapríčinilo to, že náš predok musel opustiť prales a dostať sa do krutých podmienok otvorenej savany.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie)

Komentáre

TIP: Zaregistruj sa a vystupuj pod vlastným Zones ID.
Meno:
Príspevok:
Ochrana proti SPAMu. Koľko je 2+2?

K dispozícii nie sú žiadne komentáre.
0.096