Na tento deň nikdy nezabudnem

Slovenský jazyk » Slohové práce

Autor: studak
Typ práce: Referát
Dátum: 09.02.2012
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 785 slov
Počet zobrazení: 41 432
Tlačení: 1 059
Uložení: 1 087

Na tento deň nikdy nezabudnem (Rozprávanie)

Ako začala zima, som sa nevedel dočkať kedy už konečne nasneží aj u nás v meste aby som sa mohol isť snowboardovať. Každé ráno som sa hneď po prebudení chodil pozerať k oknu s nádejou, že uvidím zasneženú krajinu.

Prišiel ten vytúžený deň, keď z oblohy začali padať vločky a na krajine sa už pomaličky ukazovala biela farba no snehu ešte nebolo dostatok aby som sa mohol isť boardovať. Na druhy deň ma budí oco s úžasnou správou: „Mladý vstavaj, vonku je 40cm snehu“. 

V tej chvíli som z postele vyletel ako keby ma naháňalo stádo rozzúrených býkov a hneď som utekal na okno si to skontrolovať čí si so mňa nerobí srandu. Ako náhle som prišiel k oknu a videl malé deti ako stavajú snehuliakov som vedel, že dneska je ten deň d, kedy si konečne zajazdím. Po rannej hygiene som si spravil tousty, zabalil ich do alobalu, uvaril čaj a všetko napchal do batohu z ktorého som s veľkou radosťou musel najprv vyhádzať všetky zošity a knihy.

Otvorím skriňu, vytiahnem dosku a s úsmevom na tvári sa rútim k dverám. Hneď ako som vyšiel z paneláku mi do hrude pristala snehová guľa ktorú hodil nejaký mali špunt a v tom mi kričí: „ Prepáč do teba som to nechcel hodiť“. Som mu prikývol a vydal sa smerom do lesa. Tesne pred hranicami lesa som stretol kamaráta na bežkách s dosť vystrašeným výrazom.

Pýtam sa ho že čo sa deje keď je taký vystrašený a on mi do toho hneď ukázal mobil na ktorom mal fotku medvedej stopy v snehu. „Toto som odfotil nad kurtami,“  zadýchaný odpovedal a pokračoval v jazde domov. Samozrejme že som si tu fotku nezobral veľmi k srdcu, však ja nad kurty nejdem tak  načo by ma takéto veci zaujímali no nie? Po 10minutach cesty lesom stretnem zamilovaný párik. Chalan sa ma spýta že ktorým smerom je srdiečková. Mu vravím že idem tým istým smerom tak že môžu isť so mnou. Samozrejme že obaja sú šťastný že v takomto počasí nemusia blúdiť lesom ale ich tam ochotný gentleman ako ja dovedie.

Po par minútach cesty zistím že obaja majú 17 rokov a už sú zasnúbený, volajú sa Peter a Petra, a že bývajú v Banskej Štiavnici. Samozrejme po týchto informáciách ktoré som sa dozvedel ma napadlo veľa otázok no v tom vidím v diaľke utekať nejakého starého chlapa ktorý nám zvláštne máva.

Nikto z nás nerozumie čo od nás chce, no keď sa priblíži do vzdialenosti tak 10metrov počujeme ako po nás kričí: „Medveď! Naháňa ma medveď!“. No my to neberieme vážne pretože sa domnievame že je to nejaký opilec alebo feťák. Keď po par sekundách k nám zadýchaný chlap dobehne strhne ma k zemi a začne mi vrieskať do tvare že mame utekať ako najlepšie môžeme.

Konečne keď sa ten chlap spamätal a zliezol zo mňa, sa mi uvoľnili ruky a mohol som si utreť sliny ktoré mi pri jeho rozprávaní pristali na tvary. Zodvihnem sa a čo nevidím pred sebou. Medveď ktorý si uteká slušnou rýchlosťou pekne po ceste smerom k nám. V tom momente som si uvedomil že ten starý chlap mal pravdu. Prvé čo som spravil bolo to, že som začal vrieskať, zodvihol si snowboard zo zeme a rozbehol sa opačným smerom. V duchu som si vravel že som ešte hrozne mladý na to aby som sa stal medveďou potravou na zimný spánok.

Keďže som mal obuté snowboardove topánky, v ruke snowboard a na chrbte batoh, som bol so skupinky najpomalší a to ma dosť desilo. Ich náskok sa čím ďalej tým viacej zväčšoval. Samozrejme, teraz to bude znieť neuveriteľné ale áno, potkol som sa o nejaký konár ktorý bol zasýpaný snehom takže som ho nevidel. V najdôležitejšej chvíli svojho života sa potknem o  zoschnutý konár a vďaka nemu prídem o život.

Ako náhle sa ocitnem na zemi, otočím hlavou že ako ďaleko je medveď, čí sa ešte oplatí vstávať alebo sa nechám zožrať. Otočím sa a za sebou nevidím nič. V tu chvíľu som sa cítil ako keď bezdomovec vyhrá miliardu dolárov v lotérii. Ešte som sa stále nespamätal z toho že budem žít a v tom ma za plece chytí ruka starca a povie: „Synak, mal si riadne šťastie“. Prikývol som, zodvihol sa a rýchlim krokom vykráčal z lesa s pocitom, že život je len jeden a preto si ho musím strážiť, lebo nikdy nevieš kedy oň prídeš.

Keď som prišiel domov a tento príbeh porozprával svojim rodičom, dostal som teple kakavko a kázanie od mami že čí som normálny sa trepať do lesa po tom, čo mi ukážu fotku medvedej stopy. No našťastie všetko dopadlo dobre a môžem s určitosťou vyhlásiť, že na tento deň nikdy nezabudnem.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Slohové práce

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.022 s.
Zavrieť reklamu