Slávnostný prejav pri príležitosti stretnutia triedy po desiatich rokoch

Slávnostný prejav pri príležitosti stretnutia triedy po 10 rokoch 

Milí spolužiaci a vážený pán profesor!

Je mi nesmiernou cťou privítať Vás všetkých na našom stretnutí po desiatich rokoch. Veľmi ste ma potešili tým, že ste práve mne zverili úvodné slovo. Mám trochu trému, keď tu teraz pred Vami stojím. Keď sa však na Vás všetkých zahľadím, tréma zo mňa opadne – už nevidím tie bojazlivé tváričky a výrazy ako pred popravou v triede číslo 205. Nie, to už tu teraz nevidím. Nevidím nikoho ustráchaného. Nevidím žiadnu neistotu vo vašich očiach. Teraz, keď sa na Vás pozriem, vidím dospelých a krásnych, múdrych ľudí. Vyrovnaných a veselých.

Za ten dlhý čas sme sa všetci veľmi zmenili. Ako čas plynul, uvedomovala som si stále viac a viac, že čas prežitý na strednej škole je najkrajšie obdobie života. Ako to bolo pred desiatimi rokmi? Našou najväčšou starosťou bola nemčina, naša milovaná jazykova odborná príprava.  Lukáš a Tomáš sa rozhodli radšej nemčinu vynechať a maturovať z angličtiny. Báli sme sa, či to zvládneme. Školu aj maturitu. A pozrite sa dnes!  Sme tu všetci šťastní a spokojní, hrdí maturanti z OA Kardačovej.

Niekto zmaturoval  lepšie, niekto horšie, no podstatné je, že sme zmaturovali ako správna trieda všetci a teraz si môžeme povedať, že sme to zvládli. Prežili sme spolu štyri roky, za ten  čas sme sa videli dospievať, štyri roky sa formovali naše osobnosti. Dianie v triede nebolo vždy ružové, nie raz sme sa pohádali, niekedy za totálne hlúposti, ale podstatné bolo to, že nakoniec sme sa vždy dohodli. Pamätáte si tak na prvý, druhý ročník, keď sme mali vymýšľať program na Vianočnú akadémiu? Dovolím si tvrdiť, že to bola jedna veľká katastrofa. Jedni pracovali, dreli na programe, snažili sa, druhí  nadávali a tretia skupina sa nezapájala vôbec. Keď padla nejaká otázka, odpovede by sme sa nedočkali, ani keby sme sa postavili na hlavu.

Tretí ročník bol už lepší, aj keď to tiež nebola žiadna sláva, ale štvrtý ročník bol naozaj prelomový. Najviac nás určite spojila naša slávna stužková. Bola to jedna z najlepších nocí môjho a myslím si, že aj Vášho študentského života. Nikdy nezabudnem na ten týždeň, ako sme nacvičovali, borili sa , ale výsledok  18.decembra 2012 bol viac než neočakávaný a úžasný. Bola to nádherná noc, na ktorú nikdy nezabudneme a vždy budeme na ňu s radosťou spomínať. A čo nasledovalo ďalej, snáď ani nemusím zdôrazňovať.

Naše legendárne dozvuky – úžasný víkend v krásnom penzióne, ktorý vybavila naša Majka a príjemne nás tým prekvapila. Ani vo sne sme nečakali takú peknú chatu v prenádhernom prostredí. Za tieto dva dni sme sa spoznali ešte viac, porozprávali sme sa aj tí, ktorí sme si možno v škole nemali čo povedať. Zabavili sme sa, ako sa patrí a myslím, že každý z nás si rád na dozvuky spomenie. Čas neúprosne plynul, plynie však neúprosne aj teraz, preto by sme tu sedeli do Vianoc, ak by som mala menovať každý zážitok – bolo ich neskutočne veľa!

Ale o pár mesiacov neskôr prišiel  jeden z najvýznamnejších a najdôležitejších medzníkov v našich životoch menom maturita. V máji sme nielenže dostali maturitné vysvedčenia, ale sme aj definitívne opustili dovolím si tvrdiť bezstarostný študentský život a vkročili sme do sveta povinností, starostí a naozajstného života, bez možnosti úniku od reality. Niektorí sme pokračovali v štúdiu na vysokých školách, niektorí  sa vrhli do práce.

Tak ako v živote nie sú všetky cesty tie pravé, správne, tak ani naše rozhodnutia a činy neboli vždy úplne najlepšie.  Zažili sme horšie dni, lepšie dni, poplakali sme si ale dovolím si tvrdiť, že určite prevažujú tie veselé a zábavné dni. Mladosť je pochabosť, platí pre nás všetkých stonásobne – len si ešte raz spomeňme, aké rozhodnutia sme robili, ako sme sa správali a ako sme sa vyjadrovali. Ale dnes, dnes sa môžeme pri tom len pousmiať a pospomínať na naše zážitky. Per aspera ad astra. Prekonávajme prekážky, aby sme sa mohli dotknúť hviezd!

Ďakujem za pozornosť!