Najhorší deň v mojom živote

Najhorší deň v mojom živote

Bol to deň,  ničím zázračný, ničím iný. Večer, zaľahla som do postele, na ničím nerušenú, kľudnú noc tešiac sa na, ďalší východ slnka, ďalší pekný deň. Ráno, zobudiac sa na zvonenie budíka, preberiem sa k životu, hľadím do okna, tešiac sa na ďalší pekný, slnečný deň.

Zrazu vidím pred panelákom sanitku, kladúc si otázku: „čo sa pre boha stalo?“ V byte ticho, nič nepočujem, zvýšeným hlasom hovorím do toho tlmenného ticha: „Mami?“ Vybehnem na chodbu a div čo nevidím, záchranári stojaci na chodbe. Mama vystrašeným výrazom hovorí: „Kristínka, obleč sa a utekaj do školy, babke prišlo zle.“ Nezmohla som sa na slová, poslúchnuc som odišla do školy. Tá cesta bola taká temná a smutná... myšlienkami plávajúc v oblakoch, myslela som nato najhoršie. Zrazu počujem niekoho kričiac moje meno: „Kika.“ Otočím sa a zazriem spolužiaka, bežiaceho ku mne. Pýta sa vraj, čo sa stalo.

Odpovedajúc mu pravdu, sa začne smutne tváriť aj on. Utešujúc na mňa pozrie, hovoriac: „Neboj sa, všetko bude dobré.“ Boli sme ešte deti, no on bol moja podpora jediná. Celý deň v škole, netušiac, čo sa deje doma, sedím, myšlienkami v oblakoch, čakajúc na posledné zazvonenie zvončeka. Keď konečne zazvoní, na nič nečakajúc, bežím domov, najrýchlejšie, ako sa len dá. Otvorím dvere, kričiac do bytu: „Babka, si tu?“

V tom babka, vyjdúc s kuchyne hovorí: „Som tu, neboj sa.“ S úsmevom rozbiehajúc sa za ňou, objímam ju. Zazriem mamu a pýtam sa: „Čo sa stalo?“ Ona mi odpovedajúc hovorí: „Babke bolo len zle, asi to bude s niečoho, čo jedla vo Vydrnej, doktor jej dal kvapky a už by to malo byť všetko v poriadku.“ Uľavujúc si povzdychnem a cítim sa znovu dobre. Neskôr poobede, babka hovorí: „Je mi hrozne zle, tie lieky vôbec nepomáhajú.“ Mama nečakajúc naštartuje auto, nasadajú doň a idú do Považskej. Ja som zostala s tatom a bratrancom, sama doma. Čakajúc hodiny a hodiny, čo i len na jeden telefonát, čo sa deje... čas plynul pomaly, ako nikdy... v napätí, sediac na posteli, sa ma bratranec spytuje: „Nechceš ísť už spinkať? Zostanem celú domu pri tebe.

No ja nemohla som spať... zrazu začujúc, ako sa odomikajú dvere, zazreme moju mamu a krstnú s babkinými vecami v rukách... nechápajúc, na ne pozerám a mama mi naznačuje, aby som išla do postele. Zmätene som odišla, netušiac, čo sa deje. Zrazu ucítiac, na sebe maminu ruku, sa otáčam, hľadím na ňu a ona len hovorí: „Poď sem nachvílku, musím ti niečo povedať.“ Bol už neskorý večer a ja hľadiac na ňu, unevenými očami počúvam, ako hovorí: „Babička, už odišla do nebíčka.“ V tej chvíli, vo mne blesk udrel a plačúc, sa pozerám na mamu. So slzami v očiach, hovorí mi: „Neplačkaj Kristínka, babka by nebola rada, keby plačeš.“ No slzy, sa mi nedali zastaviť, bolesť, ktorá mnou prechádzala, bola tak obrovská. Mama hľadiac na mňa, s uplakanými očami, prikrýva ma v posteli, so slovami: „Sladké sny.“ Nejaký čas, som nechodila do školy. Nedokázala som zvládať, tak silnú bolesť, bola som ešte dieťa.

A tak, doteraz pýtajúc sa samej seba otázku: „ Prečo odchádzajú ľudia, ktorých potrebujeme?“ Nenachádzajúc odpoveď, na túto otázku, stále dúmam nad odpoveďou... deň čo deň, noc čo noc... stále pociťujúc, tak silnú bolesť, s ktorou sa nedokážem vyrovnať, sa potýkam životom ďalej a ďalej. Nevediac, čo mi dáva silu pokračovať, v tejto ceste, čo mi už zmysel nedáva.