Dnešný svet nepotrebuje rozpory a vojny, ale porozumenie a lásku

Keď sa poobzerám vôkol seba, zdá sa mi, že svet nie je kompletný. Chýba mi tu niečo a stále neviem určiť, čo to môže byť. Všetko sa v jednom okamihu mení a mám pocit, akoby som to vôbec nemohol ovplyvniť. A keď sa zamyslím, prichádzam na to – je to láska a porozumenie.

Vymizli. Načisto. Zo vzťahov, z priateľstiev. Nedokážeme sa vcítiť do problémov iných ľudí, stávajú sa z nás egoisti sledujúci len vlastné záujmy. Nestaráme sa o iných a ak nás to niekedy napadne, tak je to len z jedného – jediného dôvodu : Zistiť, ako mu môžeme ublížiť. Smútok, depresie, ľútosť vládnu svetu. Dá sa to vôbec ešte nejako zmeniť? Je v silách človeka spraviť niečo? Či pokúsiť sa vôbec?

Môže vôbec človek sám niečo dokázať? Má jednotlivec takúto silu? Alebo sa o to má pokúsiť celá skupina? Dokáže vôbec skupina niečo bez jednotlivca? Kto je viac? Jednotlivec? Skupina?

Jedno staré africké príslovie hovorí, že ak mnoho malých ľudí, na mnohých malých miestach, urobí mnoho malých skutkov, zmení sa tým tvár zeme. A myslím si, že to platí aj tu. Stále musí prvý krok spraviť jeden človek, a práve ten strhne so sebou aj skupinu.

A ak chceme, aby svetom nevládli vojny, hádky, nedorozumenia, ale aby tu bola láska a porozumenie, mali by sme sa zamyslieť, čo všetko pre to robíme my sami. A či vôbec robíme niečo. Preukazujeme iným lásku? Alebo pokladáme za samozrejmosť, že si to vyvodia z nášho správania?

Žiaľ, či vďakabohu , ľudia ešte nedokážu čítať myšlienky, a tak zostáva jediné: o dobrote rozprávať a dokazovať ju činmi. Ukázať svetu, že nie je celkom zlý a že stále je tu možnosť zmeniť sa. Dať mu jednoducho šancu, pretože tá je veľmi dôležitá. Často sa veľa výnimočných vecí stráca vo víre všednosti len preto, že nemali šancu sa naplno prejaviť.

Čo však znamená láska a porozumenie v dnešnej dobe? V hektickom svete už neznamená skoro nič. Stali sa výhovorkou. Niečím, z čoho sa vysmieva a čo sa už ani neberie vážne. Slová milujem, ľúbim, pomôžem, počúvam ťa a mnoho podobných už nevychádzajú úprimne z pier ľudí. Stali sa skôr akýmsi reklamným trikom, nemyslia na následky a sú vyslovované bez toho, aby ľudia vedeli, že nimi na seba berú určitú zodpovednosť. A preto sa niet čomu čudovať, že ľudia už láske neveria, porozumenie považujú za prežitok a hlúposť. Ale vždy je tu možnosť. Možnosť všetko zastaviť a ukázať iným, že sme tu pre nich. Že konflikty sa dajú riešiť bez násilia, rozpory neznamenajú hneď hnev, že každý má právo na vlastný názor aj keď je odlišný od toho nášho. A základom toho všetkého je jedna jediná vec. Tolerancia. Tolerancia, ktorá chápe odlišnosti ľudí a dáva im právo byť inými.

A to je možno všetko. Ak začneme tolerovať ľudí, budeme v nich nachádzať to krásne, ľahšie budeme vyjadrovať pocity k nim a nebudeme riešiť všetko zbraňami. Niekedy stačí milé slovo a hnev či nenávisť opadne ako šibnutím čarovného prútika.

Možno je to všetko príliš jednoduché, aby to bolo skutočné. Za jednoduchými vecami hľadáme stále nejaký zádrhel, nejaký chyták. A viera vlastne stojí za tým všetkým. Jednoduchá a prostá viera v človeka a v jeho schopnosti. Viera v to, že aj keď sa niečo nepodarí, nemusí to mať hneď katastrofálne následky. Len viera v lepší svet.