Renesančná hudba – Renesancia

Renesančná hudba – Renesancia

Hudba – RENESANCIA (1400 – 1600)

1. Politická, náboženská a kultúrna situácia v Európe v 15. Storočí.

– vzostup remeselnej a poľnohospodárskej výroby, obchodu a penažného hospodárenia

– zámorské plavby do Indie a Ameriky (zmena v myslení a filozofii)

– budovanie koloniálnych panstiev – to podporilo hospodársky a politický predstih západoeur. prímorských krajín

– Francúzsko si po 100 ročnej vojne vytvára silný štát

– Španielsko – kresťanské (Habsburgovci), koloniálna veľmoc

– Anglicko – prekvitá za vlády Tudorovcov a hlavne Alžbety I.

– Nizozemsko – centrum svetového obchodu

– Taliansko – rozdrobené, rozkvet mestských štátov (Benátky, Florencia, Neapol...), stáva sa centrom kultúry (humanizmus a renesancia)

– začínajúci rozpad jednoty západokresťanskej cirkvi –> tým sa komplikujú politické vzťahy; husiti, reformácia – Martin Luther, Ján Kalvín

– 100 ročná vojna medzi Francúzskom a Anglickom (Francúzsko víťazí); (Jana z Arcu)

– Turci dobyli v roku 1453 Carihrad a obsadili celý Balkán až k Dunaju a časť Uhorska

– veda začína pozorovať prírodu (od ľudského tela – anatómie, až po vesmír), astronómia (J. Kepler, M. Kopernik), geografia, filozofia (empirizmus, F. Bacon)

– technické vynálezy – Guttenberg vynašiel kníhtlač, okolo roku 1445

– Meštianstvo ako tretí stav získava výraznejšiu moc, zveľaďuje mestá (mecenáši)

2. Burgundská škola a anglická hudba v 1. polovici 15. storočia

– už počas tzv. obdobia Ars Novy (stredovek) sa objavujú prvky ranorenesančného hudobného myslenia (Machaut)

– hudba tzv. burgundskej školy je dominantným štýlom (Burgundské vojvodstvo pod vládou Filipa Dobrého a Karola Holého podporovalo kapely hudobníkov, skladateľov)

– je to prvé miesto v Európe, kde sa naplno rozvinula renesančná hudba

– koncom 15. Storočia bolo Burgundské vojvodstvo pomerne bohaté a prosperujúce, šľachta podporovala umenie (architektúra, portrétna maľba, úžitkové umenie, podpora veľkých hudobných kapiel)

– hl. miesto Burgundska: Dijone

– Nizozemsko bolo pomerne veľké územie, zahŕňalo Luxembursko, belgicko, pohraničie Francúzska, Holandsko

– v Dijone bola veľká hudobná kapela v zložení: Nicolas Grenon
Antoine Busnois
Gilles Binchois

– Guillaume Dufay – bol najvýznamnejším členom kapely, pravdepodobne však nebol stálym členom, je však s Dijonskou kapelou spájaný; nový harmonický poriadok založený na vzťahu dominanta – tonika; kontrapunktické štruktúry, eufonický charakter kontrapunktu

– v rámci Burgundskej školy sa rozvíjali tieto hudobné žánre:
omša

– omša je cyklický hudobný útvar, určený liturgickou funkciou katolíckej bohoslužby

– omšový cyklus sa skladá z troch skupín: officium, proprium a odinarium (Kyrie, Gloria, Credo, Sanctus/Benedictus, Agnus Dei) – ordinárium je stabilná a nemenná časť omšového poriadku, proprium je menlivá časť omše

– ordinarium sa v stredoveku nezhudobňovalo ako celok

– avšak už v 14. Storočí G. de Machaut zhudobnil celý päťdielny cyklus ordinaria

– v renesancii je zhudobňovanie viachlasného ordinária hlavným druhom umelej hudby

– ustáľuje sa rozdelenie na 4 hlasy

– uplatňujú sa rôzne techniky vedenia hlasu

– hlavná melódia cantus firmus bola prevzatá, obvykle z chorálnych nápevov (hymny, mariánske antifony...) ale i zo svetských piesní

– melódia cantu firmu bola zväčša umiestňovaná do tenoru – tenorová omša

– melódia c. f. je umiestnená v diskante (hornom hlase) a je orpoti chorálovej predlohe kolorovaný (melodicky, rytmicky) – diskanová omša

– spojenie týchto dvoch princípov – kanttenorová, resp. diskantovo tenorová omša

moteto

– vzniklo v stredoveku ako trojhlasná kompozícia (vox principalis, vox organalis, moteto)

– stredoveké moteto nemalo žiadny melodický hlas (jednotlivé hlasy vystupovali nezávisle od seba, mali vlastný text i melódiu)

– stredoveké moteto bola väčšinou skladba pre slávnostné príležitosti

– v renesancii – Burgundskej škole – vrchný hlas je melodický, sprevádzaný je dvomi hlasmi

– skladá sa prevažne na duchovné latinské texty

– je to zborová skladba, neskôr 4- až 6-hlasná

polyfonický chanson

– viachlasná skladba s francúzskymi textami buď veselého až frivolného charakteru alebo elegicko-melancholického charaktru

– typický je predovšetkým pre frankofónne krajiny

– dominuje v ňom vrchný hlas, dôraz sa kladie na melodickosť a ľúbozvučnosť

– v rámci chansonu sa vytvorili tzv. pevné formy – formes fixés – ballade, rondeau, virellai

– je to zväčša trojhlasné vokálno-inštrumentálne (niekedy nástrojový doprovod) zhudobnenie básne v duchu truvérskych piesní

– v 15. Storočí sa stáva 4- až 5-hlasným, dochádza k zrovnoprávneniu a vokalizácii hlasov, k ich prepojeniu imitačnou technikou

– hudba Burgundskej školy bola výrazne ovplyvnená
anglickým štýlom

– Contenans anglois (1. Polovica 15. Stor.)

– jeho hlavným predstaviteľom bol John Dunstable

– začal používať terciu

– hlavnou prameň anglickej hudby zo zač 15. Storočia – Old Hall Manuscript

– typické kompozície boli tzv. carol – umelé kompozície v jednoduchom spracovaní s výrazným textom, po každej strofe nasledoval refrén, texty boli zväčša anglické

– Dunstable žil istý čas na dvore francúzskeho kráľa ako hudobník vojvodu z Bredfordu

– do hudby vniesol melodickú hudbu, využívanie akordických tónov v melódii, príjemné súzvuky (tercia)

– znaky anglického štýlu:

· väčšia blízkosť s ľudovou melodikou

· tendencia k dur-molovej tonalite (namiesto stredovekej kresťanskej stupnice)

· sklon k monotónnosti (oproti francúzskemu zložitému typu stredovekej polytextuálnosti)

3. Nizozemské skladateľské školy a rozšírenie renesančného štýlu v európskych krajinách

– 2. fáza renesancie (5 generácií hudobníkov nizozemskej hudby)

– 1450 – koniec 16. Stor.

– dominancia nizozemských hudobníkov na európskych dvoroch (dvory rímskeho cisára – Španielsko, Nemecko, Čechy, Rakúsko, francúzskeho kráľa, pápeža, talianskych šľachticov – Neapol, Florencia, Ferrara, Mantova, Miláno, Benátky)

– dôležitý prameň hudby 15. storočia Odhecaton – veľká trojdielna zbierka vydaná Petrucim v Benátkach

– skladatelia jednotlivých nizozemských škôl:

– prvá: (prvá po skladateľoch Burgundskej školy)

– Johannes/Jean Ockeghem – pochádzal z Antverp, pôsobil hlavne vo Francúzsku (ako zbormajster parížskeho dvora, kráľovský radca...)

– Jacob Obrecht – pôsobil v Bruggách, Antverpách, je zbormajstrom vo Ferrare, umrel na mor, písal motetá, chansony, pašie

– Josquin des Prés – pôsobil v Taliansku, jeho hudba je už výrazne renesančná, hlása hudbu, ktorá dáva vyniknúť básnickému textu, hudbu, ktorá je tlmočníkom slova, konštrukcia je čoraz jednoduchšia, forma jasne ohraničená

– spravidla uplatňujú štvorhlas, bez prednostného zdôrazňovania prvého hlasu, hlasy sú zrovnoprávnené

– omša sa stala ich reprezentatívnym druhom – ordinárium zhudobňujú ako cyklus motet

– cantus firmus vyberajú buď z chorálu alebo svetskej piesne

– doba nizozemských škôl sa považuje za zlatú dobu kontrapunktu

– využívajú imitačnú techniku

– Heinrich Isaac – pôsobí vo Florencii (organista u Lorenza Medici), v Innsbrucku, Augsburg, vo Videni (dvor cis. Maximiliána), opúšťa vedome flámsku tradíciu, vytvára piesne pre florenstké karnevaly, ovplyvnil aj nemeckú hudbu

– Pierre de la Rue, Jacob Arcadelt, Clemens non Papa,

– Ludwig Senfl – Švajčiar, pôsobil v Mníchove, dostal sa do priazne M. Luthera a podieľal sa na reformácii protestantského chorálu

– Adrian Willaert – pôsobil v Benátkach, svojou tvorbou patrí už do tzv. Benátskej školy, ako prvý použil techniku, ktorá neskôr dostala názov concertantný princíp – rozdelenie zboru a jeho umiestnenie do dvoch častí chrámu

– imitačný protihlas – jednotlivé hlasy si navzájom preberajú melódiu, melódia v inom hlase zaznieva s určitým časovým posunom

4. Renesančné národné štýly – francúzska, nemecká, anglická, talianska, španielska hudba
FRANCÚZSKO

– od roku 1500v textoch i v hudbe výrazne národný jednotný nový typ chansonu – programový chanson

– jeho predstaviteľ Clement Jannequin

– sú to veľké skladby v motetovom štýle s množstvom zvukomalebných efektov, imitujúcich napr. zvuky vtáčieho spevu, zvuky bitky, hlasy z trhoviska

TALIANSKO
Benátska škola

– v rámci nej sa zásluhou Adriana Willaerta začína výrazne presadzovať nový štýl – polychória = viaczborovosť

– spočíva v rozdelení hudobného telesa – speváckeho zboru na dve časti a ich umiestnení do rozličných častí chóru – umiestnenie hudby do priestoru, počiatky concertantného princípu

– na Willaerta nadviazal A. Gabrielli

Rímska škola

– v rámci nej vyniká osobnosť Giovanni Pierluigi da Palestrina

– bol veľkým modernizátorom v oblasti duchovnej hudby

– pápež ho poveril v rámci Tridentského koncilu zreformovaním duchovnej hudby – nová kanonizácia (jeho štýl sa stal vzorovým až do 19. Stor.)

– pôsobil v Chráme sv. Petra, na pápežskom dvore

– prispôsobil nový nizozemský štýl ľudovejšiemu harmonickejšiemu cíteniu

– využíva štýl a capella = bez doprovodu, len vokálne – tým sa docielila zrozumiteľnosť textu

– venoval sa predovšetkým duchovnej hudbe (Missa papae Marcelli, Stabat mater)

NEMECKO

5. Renesančný madrigal a príbuzné piesňové formy

– je to nový typ madrigalu, celkom iný ako ten, čo vznikol v stredoveku (14. St.)

– tento madrigal sa v 16. Stor. najdôležitejšou súčasťou svetskej hudby

– bol komornou hudbou aristokratickej spoločnosti renesancie, často spievali samotní aristokrati

– je písaná pre zbor a capella a má charakter komornej hudby

– zhudobňovali sa texty Petrarcu, T. Tassa, Mariniho

– texty takmer vždy pojednávajú o pastorálnych, ľúbostných témach, erotických scénach, (milostná lyrika)

– ale sú tiež alegorické, metaforické, narážkovité až satirické

– nepoužíva refrén, text je nestrofický

– boli to skladby najčastejšie pre 4 alebo 5 hlasov (mohli byť aj doprevádzané nástrojom)

– madrigal sa spieval na spoločenských podujatiach na dvoroch

– bol súčasťou scénických produkcií, hier

– je to širší žánrový termín – zahŕňa v sebe i sonet, balattu

– je aristokratickým kultivovaným pendantom frottoly

– najvýznamnejší skladatelia:

– 1. obdobie madrigalu – 4-hlasné, homofónna faktúra, a capella štýl, vedúcu úlohu hrá melódia vrchného hlasu

– Jacob Arcadelt

– Philip Verdellot

– 2. Obdobie madrigalu – vyvrcholenie, prevažne 5-hlasný, vyniká zvukomalebnosťou, zobrazovacími postupmi

– Orlando di Lasso

– Adrian Willaert

– Cirpiano de Rore

– Giovanni Pierluigi da Palestrina

– 3. Obdobie madrigalu – k poslednej fáze madrigalu patrí tzv. chromatický madrigal – chromatizmus vo vedení hlasov (nie sú ukotvené v tónine), zvýšená výrazovosť, ostrá charakteristika nálad a kontrastov, práca s motívmi, koncertantné rozvedenie, texty plné temných vášní a excesov

– kombinujú sa spevné hlasy s nástrojovým sprievodom, vedúcu úlohu niekedy má sólista – spevák –> sólový madrigal s inštrumentálnym sprievodom

– Carlo Gesualdo de Venosa

– Luca Marenzio

– Claudio Monteverdi – 8 kníh madrigalov, uskutočnil prechod od neskororenesančného madrigalu k barokovému; v barokovom madrigale sa neraz uplatňujeaj sadzba triovej sonáty (2 sólové spievané hlasy a continuo sprievod) , da capo árie (veľká trojdielnosť, 3. Diel = 1.) a iné štýlové črty hudobného baroka
Anglický madrigal

– vplýval naň taliansky madrigal (najprv prekladali talianske texty do angličtiny), najmä L. Marenzio a G. Gastoldi

– vyniká väčšou ľudovosťou a svojským stvárnením melodiky

– predstavitelia:

– William Byrd

– Thomas Morley – zbierka Triumphes of Oriana

– vývoj madrigalu je pre dejiny hudby nesmierne dôležitý

– v rámci madrigalu sa začalo budovať hudobno-dramatické myslenie, ktoré vrcholí a nachádza svoje uplatnenie v opere

– najskôr sa do madrigalu dostávajú dialogické prvky (dialogický madrigal), potom sa komponuj pre 1 hlas (predstupeň árie)

– vrcholom sú tzv. madrigalové scény – javiskové pokusy o stvárnenie deja

– madrigal a talianska hudba tiež kultivovali národný jazyk

6. Inštrumentálna hudba renesancie

– nástrojová hudba je len alternatívou k vokálnemu hlasu

– hlavné hudobné nástroje obdobia: viella, fidula, rebec, klavichord, klavicembalo, lutna, virginal (spinet)

– vokálne skladby chansony, motetá sa hrávali na nástrojoch a tak vznikali jednoduché skladbičky – prelúdiá, toccaty, ricercar

– obľúbená bola variačná technika

– tanečná hudba „urpaar“ – predchodca suity – spojenie pomalého a rýchleho tanca v jeden celok (tanec „kráčaný“ a „skočný“, pomalý a rýchly

– virginalová hudba prekvitala najmä v Anglicku

7. Hudobná teória renesancie

– objavenie (znovuobjavenie) ľudského meradla

– renesančné chápanie umenia pokladá aj v hudbe za najvyššiu mieru hodnotenia dielo, ktoré vytvoril človek a ktoré slúži na vyjadrenie ľudských obsahov

– začínajú sa vo veľkom množstve objavovať nové hudobné formy a žánre, nové hudobné techniky – to už od Ars Novy (organálne techniky,Vitry – izometrické moteto; Machaut – balady a rondá)

– formuje sa nová spoločenská trieda, schopná prekonať hranice feudálneho poriadku: meštianstvo, tretí stav, ktorý sa stáva uvedomelým zakladateľom i nositeľom novej kultúry

– vývoj renesančnej kultúry však nebol rovnomerný – príčina: špecifické národné podmienky

– v talianskych mestských štátoch v 14. a 15. stor. a v nizozemskej oblasti sa vytvorili potrebné podmienky pre vznik kapitalistických výrobných vzťahov

– nastáva proces poľudšťovania hudobných foriem, posvetštenie hudobných foriem

– do popredia sa dostáva svetská polyfónia, dvojhlasné až trojhlasné piesňové formy, občas sprevádzané hudobným sprievodom: madrigal a balada; frottola – druh viachlasu, v ktorom spieva vedúcu melódiu horný hlas, kým ostatné hlasy predstavujú „sprievod“, harmonickú oporu; villanely; Dufayho melodické motetá – formy s podstatnými znakmi piesňovosti

– hudobná forma sa stáva dynmickou a humanizuje sa

NAJ. PREDSTAVITELIA HUDOBNEJ TEÓRIE RENESANCIE

Franchino Gafurio (alebo Gafori)

– vyhlasuje, rytmus hudby sa má prispôsobiť rytmu srdca človeka, pokojne dýchajúceho pri speve

– reprezentant vrcholnej renesancie

Johannes Tinctoris

– kľúčová a najväčšia postava hudobnej teórie 15. Storočia

– belgický hudobník, pedagóg a skladateľ

– pôsobil v Neapole

– stredobodom jeho záujmu je živá hudobná prax

– analyzuje matematické základy hudby (v duchu pytagorovskej tradície), ale popri tom vyzdvihuje emocionálny obsah hudby

– tvrdí, že hudba staršia ako 40 rokov nie je hodná na počúvanie

– snaží sa zovšeobecniť prax Dufayho a flámskej školy

– existuje len počuteľná, zmyslami vnímateľná hudby

– len na základe subjektívneho estetického zážitku sa dá určiť, ktorý súzvuk je konsonantný alebo disonantný

– etické obsahy hudby nemožno spájať len s modusmi a tonusmi, lebo aj v rámci tej istej stupnice sa môže vykryštalizovať rozličný etický charakter, a to v dôsledku štýlu diela, jeho prednesu, inštrumentácie, individuálneho temperamentu hráča

– autonómny ľudský subjekt sa stáva obsahom hudby