Android aplikácia Zones Referáty
Sobota, 1. novembra 2014, meninyDenis, Denisa, zajtra Pamiatka zosnulých
Dnes prezretých 1288 študentských prácOnline: 350 mladých ľudí

:: Prihlásenie

:: Odporúčame

:: Spoločenské vedy » Umenie

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

Od renesancie po osvietenstvo

Poznámky ~ Umenie

Autor: Dievča janka114 (22)
Hodnotenie: 1
Dátum: 17.12.2009
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2664 slov
Počet zobrazení: 2640
Tlačení: 242
Uložení: 238
OD RENESANCIE PO OSVIETENSTVO
 
Medzi gotikou a renesanciou
- objavenie (či znovuobjavenie) ľudského meradla
- nová idea - človek rozhoduje, myšlienka o ľudskej miere vecí
- renesančné chápanie umenia pokladá aj v hudbe za najvyššiu mieru hodnotenia dielo, ktoré vytvoril človek a ktoré slúži na vyjadrenie ľudských obsahov
- gotiku charakterizuje akási dvojakosť, akési balansovanie medzi novým začiatkom a stagnáciou. V oblasti hudobnej formy táto neistá rovnováha umožnila, aby stále častejšie "rozhodoval" človek. Aj o žánrovom charaktere vôbec, aj o kompozičných princípoch. Výsledkom bolo uvoľnenie prísnej normy cantu firmu a do hud. "subjektu" začalo prenikať osobné, individuálne.
- začínajú sa zjavovať nové hud. formy a žánre, nové techniky
- nový svetonázorový základ, nová spoločenská trieda schopná aj v kultúre prekročiť hranice feudálneho poriadku, meštianstvo, tretí stav, ktorý sa stane uvedomelým zakladateľom i nositeľom novej kultúry
 
Poľudštenie hudobnej formy a zákony perspektívy
- vznikala buržoázna trieda, v talianskych mestských štátoch v 14. a 15.stor.  - vysoký stupeň tovarovej výroby, spoločenská deľba práce, vytvorili predpoklady na vznik kapitalistických výrobných vzťahov. Súdobý francúzsky vývin bol pomalší (storočná vojna bola veľkou záťažou brzdiacou buržoázne premeny).
- vývin hlavne vo Florencii a neskôr vo flámskej kultúre 15.stor., ktorá mala s talianskou renesanciou bohaté kontakty, dosahuje veľký rozkvet
- proces poľudšťovania hudobných foriem
- v nových mestských štátoch sa začína rozvíjať pravá mestská hudobná kultúra. Posvetštenie hudobných foriem sa stále užšie spája so znovuzrodeným verejným hudobným životom.
- udomácnil sa taký druh viachlasu, v ktorom horný hlas spieva vedúcu melódiu, kým ostatné hlasy predstavujú len sprievod / harmonickú oporu = začiatky homofonickej faktúry = polyfonický, čiže simultánny paralelizmus hlasov sa začína meniť na štrukturovaný harmonický proces.
-  hudobná forma sa stáva dynamickou, takpovediac "dejovou". Hudba sa stáva "dejovou" a humanizuje sa. Prestáva vyjadrovať statický obraz človeka a začína odrážať i formovať vnútorný svet človeka, ktorý zo seba striasa stavovské obmedzenia a uvedomuje si neobmedzené možnosti rozvoja vlasstnej osobnosti.
- Franchino Gafori koncom 14.stor. hovorí, že hudobná časomiera sa musí prispôsobiť rytmu srdca človeka = "ľudská miera" = smerovanie k centru, k pokoju
- konečné hudobnoteoretické sformulovanie nových prúdov sa však objavilo až oveľa neskôr, v 16.stor., hlavne zásluhou Gioseffa Zarlina. No umelecká prax už v 14.stor. uplatňovala princíp ut pictura musica (z hľadiska poňatia formy hudba napodobňuje maliarstvo), spojenie hudby a maliarstva. Úloha perspektívy: umožňuje v duchu renesančného humanizmu umelecky zobraziť činorodého i trpiaceho človeka, ktorý sa v realite pohybuje ako vo svojom vlastnom svete, zobraziť človeka ako pozemskú bytosť žijúcu bohatým vnútorným životom.
- nizozemské hudobné školy v 15.stor. - Heinrich Besseler: monografia Bourdon a fauxbourdon: osvetľuje metamorfózy formotvorných princípov v umení flámskych komponistov (vývoj kompozície smerom k homofónii v dôsledku toho, že vrchný hlas sa stáva vedúcim hlasom)
- Gaforiho traktát - za "prirodzenú" mieru hudobného času pokladá rytmus tepu a dýchania spievajúceho človeka
- túto "ľudskú mieru" - homo mensura - mohli výraznejšie uplatňovať formy s podstatnými znakmi piesňovosti: talianske balady, frottoly a villanelly
- nová "homo mensura" vytvorila aj nový harmonický svet - spevnejšiu melódiu, dbá sa na ľubozvučnosť, využívajú sa aj tercie a sexty
- osamostatnenie sa hlavnej melódie (vrchný hlas), spodný hlas sa približuje k úlohe basu v dnešnom chápaní = vytvára sa základ harmonického priebehu diela
- dynamika napätí a uvoľnení
- harmonický systém je založený na vzťahu dominanta-tonika = je to harmonický systém humanizmu = môže pôsobiť len tam, kde sa za stredobod uznáva človek
- humanistická a realistická tvorba odzrkadľuje vnútorný život človeka
 
Tinctoris a teória "eufonického kontrapunktu"
- oživenie náboženských požiadaviek vysvetľuje, prečo sa proces poľudšťovania hudobných foriem zastavuje už vo veľkolepom diele Guillauma Dufaya. Jeho nový harmonický poriadok, založený na vzťahu dominanta - tonika = posolstvo, ktoré prišlo predčasne. Silnejšou sa javila tradícia náboženskej viery.
- podriadenosť transcendentnému symbolizmu
- najväčšou postavou hudobnej teórie 15.stor. bol Johannes Tinctoris (belgický hudobník, pedagóg,..). Napísal "lexikon" Complexus effectum musices: popri zdôrazňovaní matematických vzťahov vytrvalo vyzdvihuje emocionálny obsah hudby. Hudbu už nechápe ako čistú "vedu", ale ako skutočnú umeleckú činnosť. Hudba sa tu stáva umením, ktoré je zamerané na potešenie i presviedčanie poslucháča. Teocentrické kozmogonické chápanie hudby vystriedala antropocentrická realistická koncepcia umenia.
- Tinctorisove estetické názory vychádzajú z kladného postoja k dobe. V úvode svojho hlavného diela o kontrapunkte (1477) pohŕdavo píše o nezáživných "starých piesňach", ktoré skôr urážajú sluch ako poskytujú potešenie.
- jeho hudobná teória sa snaží zovšeobecniť epochálne výsledky Dufaya a flámskej školy
- "res facta" = dielo vytvorené človekom, skladateľom, ktorý všetky hlasy vypracoval podľa pravidiel kontrapunktu = len taký môže poskytnúť skutočný umelecký zážitok
- znova sa vynára teória numerického charakteru hudby - každá veľká slohová reforma napĺňa pytagorovské poňatie hudby novým estetickým významom. Aj u Tinctorisa ide o podobnú reinterpretáciu. On chápe hudobnú matematiku len ako prostriedok na exaktné skúmanie hudby.
- existuje len počuteľná, zmyslami vnímateľná hudba (numerický aspekt sa mení na numerický základ) - uvedomenie si zmyslového charakteru hudobnej recepcie
- Tinctoris: v Dufayovom umení má oveľa väčší význam konsonancia
- Tinctoris = systematik eufonického kontrapunktu. Meradlom môže byť len potešenie prameniace z ľudskej prirodzenosti, zo zmyslového pôžitku, Jedine na základe subjektívneho estetického zážitku možno rozhodnúť o tom, ktorý súzvuk je "ľubozvučný" čiže konsonantný a ktorý nie.
- kým v talianskych mestských štátoch v 14. a 15.stor. náboženské vedomie vyhasína, v Nizozemsku sa náboženstvo priam znovuzrodilo
- Tinctoris obhajuje právo skladateľa na komponovanie, kontrapunktický res facta pokladá za "najvyššie umenie", za zázrak ľudského rozumu a vynachádzavosti. Ale "piesňovú sadzbu" a priori pokladá za nižšie umenie. Krása diela je tým chvályhodnejšia, čím je kontrapunktický pohyb hlasov zložitejší.
- toto vyzdvihovanie komplikovanosti, prešpekulovanosti však protirečí hedonistickému charakteru, humánnej afektívnosti hudby
- protirečivosť vývinu nizozemskej "renesancie" najlepšie demoňštuje životné dielo najväčšej osobnosti flámskej hudby Josquina Despréza: uskutočnil revolučný prevrat vo vývine nizozemského kontrapunktu. Dovtedy sa hudobné umenie pokladalo takmer za hudobnú vedu. Josquinom začína afektívna hudba, hudobné stvárnenie vnútorného sveta človeka: "Ichmusic" : hudobné vyjadrenie individuálnej subjektivity.
- nizozemská "renesancia" nebola ani v posledných momentoch svojho skutočného zrodu zbavená rozporov. Franko-flámsky humanizmus síce uznával autonómosť osobnosti, ale dôsledne nepoľudštil formy vokálnej polyfónie.
 
Hierarchia umení
- Florencia bola najdôležitejším spoločenským a kultúrnym centrom talianskej renesancie
- nový svetonázor vychádzal z uvedomenej emancipácie jednotlivca, z prekonania stredovekého vedomia hriešnosti a pokory, z uznania autonómnej ľudskej osobnosti (všetky tieto javy sú prvkami protifeudálnej ideológie = teda sa pripravuje kapitalistická spoločnosť)
- nový meštiansky humanizmus neobjavuje len človeka, ale aj jeho pozemskosť, neobnovuje len antiku, ale aj princípy morálnej autonómie v antickom svete
- aký je vlastne človek? je to tvor, ktorý sám určuje svoj osud. V duchu ecce homo stvárnil človeka vo svojich hudobných drámach aj Monteverdi.
- proces buržoáznej revolúcie sa koncom 16.stor. vo väčšine talianskych mestských štátov zastavil
- renesančná estetika obnovila platónsko-aristotelovskú teóriu mimézy + opäť reinterpretácia. Leonardo jednoznačne stotožňuje mimetickú činnosť s napodobovaním prírody.
- na rozdiel od stredoveku príroda v renesančnom vedomí nevystupuje ako od človeka nezávislé prírodné prostredie, ako ľahostajná alebo nepriateľská sféra
- Alberti (objaviteľ perspektívy) a Leonardo chápu prírodu ako skutočnú matku prírodu, ktorá je úrodnou pôdou rozvoja osobnosti, skutočným domovom človeka. Vonkajšie nie je odtrhnuté od vnútorného. Leonardo: "Dobrý maliar musí namaľovať dve hlavné veci - človeka a jeho dušu."
- Leonardo jednotlivé umenia klasifikuje podľa toho, do akej miery v nich je možno napodobiť prírodu. Na najvyššom stupienku stojí maliarstvo.
- tu sa zrodila naturalistická teória odrazu, ktorá zovšeobecnila úlohu zrkadla v maliarstve
- Aristoteles túto schopnosť bezprostredného napodobovania pokladal práve za výsadu hudby.
- Alberti: o maliarstve v traktáte Della pittura z r. 1435
- Leonardo umelecké dielo hociktorého umeleckého žánru pokladá za človekom vytvorenú kompozíciu, ktorej zámerný cieľ je aktívnou umeleckou činnosťou znovuvytvoriť hormóniu, chápanú ako priamy prírodný zákon.
- maliarstvo v 14. a 15.stor. (v čase rozkvetu renesancie) skutočne predbehlo hudbu a básnictvo vytvorením dôsledne antropocentrickej, poľudštenej kompozície, t.j. uplaťnením harmonického "napodobenia prírody"
 
Florentská Camerata
- Vincenzo Galilei: preňho už nie sú mierou človeka gestá nemého (ako u Leonarda), ale herecké výkony, predovšetkým commedia dell´arte. Galilei sa zrejme v Benátkach zoznámil s týmto pôvodne ľudovým divadlom, ktorého zvláštne typizované postavy však predvádzali profesionálni herci. Jednotlivý aktéri používali jednak stereotypnú masku, jednak stereotypnú rečovú intonáciu. Mimetická činnosť je aj tu východiskom pre vyjadrenie základného estetického charakteru hudobnej mimézy, podobne ako tomu bolo už v antike. Galilei odhalil schopnosť ľudského hlasu vyjadriť afekty a vytvoriť typy. Podľa neho hudba tým že "napodobňuje" a prostredníctvom "odpozorovania" typických intonácií ľudskej reči je schopná umelecky odrážať špecifický citový svet človeka.
- proces poľudšťovania polyfónie intenzívne pokračuje aj v 16.stor. Katalyzátorom antropocentrizujúcich tendencií sa stáva madrigalová kompozícia so svojím starostlivo vyberaným textom.
- zakladateľ prvej madrigalovej školy Adrian Willaert, pôvodom Flám, ešte spájal nizozemský kontrapunkt s talianskym poňatím melódie a kompozície.
- zavŕšenie vývoja bolo dielom Luca Marenzia, Dona Carla Gesualda a mladého Claudia Monteverdiho. V ich poňatí sa madrigal približuje sólovému spevu sprevádzanému hudobným nástrojom. V tejto podobe dostal hlavnú úlohu vo svetskom divadle a neskôr, v 17.stor., aj v novom hudobnom žánri, v opere.
- teoretické dielo Gioseffa Zarlina: bol Willaertovým žiakom. Porovnaním nizozemskej polyfónnej tradície, sprostredkovanej Willaertom, a súvekej talianskej hudobnej praxe teoreticky zhodnotil princípy novej harmónie, ktorá vyrástla z kontrapunktu.
- Zarlin = otec modernej hudobnej teórie - objav dualistickej povahy harmonického systému - durovo-molová tonalita prekonáva polyfóniu (poukazuje na kvintovo-oktávový systém, kde je základom harmónie durový a molový akord)
- estetické zovšeobecnenie čakalo na florentskú Cameratu. Tá vedela konečne poskytnúť orientáciu v prítomnosti a vytvoriť program pre budúcnosť. Hudobné traktáty tentoraz bezprostredne pripravovali budúcnosť a nová estetiky presvedčivo dokázala svoju pravdu Monteverdim, v monodickom štýle a žánri operi.
- v r. 1560 na radu grófa Bardiho, zakladateľa prvého strediska Cameraty, Vincenzo Galilei odcestoval do Benátok, aby u Zarlina získal systematické hudobné vzdelanie. Jeho Dialogo z r. 1580 a neskorší traktát Discorso už boli dôkazom prudkej roztržky medzi Galileim a jeho učiteľom.
- jadro Galileiho úvah: preňho už nielen nizozemská polyfónia, ale akýkoľvek typ polyfónie, každý kontrapunkt, "gotické barbarstvo", špekulatívna notová konštrukcia, je smrteľným nepriateľom hudby vyjadrujúcej humanistické pocity a zrozumiteľný text.
- Galilei vypracúval hudobnú estetiku, ktorá sa stala programovým vyhlásením florentskej Cameraty. Jeho slávne dielo Dialogo je napísané v duchu Platónových dialógov a jeho hlavné postavy Bardi a Strozzi vychádzajú z rozdielnosti medzi antickým a moderným
- Galilei vyhlasuje polyfóniu a priori za zdegradovanú. Najušľachtilejšou a najpodstatnejšou časťou hudby je jej ideový obsah tlmočený textom, a nie jej proporcionalita jej častí, ako to hlásajú predstavitelia modernej praxe.
- Galilei ako predstaviteľ talianskeho renesančného humanizmu odmieta všetky formy náboženského ujarmenia ľudskej slobody. Je zástancom novej etiky, hlásajúcej autonómnu dôstojnosť ľudskej osobnosti. Uňho antropocentrizmus hudobnej formy nie je len inštinktívne uplatňovaným formotvorným princípom hudobnej praxe, ale aj svetonázorovou koncepciou.
- Galilei a hnutie Cameraty odmietajú kontrapunkt a žiadajú obnovenie antiky, vyzdvihujú monodický štýl (ideál nástrojovej monódie)
- autor prvej opery v dejinách (Dafne, 1594) Jacopo Peri. Za ideálny deklamačný štýl hudobnej drámy pokladá recitačný spôsob prednesu v starogréckych tragédiách (niečo medzi rozprávaním a spevom)
- prax smerovala od polyfónnej a cappelly k citovosti homofónnej deklamácie (od Palestrinovho stile osservato k Monteverdiho stile rappresentativo)
- názor (príznačný pre celú Cameratu), že duchom hud. diela je básnický text, ktorý sa zhmotňuje v hud. kompozícii = téza v novoplatónskom duchu (Platón hlásal prioritu poetického slova)
- hlavná črta afektovaného sveta nového človeka humanizmu a renesancie je vzbura proti osudu, proti silám obmedzujúcim osobnosť. Preto sa aj operní hrdinovia, bojujúci za plnosť človeka, prevteľujú do postáv Orfea, Ariadny,..., tým sa buržoázne obmedzený obsah dostáva na "výšku dejinnej tragédie"
- Monteverdi = veľkolepá slohová synkréza renesancie a baroka. Jeho dramatická hudba od Orfea (1607) až po Korunováciu Poppey (1642) je epochálnou umeleckou realizáciou svetonázorových a umeleckých ideí humanistickej estetiky Cameraty.
- Monteverdi vyzdvihol inštrumentálnu monódiu (seconda prattika), aj on obhajoval ideu realistickej drámy odvolávaním sa na antickú tradíciu ("reč nech je pánom, nie sluhom harmónie"), aj on hlásal prioritu melódie determinovanej dramatickým textom. Tvrdil, že základom chápania konsonancie je "vkus" a "potreba citového výrazu".
- opera vznikla okolo r. 1600
- hnutie Cameraty je v talianskej renesancii oneskoreným javom. Jej umelecká realizácia - Monteverdiho tvorba - spadá už dokonca do polovice 17.stor., do "baroka", do obdobia rozkladu talianskych mestských republík
- pojem krásneho už nezahrňuje pojem miery ako u Albertiho či Leonarda, ale spája sa s estetickým princípom slobodného vyjadrenia citovosti lyrického textu
- tento nový ideál priniesol z Benátok Zarlinov žiak, madrigalista Galilei, ktorý poznajúc benátsku commediu dell´arte, odporúčal svojim druhom hudobníkom, aby pozorovali typické "intonácie" v reči.
- umelecká výpoveď sa čoraz väčšmi sústreďuje na vnútorný, citový svet
- Monteverdi na vyjadrenie tragického súboja dvoch milencov použil sláčikové tremolo. Od tých čias je tento "vzrušený štýl" (stile concitato) hudobný výrazový prostriedok kulminačného bodu tragédie, výraz osudnej zrážky vášní.
- prostredníctvom stile concitato sa hlási k slovu hudobné stvárnenie rozpolteného vnútra = heslo obnovy antiky tu skôr prekáža
- nový žáner pripravovaný Cameratou - opera - nevznikol z duchovnej tradície antickej tragédie, ale z novovekej vnútornej citovosti a v čase, keď práve hudba mohla najúspešnejšie vyjadriť novú duchovnú atmosféru introvertnej osobnosti.
- Monteverdiho opere Korunovácia Poppey dáva myšlienkovú a kompozičnú dramatickú silu práve krajné prežívanie vášne, rozklad anticky chápanej harmonickej miery
- aj Galilei, keď propaguje napodobenie typických rečových intonácií ľudí, propaguje vlastne to, čo Platón zakazoval.
 
Estetika v období baroka
- opera sa stáva dominujúcim hudobným druhom
- nové publikum, masový vkus
- r. 1637 otvorili v Benátkach prvé verejne prístupné operné divadlo, o niekoľko rokov neskôr sa už predstavenia pre platiacich divákov usporadúvajú pravidelne vo všetkých dôležitých centrách talianskeho hudobného života
- v zárodkovej podobe ide o typický model hudobného života buržoáznej spoločnosti = hudobný tovar, ktorý sa predáva a kupuje, vyrába a spotrebúva
- mení sa aj vzťah medzi umelcom a obecenstvom
- v opernej hudbe 17.stor. dominujú formy ľudovej piesne, rozkvitá melodickosť a na úkor dramatického recitatívu zažiari ária, rozšíri sa forma da capo, postavená na symetrickej trojdielnosti
- rozvoj talianskej opery - dramatická hudba vytvorila priestor pre nové, dovtedy potlačované myšlienky. Na druhej strane však charakter tovarovej výroby + podstatné znaky úpadku.
- v bel cante (krásny spev) text stráca svoju predchádzajúcu estetickú funkciu a opäť sa stáva slúžkou hudby
- začína sa uplatňovať princíp prežívania hudobne vyjadrených citov, princíp autonómnosti hudobného umenia
- hudba potláča text, vyzdvihuje čaro a krásu hudby, ktorá nám pomáha zabudnúť na starosti
- o tom, ako rýchlo sa v Nemecku šírili nové humanistické myšlienky: Adam von Fulda tvrdí, že hudba je "stálym nazeraním na smrť" (memento mori) a idealizuje kontrapunkt
- Glareanus zas od hudby žiada, aby zobrazovala zmyslovú mnohotvárnosť vonkajšieho sveta a "prirodzené" afekty. Jeho hudobným ideálom je primárny nositeľ citu - jednohlasný spev
- tragické udalosti ktoré poznamenali osud nemeckých progresívnych tendencií: porážka v sedliackej vojne (1525), tridsaťročná vojna (od r. 1618), úpadok hospodárskeho a kultúrneho života, porážka protifeudálnych síl v 16.stor., znovuoživenie nábožnosti + aktualizácia stavovskej podriadenosti
- nemeckí umelci (napr. Durer, Schutz) cestujú do talianska. Po návrate nie sú schopní presadiť nadobudnuté náhľady
- Durer: "...naozaj by som nevedel opísať, aká súmernosť sa môže priblížiť ku skutočnej kráse"
- Schutz, Heinrich: Cantiones sacrare (1625): odporúča mladým skladateľom, aby si osvojili prísny kontrapunkt bez generálneho basu.
- humanistický obsah súvekej hudby sa musel pretaviť do nábožensky introvertných výrazových foriem
- nemecká hudba zahaľuje humánne vnútro človeka do takého istého inkognita ako súveká talianska opera: práve preto sa stáva reprezentatívnym umením "barokovej" epochy, najkomplexnejšie vyjadrujúcim najhlbšie ľudské obsahy
- rozkvet nemeckej hudby v 16. a 17.stor. - hudobné stvárnenie vnútorného sveta človeka, synchrónne spojenie citovej jednoznačnosti a skrytého významu
- najadekvátnejšou umeleckou formou "baroka" - hudobné zobrazenie subjektivity, vnútorného sveta človeka
- vnútorný život človeka tu vystupuje ako uzavretý kozmos, ako svet sám pre seba, ktorého obsahom je všetko, čím okolitý svet človeka mobilizuje
- traktáty venované hudbe - najmä vodcovia protestanskej reformácie, hlavne Martin Luther: Symphonia jucundae (1538) - tu napr. aj poznámky o afektoch a rečových intonáciách vyjadrených v hudbe
- Michael Praetoria: Syntagma Musicum (1615 - 1620)
- Luther radikálne odmietol rozdiel medzi cirkevnou, bohumilou hudbou, a len trpenou svetskou hudbou. Otvorene vyhlasoval: aj kresťanmi pestovaná svetská hudba je darom boha, teda pestovanie svetskej hudby je zároveň uctievaním boha...
- návrat k hudobnoestetickým koncepciám pytagoreizmu: Kepler: objaviteľ zákonitostí pohybu planét sa v hudobnej teórii pokúsil obnoviť rýdzo náboženský antropomorfizmus. Podľa neho pohyb planét nevyhnutne vyvoláva polyfónne súzvuky.
- Leibniz: hudba je "tajné aritmetické cvičenie podvedome počúvajúceho ducha"
- lepšie poznanie akustických zákonitostí, prírodných základov zvukového systému, základy modernej hudobnej akustiky, predpoklady temperovaného ladenia
- v 17.stor. v popredí stojí nábožensko-cirkevná interpretácia hudobnej matematiky
- Johann Kuhnau: Biblické sonáty: aritmetika môže v umení len slúžiť, nie vládnuť. Vedomie eticko-katarzného významu hudby (pozitívne alebo negatívne ovplyvňovanie vnútorných poryvov duše / celej osobnosti). + satirický román Der musikalische Quacksalber - zosmiešňuje predstavu, že hudba disponuje neobmedzenými možnosťami na vyjadrenie konkrétnych citov.
- v druhej polovici 17.stor. dôležitým centrom - Hamburg ("Nemecké  Benátky")
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie)
  Podobné práce Typ práce Rozsah Hodnotenie
Slovenčina Renesancia podrobne Referát 6444 slov 9
Slovenčina Renesančná hudba - Renesancia Referát 2047 slov 8.3

Komentáre

TIP: Zaregistruj sa a vystupuj pod vlastným Zones ID.
Meno:
Príspevok:
Ochrana proti SPAMu. Koľko je 2+2?

K dispozícii nie sú žiadne komentáre.
0.060