– objavenie (či znovuobjavenie) ľudského meradla
– nová idea – človek rozhoduje, myšlienka o ľudskej miere vecí
– renesančné chápanie umenia pokladá aj v hudbe za najvyššiu mieru hodnotenia dielo, ktoré vytvoril človek a ktoré slúži na vyjadrenie ľudských obsahov
– gotiku charakterizuje akási dvojakosť, akési balansovanie medzi novým začiatkom a stagnáciou. V oblasti hudobnej formy táto neistá rovnováha umožnila, aby stále častejšie "rozhodoval" človek. Aj o žánrovom charaktere vôbec, aj o kompozičných princípoch. Výsledkom bolo uvoľnenie prísnej normy cantu firmu a do hud. "subjektu" začalo prenikať osobné, individuálne.
– začínajú sa zjavovať nové hud. formy a žánre, nové techniky
– nový svetonázorový základ, nová spoločenská trieda schopná aj v kultúre prekročiť hranice feudálneho poriadku, meštianstvo, tretí stav, ktorý sa stane uvedomelým zakladateľom i nositeľom novej kultúry
– vznikala buržoázna trieda, v talianskych mestských štátoch v 14. a 15.stor. – vysoký stupeň tovarovej výroby, spoločenská deľba práce, vytvorili predpoklady na vznik kapitalistických výrobných vzťahov. Súdobý francúzsky vývin bol pomalší (storočná vojna bola veľkou záťažou brzdiacou buržoázne premeny).
– vývin hlavne vo Florencii a neskôr vo flámskej kultúre 15.stor., ktorá mala s talianskou renesanciou bohaté kontakty, dosahuje veľký rozkvet
– proces poľudšťovania hudobných foriem
– v nových mestských štátoch sa začína rozvíjať pravá mestská hudobná kultúra. Posvetštenie hudobných foriem sa stále užšie spája so znovuzrodeným verejným hudobným životom.
– udomácnil sa taký druh viachlasu, v ktorom horný hlas spieva vedúcu
melódiu, kým ostatné hlasy predstavujú len sprievod / harmonickú oporu = začiatky homofonickej faktúry = polyfonický, čiže simultánny
paralelizmus hlasov sa začína meniť na štrukturovaný harmonický proces.
- hudobná forma sa stáva dynamickou, takpovediac "dejovou".
Hudba sa stáva "dejovou" a humanizuje sa. Prestáva vyjadrovať statický obraz človeka a začína odrážať i formovať vnútorný svet človeka,
ktorý zo seba striasa stavovské obmedzenia a uvedomuje si neobmedzené možnosti rozvoja vlasstnej osobnosti.
– Franchino Gafori koncom
14.stor. hovorí, že hudobná časomiera sa musí prispôsobiť rytmu srdca človeka = "ľudská miera" = smerovanie k centru, k pokoju
–
konečné hudobnoteoretické sformulovanie nových prúdov sa však objavilo až oveľa neskôr, v 16.stor., hlavne zásluhou Gioseffa Zarlina. No
umelecká prax už v 14.stor. uplatňovala princíp ut pictura musica (z hľadiska poňatia formy hudba napodobňuje maliarstvo), spojenie hudby a
maliarstva. Úloha perspektívy: umožňuje v duchu renesančného humanizmu umelecky zobraziť činorodého i trpiaceho človeka, ktorý sa v realite
pohybuje ako vo svojom vlastnom svete, zobraziť človeka ako pozemskú bytosť žijúcu bohatým vnútorným životom.
– nizozemské hudobné
školy v 15.stor. – Heinrich Besseler: monografia Bourdon a fauxbourdon: osvetľuje metamorfózy formotvorných princípov v umení
flámskych komponistov (vývoj kompozície smerom k homofónii v dôsledku toho, že vrchný hlas sa stáva vedúcim hlasom)
– Gaforiho traktát
– za "prirodzenú" mieru hudobného času pokladá rytmus tepu a dýchania spievajúceho človeka
– túto "ľudskú mieru" – homo mensura –
mohli výraznejšie uplatňovať formy s podstatnými znakmi piesňovosti: talianske balady, frottoly a villanelly
– nová "homo mensura"
vytvorila aj nový harmonický svet – spevnejšiu melódiu, dbá sa na ľubozvučnosť, využívajú sa aj tercie a sexty
– osamostatnenie sa
hlavnej melódie (vrchný hlas), spodný hlas sa približuje k úlohe basu v dnešnom chápaní = vytvára sa základ harmonického priebehu
diela
– dynamika napätí a uvoľnení
– harmonický systém je založený na vzťahu dominanta-tonika = je to harmonický systém humanizmu
= môže pôsobiť len tam, kde sa za stredobod uznáva človek
– humanistická a realistická tvorba odzrkadľuje vnútorný život
človeka
– oživenie náboženských požiadaviek vysvetľuje, prečo
sa proces poľudšťovania hudobných foriem zastavuje už vo veľkolepom diele Guillauma Dufaya. Jeho nový harmonický poriadok, založený na
vzťahu dominanta – tonika = posolstvo, ktoré prišlo predčasne. Silnejšou sa javila tradícia náboženskej viery.
– podriadenosť
transcendentnému symbolizmu
– najväčšou postavou hudobnej teórie 15.stor. bol Johannes Tinctoris (belgický hudobník,
pedagóg,..). Napísal "lexikon" Complexus effectum musices: popri zdôrazňovaní matematických vzťahov vytrvalo vyzdvihuje emocionálny
obsah hudby. Hudbu už nechápe ako čistú "vedu", ale ako skutočnú umeleckú činnosť. Hudba sa tu stáva umením, ktoré je zamerané na
potešenie i presviedčanie poslucháča. Teocentrické kozmogonické chápanie hudby vystriedala antropocentrická realistická koncepcia
umenia.
– Tinctorisove estetické názory vychádzajú z kladného postoja k dobe. V úvode svojho hlavného diela o kontrapunkte (1477)
pohŕdavo píše o nezáživných "starých piesňach", ktoré skôr urážajú sluch ako poskytujú potešenie.
– jeho hudobná teória sa
snaží zovšeobecniť epochálne výsledky Dufaya a flámskej školy
– "res facta" = dielo vytvorené človekom, skladateľom, ktorý všetky
hlasy vypracoval podľa pravidiel kontrapunktu = len taký môže poskytnúť skutočný umelecký zážitok
– znova sa vynára teória
numerického charakteru hudby – každá veľká slohová reforma napĺňa pytagorovské poňatie hudby novým estetickým významom. Aj u Tinctorisa
ide o podobnú reinterpretáciu. On chápe hudobnú matematiku len ako prostriedok na exaktné skúmanie hudby.
– existuje len počuteľná,
zmyslami vnímateľná hudba (numerický aspekt sa mení na numerický základ) – uvedomenie si zmyslového charakteru hudobnej recepcie
–
Tinctoris: v Dufayovom umení má oveľa väčší význam konsonancia
– Tinctoris = systematik eufonického kontrapunktu. Meradlom môže byť
len potešenie prameniace z ľudskej prirodzenosti, zo zmyslového pôžitku, Jedine na základe subjektívneho estetického zážitku možno
rozhodnúť o tom, ktorý súzvuk je "ľubozvučný" čiže konsonantný a ktorý nie.
– kým v talianskych mestských štátoch v 14. a 15.stor.
náboženské vedomie vyhasína, v Nizozemsku sa náboženstvo priam znovuzrodilo
– Tinctoris obhajuje právo skladateľa na komponovanie,
kontrapunktický res facta pokladá za "najvyššie umenie", za zázrak ľudského rozumu a vynachádzavosti. Ale "piesňovú sadzbu" a priori
pokladá za nižšie umenie. Krása diela je tým chvályhodnejšia, čím je kontrapunktický pohyb hlasov zložitejší.
– toto vyzdvihovanie
komplikovanosti, prešpekulovanosti však protirečí hedonistickému charakteru, humánnej afektívnosti hudby
– protirečivosť vývinu
nizozemskej "renesancie" najlepšie demoňštuje životné dielo najväčšej osobnosti flámskej hudby Josquina Despréza: uskutočnil
revolučný prevrat vo vývine nizozemského kontrapunktu. Dovtedy sa hudobné umenie pokladalo takmer za hudobnú vedu. Josquinom začína afektívna
hudba, hudobné stvárnenie vnútorného sveta človeka: "Ichmusic" : hudobné vyjadrenie individuálnej subjektivity.
– nizozemská
"renesancia" nebola ani v posledných momentoch svojho skutočného zrodu zbavená rozporov. Franko-flámsky humanizmus síce uznával autonómosť
osobnosti, ale dôsledne nepoľudštil formy vokálnej polyfónie.
Hierarchia umení
– Florencia bola
najdôležitejším spoločenským a kultúrnym centrom talianskej renesancie
– nový svetonázor vychádzal z uvedomenej emancipácie
jednotlivca, z prekonania stredovekého vedomia hriešnosti a pokory, z uznania autonómnej ľudskej osobnosti (všetky tieto javy sú prvkami
protifeudálnej ideológie = teda sa pripravuje kapitalistická spoločnosť)
– nový meštiansky humanizmus neobjavuje len človeka, ale aj jeho
pozemskosť, neobnovuje len antiku, ale aj princípy morálnej autonómie v antickom svete
– aký je vlastne človek? je to tvor, ktorý sám
určuje svoj osud. V duchu ecce homo stvárnil človeka vo svojich hudobných drámach aj Monteverdi.
– proces buržoáznej revolúcie sa koncom
16.stor. vo väčšine talianskych mestských štátov zastavil
– renesančná estetika obnovila platónsko-aristotelovskú teóriu mimézy +
opäť reinterpretácia. Leonardo jednoznačne stotožňuje mimetickú činnosť s napodobovaním prírody.
– na rozdiel od stredoveku príroda
v renesančnom vedomí nevystupuje ako od človeka nezávislé prírodné prostredie, ako ľahostajná alebo nepriateľská sféra
–
Alberti (objaviteľ perspektívy) a Leonardo chápu prírodu ako skutočnú matku prírodu, ktorá je úrodnou pôdou rozvoja
osobnosti, skutočným domovom človeka. Vonkajšie nie je odtrhnuté od vnútorného. Leonardo: "Dobrý maliar musí namaľovať dve hlavné veci –
človeka a jeho dušu."
– Leonardo jednotlivé umenia klasifikuje podľa toho, do akej miery v nich je možno napodobiť prírodu. Na najvyššom
stupienku stojí maliarstvo.
– tu sa zrodila naturalistická teória odrazu, ktorá zovšeobecnila úlohu zrkadla v maliarstve
–
Aristoteles túto schopnosť bezprostredného napodobovania pokladal práve za výsadu hudby.
– Alberti: o maliarstve v traktáte Della
pittura z r. 1435
– Leonardo umelecké dielo hociktorého umeleckého žánru pokladá za človekom vytvorenú kompozíciu, ktorej zámerný
cieľ je aktívnou umeleckou činnosťou znovuvytvoriť hormóniu, chápanú ako priamy prírodný zákon.
– maliarstvo v 14. a 15.stor. (v
čase rozkvetu renesancie) skutočne predbehlo hudbu a básnictvo vytvorením dôsledne antropocentrickej, poľudštenej kompozície, t.j.
uplaťnením harmonického "napodobenia prírody"
– Vincenzo Galilei: preňho už nie
sú mierou človeka gestá nemého (ako u Leonarda), ale herecké výkony, predovšetkým commedia dell´arte. Galilei sa zrejme v Benátkach
zoznámil s týmto pôvodne ľudovým divadlom, ktorého zvláštne typizované postavy však predvádzali profesionálni herci. Jednotlivý aktéri
používali jednak stereotypnú masku, jednak stereotypnú rečovú intonáciu. Mimetická činnosť je aj tu východiskom pre vyjadrenie základného
estetického charakteru hudobnej mimézy, podobne ako tomu bolo už v antike. Galilei odhalil schopnosť ľudského hlasu vyjadriť afekty a vytvoriť
typy. Podľa neho hudba tým že "napodobňuje" a prostredníctvom "odpozorovania" typických intonácií ľudskej reči je schopná umelecky
odrážať špecifický citový svet človeka.
– proces poľudšťovania polyfónie intenzívne pokračuje aj v 16.stor. Katalyzátorom
antropocentrizujúcich tendencií sa stáva madrigalová kompozícia so svojím starostlivo vyberaným textom.
– zakladateľ prvej madrigalovej
školy Adrian Willaert, pôvodom Flám, ešte spájal nizozemský kontrapunkt s talianskym poňatím melódie a kompozície.
–
zavŕšenie vývoja bolo dielom Luca Marenzia, Dona Carla Gesualda a mladého Claudia Monteverdiho. V ich poňatí
sa madrigal približuje sólovému spevu sprevádzanému hudobným nástrojom. V tejto podobe dostal hlavnú úlohu vo svetskom divadle a neskôr, v
17.stor., aj v novom hudobnom žánri, v opere.
– teoretické dielo Gioseffa Zarlina: bol Willaertovým žiakom. Porovnaním nizozemskej
polyfónnej tradície, sprostredkovanej Willaertom, a súvekej talianskej hudobnej praxe teoreticky zhodnotil princípy novej harmónie, ktorá
vyrástla z kontrapunktu.
– Zarlin = otec modernej hudobnej teórie – objav dualistickej povahy harmonického systému –
durovo-molová tonalita prekonáva polyfóniu (poukazuje na kvintovo-oktávový systém, kde je základom harmónie durový a molový akord)
–
estetické zovšeobecnenie čakalo na florentskú Cameratu. Tá vedela konečne poskytnúť orientáciu v prítomnosti a vytvoriť program
pre budúcnosť. Hudobné traktáty tentoraz bezprostredne pripravovali budúcnosť a nová estetiky presvedčivo dokázala svoju pravdu Monteverdim,
v monodickom štýle a žánri operi.
– v r. 1560 na radu grófa Bardiho, zakladateľa prvého strediska Cameraty, Vincenzo
Galilei odcestoval do Benátok, aby u Zarlina získal systematické hudobné vzdelanie. Jeho Dialogo z r. 1580 a neskorší traktát
Discorso už boli dôkazom prudkej roztržky medzi Galileim a jeho učiteľom.
– jadro Galileiho úvah: preňho už nielen nizozemská
polyfónia, ale akýkoľvek typ polyfónie, každý kontrapunkt, "gotické barbarstvo", špekulatívna notová konštrukcia, je smrteľným
nepriateľom hudby vyjadrujúcej humanistické pocity a zrozumiteľný text.
– Galilei vypracúval hudobnú estetiku, ktorá sa stala
programovým vyhlásením florentskej Cameraty. Jeho slávne dielo Dialogo je napísané v duchu Platónových dialógov a jeho hlavné postavy Bardi
a Strozzi vychádzajú z rozdielnosti medzi antickým a moderným
– Galilei vyhlasuje polyfóniu a priori za zdegradovanú.
Najušľachtilejšou a najpodstatnejšou časťou hudby je jej ideový obsah tlmočený textom, a nie jej proporcionalita jej častí, ako to
hlásajú predstavitelia modernej praxe.
– Galilei ako predstaviteľ talianskeho renesančného humanizmu odmieta všetky formy náboženského
ujarmenia ľudskej slobody. Je zástancom novej etiky, hlásajúcej autonómnu dôstojnosť ľudskej osobnosti. Uňho antropocentrizmus hudobnej formy
nie je len inštinktívne uplatňovaným formotvorným princípom hudobnej praxe, ale aj svetonázorovou koncepciou.
– Galilei a hnutie
Cameraty odmietajú kontrapunkt a žiadajú obnovenie antiky, vyzdvihujú monodický štýl (ideál nástrojovej
monódie)
– autor prvej opery v dejinách (Dafne, 1594) Jacopo Peri. Za ideálny deklamačný štýl hudobnej drámy pokladá
recitačný spôsob prednesu v starogréckych tragédiách (niečo medzi rozprávaním a spevom)
– prax smerovala od polyfónnej a cappelly
k citovosti homofónnej deklamácie (od Palestrinovho stile osservato k Monteverdiho stile rappresentativo)
– názor (príznačný
pre celú Cameratu), že duchom hud. diela je básnický text, ktorý sa zhmotňuje v hud. kompozícii = téza v novoplatónskom duchu
(Platón hlásal prioritu poetického slova)
– hlavná črta afektovaného sveta nového človeka humanizmu a renesancie je vzbura proti
osudu, proti silám obmedzujúcim osobnosť. Preto sa aj operní hrdinovia, bojujúci za plnosť človeka, prevteľujú do postáv Orfea,
Ariadny,..., tým sa buržoázne obmedzený obsah dostáva na "výšku dejinnej tragédie"
– Monteverdi = veľkolepá slohová
synkréza renesancie a baroka. Jeho dramatická hudba od Orfea (1607) až po Korunováciu Poppey (1642) je epochálnou
umeleckou realizáciou svetonázorových a umeleckých ideí humanistickej estetiky Cameraty.
– Monteverdi
vyzdvihol inštrumentálnu monódiu (seconda prattika), aj on obhajoval ideu realistickej drámy odvolávaním sa na antickú tradíciu
("reč nech je pánom, nie sluhom harmónie"), aj on hlásal prioritu melódie determinovanej dramatickým textom. Tvrdil, že základom
chápania konsonancie je "vkus" a "potreba citového výrazu".
– opera vznikla okolo r. 1600
– hnutie Cameraty je v talianskej
renesancii oneskoreným javom. Jej umelecká realizácia – Monteverdiho tvorba – spadá už dokonca do polovice 17.stor., do "baroka", do obdobia
rozkladu talianskych mestských republík
– pojem krásneho už nezahrňuje pojem miery ako u Albertiho či Leonarda, ale spája sa
s estetickým princípom slobodného vyjadrenia citovosti lyrického textu
– tento nový ideál priniesol z Benátok Zarlinov žiak, madrigalista
Galilei, ktorý poznajúc benátsku commediu dell´arte, odporúčal svojim druhom hudobníkom, aby pozorovali typické "intonácie" v reči.
–
umelecká výpoveď sa čoraz väčšmi sústreďuje na vnútorný, citový svet
– Monteverdi na vyjadrenie tragického súboja
dvoch milencov použil sláčikové tremolo. Od tých čias je tento "vzrušený štýl" (stile concitato) hudobný
výrazový prostriedok kulminačného bodu tragédie, výraz osudnej zrážky vášní.
– prostredníctvom stile concitato sa hlási k
slovu hudobné stvárnenie rozpolteného vnútra = heslo obnovy antiky tu skôr prekáža
– nový žáner pripravovaný Cameratou – opera
– nevznikol z duchovnej tradície antickej tragédie, ale z novovekej vnútornej citovosti a v čase, keď práve hudba mohla najúspešnejšie
vyjadriť novú duchovnú atmosféru introvertnej osobnosti.
– Monteverdiho opere Korunovácia Poppey dáva myšlienkovú a
kompozičnú dramatickú silu práve krajné prežívanie vášne, rozklad anticky chápanej harmonickej miery
– aj
Galilei, keď propaguje napodobenie typických rečových intonácií ľudí, propaguje vlastne to, čo Platón zakazoval.
Estetika v
období baroka
– opera sa stáva dominujúcim hudobným druhom
– nové publikum, masový vkus
– r. 1637 otvorili v
Benátkach prvé verejne prístupné operné divadlo, o niekoľko rokov neskôr sa už predstavenia pre platiacich divákov usporadúvajú pravidelne
vo všetkých dôležitých centrách talianskeho hudobného života
– v zárodkovej podobe ide o typický model hudobného života buržoáznej
spoločnosti = hudobný tovar, ktorý sa predáva a kupuje, vyrába a spotrebúva
– mení sa aj vzťah medzi umelcom a obecenstvom
– v
opernej hudbe 17.stor. dominujú formy ľudovej piesne, rozkvitá melodickosť a na úkor dramatického recitatívu zažiari ária, rozšíri sa forma
da capo, postavená na symetrickej trojdielnosti
– rozvoj talianskej opery – dramatická hudba vytvorila priestor pre nové, dovtedy
potlačované myšlienky. Na druhej strane však charakter tovarovej výroby + podstatné znaky úpadku.
– v bel cante (krásny spev) text
stráca svoju predchádzajúcu estetickú funkciu a opäť sa stáva slúžkou hudby
– začína sa uplatňovať princíp prežívania hudobne
vyjadrených citov, princíp autonómnosti hudobného umenia
– hudba potláča text, vyzdvihuje čaro a krásu hudby, ktorá nám pomáha
zabudnúť na starosti
– o tom, ako rýchlo sa v Nemecku šírili nové humanistické myšlienky: Adam von Fulda tvrdí, že hudba je
"stálym nazeraním na smrť" (memento mori) a idealizuje kontrapunkt
– Glareanus zas od hudby žiada, aby zobrazovala
zmyslovú mnohotvárnosť vonkajšieho sveta a "prirodzené" afekty. Jeho hudobným ideálom je primárny nositeľ citu – jednohlasný spev
–
tragické udalosti ktoré poznamenali osud nemeckých progresívnych tendencií: porážka v sedliackej vojne (1525), tridsaťročná vojna (od r.
1618), úpadok hospodárskeho a kultúrneho života, porážka protifeudálnych síl v 16.stor., znovuoživenie nábožnosti + aktualizácia
stavovskej podriadenosti
– nemeckí umelci (napr. Durer, Schutz) cestujú do talianska. Po návrate nie sú schopní presadiť
nadobudnuté náhľady
– Durer: "...naozaj by som nevedel opísať, aká súmernosť sa môže priblížiť ku skutočnej kráse"
–
Schutz, Heinrich: Cantiones sacrare (1625): odporúča mladým skladateľom, aby si osvojili prísny kontrapunkt bez generálneho
basu.
– humanistický obsah súvekej hudby sa musel pretaviť do nábožensky introvertných výrazových foriem
– nemecká hudba zahaľuje
humánne vnútro človeka do takého istého inkognita ako súveká talianska opera: práve preto sa stáva reprezentatívnym umením "barokovej"
epochy, najkomplexnejšie vyjadrujúcim najhlbšie ľudské obsahy
– rozkvet nemeckej hudby v 16. a 17.stor. – hudobné stvárnenie
vnútorného sveta človeka, synchrónne spojenie citovej jednoznačnosti a skrytého významu
– najadekvátnejšou umeleckou formou "baroka" –
hudobné zobrazenie subjektivity, vnútorného sveta človeka
– vnútorný život človeka tu vystupuje ako uzavretý kozmos, ako svet sám pre
seba, ktorého obsahom je všetko, čím okolitý svet človeka mobilizuje
– traktáty venované hudbe – najmä vodcovia protestanskej
reformácie, hlavne Martin Luther: Symphonia jucundae (1538) – tu napr. aj poznámky o afektoch a rečových intonáciách
vyjadrených v hudbe
– Michael Praetoria: Syntagma Musicum (1615 – 1620)
– Luther radikálne odmietol rozdiel medzi
cirkevnou, bohumilou hudbou, a len trpenou svetskou hudbou. Otvorene vyhlasoval: aj kresťanmi pestovaná svetská hudba je darom boha, teda
pestovanie svetskej hudby je zároveň uctievaním boha...
– návrat k hudobnoestetickým koncepciám pytagoreizmu: Kepler: objaviteľ zákonitostí pohybu planét sa v hudobnej teórii pokúsil obnoviť rýdzo náboženský antropomorfizmus. Podľa neho pohyb planét nevyhnutne vyvoláva polyfónne súzvuky.
– Leibniz: hudba je "tajné aritmetické cvičenie podvedome počúvajúceho ducha"
– lepšie poznanie akustických zákonitostí, prírodných základov zvukového systému, základy modernej hudobnej akustiky, predpoklady temperovaného
ladenia
– v 17.stor. v popredí stojí nábožensko-cirkevná interpretácia hudobnej
matematiky
– Johann Kuhnau: Biblické sonáty: aritmetika môže v umení len slúžiť, nie vládnuť. Vedomie eticko-katarzného významu hudby (pozitívne alebo negatívne ovplyvňovanie vnútorných poryvov duše / celej osobnosti). + satirický román Der musikalische Quacksalber – zosmiešňuje predstavu, že hudba disponuje neobmedzenými možnosťami na vyjadrenie konkrétnych citov.
– v druhej polovici 17.stor. dôležitým centrom – Hamburg ("Nemecké Benátky")