Orientálne divadlo
- ázijské divadlo (južná a juhovýchodná Ázia), Ďaleký Východ, + divadlo na Sri Lanke, vietnamské, bharmské, nepálske, tibetské,
thajské, malajzíske,...
- typ tanečno-pantomimického divadla, bábkové divadlo
- syntetickosť javiskového výrazu, prvky klauniády
a akrobacie
- dôležitú funkciu má hudba – organizuje všetko dianie na javisku (od stavby drámy až po detaily v hereckom prevedení),
má aj emotívnu aj dramatickú funkciu
- divadlo je doslova potrebné – nahrádza vzdelanie, školu, predstavuje osvetu pre masy (preto je
nutná prístupnosť výrazu)
- formy sú pestované až do súčasnosti (od staroveku podnes), tradícia sa nemení
- deje / námety /
inšpirácie pochádzajú z eposov, legiend, zľudovelých dejín (ide o epickú literatúru)
- typické je zdvojené reprezentovanie nejakej
myšlienky (vokálne – chór i herecké – gesto)
- gestá sú metaforické / ideografické (obrazové)
- zdvojovanie má význam pri
adresovaní masám
- orientálne divadlo pracuje s ustálenými konvenčnými modelmi – vokálnymi, gestickými, pohybovými i napr.
výtvarnými – tradícia sa dedí a dlho študuje (od detstva)
- neskôr pod vplyvom európskeho divadla vznikajú kamenné divadlá,
kukátkové div. Budovy
INDICKÉ DIVADLO
- vzišlo z rituálnych počiatkov a formovalo sa začiatkom prvého
tisícročia p.n.l.
- na prelome tisícročia vznikla slávna učebnica divadelného umenia Nátjašástra, kolektívne dielo
pripisované Bharatovi Munimu – zachytáva teoretické znalosti z jednotlivých divadelných zložiek, delí drámu na tragédiu,
komédiu a melodrámu, ...
- divadlo malo účel výchovný i zábavný
- malo vzbudzovať niekoľko základných nálad
(rasas), predovšetkým statočnosť, odvahu a lásku. Tzv. rasa bola hlavným cieľom drámy. Bol to citový účinok div. predstavenia na
diváka. Bez rasy nemala dráma zmysel. Existovalo 8 základných rás + bháv (emócia):
RASA BHÁVA
milostná rozkoš
veselá radosť
smutná smútok
hnevlivá hnev
statočná odhodlanie
bojazlivá strach
znechutená hnus
užasnutá obdiv
- každá hra musela mať dominantnú jednu rasu, pričom konečným cieľom bola harmónia
– preto hry končia šťastne + platil zákaz predvádzať na scéne vraždy, prevraty, jedlo, bozkávanie, smrť a iné „hrubé
a drastické“ detaily. Divák nemal odchádzať naplnený hnevom, strachom alebo odporom.
- div. dielo, rozvádzajúce spravidla epizódy zo
staroindických eposov Mahábhárata a Rámájana (studnice nápadov), bolo divákovi tlmočené zložitou znakovo-symbolickou
rečou, založenou na kombináciách ustálených prvkov gestiky a mimiky, za súčinnosti tanca a hudby, často
i rozprávača.
- odohrávalo sa na javisku oddelenom od zákulisia oponou a dvoma vchodmi. Bolo rozdelené na 4 časti. Zadná
polovica javiska napr. slúžila hudobníkom.
- dekorácie toto divadlo nemalo. Hľadisko bolo stupňovité a bolo rôznofarebnými
stĺpmi rozdelené na časti určené pre príslušníkov jednotlivých kást
- predstavenie inscenoval riaditeľ a hlavný herec v jednej
osobe – sútradhára
- bohato sa využívali rekvizity, farby kostýmov a líčenia mali symbolický význam, typické bolo
zdobenie hercov kvetinovými vencami
- herci boli považovaní za najnižšiu kastu, rovnako ako herečky, čo ale nebránilo ich obľube
medzi vzdelancami, ktorým predovšetkým bolo toto divadlo určené
- typické znaky indického života:
1. hinduizmus – duch,
duša, cieľom je dosiahnuť nekonečno, mnoho bohov (Brahma – stvoriteľ, Šiva – ničiteľ, Višna – udržovateľ)
2. tzv.
kasty – ekonomické, sociálne a rasové rozvrstvenie obyvateľstva (druhý krát sa narodiť vo vyššej kaste...)
3. jazyk:
a) vysoký – sánskrt
b) prirodzený – práktr
- zlatá doba indického divadla trvala približne od 3 do 6-ho storočia n.l.
Vtedy vznikli klasické diela indickej dramatickej literatúry
- najstarší dramatik Ašvagmóša – budhistický
mních, Hra o Sáriputrovi
- Bhása – zachovalo sa 13 drám, 6 vychádza z Mahábháraty, Život
chlapca (mytologický príbeh pastiera do ktorého sa vtelil Višna), Vásavadatta zo sna, Avimarka (rozprávka)
- Šúdraka – doteraz sa hráva jeho Hlinený vozík (o láske kráľa a kurtizány)
-
najobľúbenejší Kálidása – vrchol indickej dramatiky, mix lyriky, fantastiky a všednosti, hra Šakuntala
-
Višaghádata – Rakšasov pečatný prsteň (o vpáde Alexandra Veľkého do Indie)
- Kráľ
Harča – Perlový náhrdelník, Stratená princezná
- moderná indická dramatika je predstavovaná
hlavne Rabíndranáthom Thákurom (1861 – 1941), ktorý sa v hrách Obeť, Poštový úrad,
Volný tok a i. pokúsil o syntézu tradičných národných prvkov s európskymi. Dostal Nobelovu cenu za literatúru v roku 1913
POSTAVY: hrdinské, spoločenské, mytologické, historické,, ustálené typy:
Najáka – kladný hlavný
hrdina, boh, nadprirodzené schopnosti, múdri, príjemný, čestný, vzor hodný nasledovania
Nájika – ženská hlavná
hrdinka, bohyňa, askétka, kurtizána
Iné ženské typy – komorná, kupliarka, starena, budhistická mníška
Šákara – šušlavec, protihráč hlavného hrdinu, záporný, intrigán
Vidúšaka – osobný priateľ
hlavného hrdinu, ktorý ho sprevádza, je ale nešikovný, pažravý a chvastavý
- zatiaľ čo hlavné postavy prehovárali jazykom
vládnúcich vrstiev a vzdelancov (sánskrt), vedľajšie postavy hovorili ľudovým nárečím (práktrom hovorili deti, ženy, sluhovia a nižšia
kasta)
SPôSOB HERECTVA: štylizovaný pohyb, gestá, reč, spev (+kostým a líčenie), gesto presne predpísané + malo
ustálený význam (Mudra), zložitá znaková reč
HUDBA: umocňuje situáciu a pôsobí na emócie, používajú sa
strunové nástroje, flauta, činely, bubon – udržiaval tempo, zvyšoval rytmus – dramatický efekt
STAVBA DRÁMY:
1. prológ – velebenie bohov, Sútradhára predstavuje autora, námet a dej
2. navodenie témy
3. rozvíjanie ústredného
konfliktu
4. naznačenie rozuzlenia a nádej na úspech
5. hrdina je podrobený skúške, ohrozenie cieľa
6. happy end
VÝTVARNÁ ZLOŽKA:
- 3 typy divadiel: štvorec, obdĺžnik a trojuholník (v pôdoryse)
- hľadisko duto uzavreté
kvôli akustike (ako jaskyňa)
- 4 stĺpy (farebné) – rozdelenie kást, svetové strany, zemepisné oblasti
- scény maľované
- toto divadlo nepozná prestavby (zmeny scény)
- tzv. slovná dekorácia (opisy v texte)
- kostýmy sa nazývali hercova výzdoba
(zlatá – slnko alebo Brahma)
+
Kathákálí = juhoindická forma pantomímy, vychádza z epiky (z klasických eposov),
dovoľuje smútok i násilie i smrť
Tieňové divadlo = používa projekcie obrysov bábok, vyrezávaných z dreva alebo kože
a ovládaných zospodu tyčkami, na plátno. Dej komentuje recitátor
JAPONSKÉ DIVADLO
- kryštalizuje sa
zhruba v 14. stor. n.l. zlúčením domácich kultových prvkov s prvkami indického a čínskeho tanečného divadla
- počiatky zahalené
tajomstvom až po rok 712, kedy bola napísaná kniha Rozprávanie o starých veciach (v nej o rituáloch, kulte predkov + o forme týchto
vecí)
- v 6.s tor. Prichádza do Japonska budhizmus z 2 oblastí:
a) z Kórei – tanec sprava
b) z Číny – tanec
zľava (veľký vplyv pri vzniku divadla Nó)
- v 13. a 14. stor. sa na japonskom vidieku vyvinuli 2 druhy profesionálnych produkcií
tanečno-artistického charakteru: „dengaku“ a „sarugaku“
- SARUGAKU-NÓ – pevninské rituály, hudba + tanec + akrobacia,
bola to hlučná zábava, ktorú v Číne nazývali opičia hudba a neskôr z toho vznikol čínsky cirkus, prevzali to budhisti
a sprofesionizovali (záverečné vývojové štádium bolo predvádzané mníchmi – dôraz kládli na krátky fraškovitý príbeh)
-
DENGAKU-NÓ – tanec zprava, plodnostné rituály, poľnohospodársky charakter
- zlúčením týchto foriem vzniklo na prelome 14.
a 15. stor. divadlo nó. Zaviedol ho herec Kanami a jeho syn Zeami ho zdokonalil na syntetický div. tvar a vypracoval jeho
poetiku a estetiku
- divadlo nó sa stalo oficiálnym divadlom (Nógaku) – Šogúnovo kráľovské divadlo, muselo sa prispôsobiť vkusu
Šogúna (vojenský diktátor, vznik vlády samurajov)
- námety čerpalo z Kroniky o miery – zbierka eposov, básní,
legiend a bájok
- tzv. snové hry – boli o duši zomrelého, ktorý nemohol pokračovať v kolobehu života, lebo lipol
k tomuto svetu
- tzv. kjogén – bláznivá fraška na komický námet, vidiecke hry, realistické herectvo, zbierka
Vietor v píniách
- teória drámy – Kniha o tradícii kvetu, hovorí o 5 druhoch hier:
1. Kamimono – velebenie bohov, o bohoch
2. Šuramono – vojenské hry, o samurajoch
3. Kazuramono – lyrické hry o ženách
4. Karuimono – tzv. rozmanité hry, hry o extatických stavoch
5. Karinomono – o démonoch a diabloch
-
Jugen = rasa, určitý jemný pôvab, krása náznaku, ideál kvality divadla nó ktorý sa prejavuje v prostote, jemnosti,
zdržanlivosti
- divadlo nó je vždy iba spomienka na dej minulý – čiže rekonštrukcia a to vyvoláva Jugen
- divadlo nó je
hudobno-tanečná dráma, ktorej texty slúžia len na prerozprávanie deja (pomocou tanca a pohybu)
TYPY POSTÁV: 1. Šite
– hlavný hrdina, kladný
2. Cure – jeho spoločník
3. Waki – protihráč hlavného hrdinu
4. Ži – chór / zbor,
skupina Šiteho, 10 členov
5. Kokata – detské role
HERECTVO: striedme a náznakové gestá, symbolické, mali
presný význam, gestá učené – výsledok špeciálnej techniky, hlas – spev a reč – štylizovaná spevavá a rytmizovaná deklamácia,
intonačne reč jednoduchšia, komplikovaný part má zbor, hudobný sprievod – hudobníci priamo na javisku, 3 bubienky a flauta
JAVISKO: butai – javisko, hašigakari – most (na ňom sa tiež čosi odohrávalo), na javisku 4 stĺpy – každý mal svoj
význam, predné javisko 6 x 6 m, zadné určené pre zbor a „orchester“, pred mostom rástli 3 pínie – nebo / zem / človek, mostom vchádzali
na javisko hudobníci a hlavné postavy, vzadu boli ešte dvere ktorými vchádzali herci / rekvizitári, zozadu javisko uzatvorené drevenou stenou
u maľovanou borovicou
- žiadne mašinérie ani dekorácie, bohaté však na farby (konvencia) kostýmov, vejár = vietor, mesiac,
dážď,...,, používali parochne a masky
- predstavenie trvalo niekedy aj celý deň. Pozostávalo z kjógenu a z piatich druhov hier
nó
DIVADLO BUNRAKU
└ bábkové divadlo pre dospelých, technicky zložité bohato kostýmované bábky, veľmi
vysoké. Spolu s nimi boli na scéne aj vodiči – animátori. Hlavní animátor bol obvykle oblečený v obradnom rúchu, jeho pomocníci
pracovali v čiernom oblečení (bývali naraz aj traja). Pohyby bábok boli prispôsobované vokálnemu prejavu rozprávača, rytmicky členené
hudbou. Rozprávač mal výraznú mimiku – vyjadroval emócie bábky
DIVADLO KABUKI
└ vývoj súčasne s bunraku od
polovice 17. stor. Koncom 16.stor. založila chrámová tanečnica Ó-Kuni tradíciu ženských pantomimických tancov (erotické a hedonistické
tance), v ktorých boli neskôr ženy nahradené mužmi (zákaz nemravnosti, 1629). Najznámejším autorom bol Čikamacu Monzaemon
(1653 – 1724), ktorý písal i pre bunraku. Časté bolo tragické zakončenie príbehu, alebo spoločná samovražda milencov. Písal aj komédie
postavené na voľnom slede epizód. Kabuki trvalo 12 hodín: 1) historická hra o samurajoch, 2) tanec, 3) občianska dráma (+ diváci si pre toto
dlhé trvanie nosili do divadla pitie a varili si priamo v hľadisku jedlo). POSTAVY: odvážni muži, zlosynovia, komické role, detské role,
ženské role. Nepoužívali masky, iba líčenie na bielom podklade (masky mali iba predstavitelia démonov. HERECTVO: tanec a rytmický pohyb,
skonvencionalizované gestá a presne naštudované pozície, extrovertné – mimikou a tancom sa vyjadruje vnútorné, herec v kabuki – má
byť dokonalý mím, tanec + hudba + spev alebo slovo, predpoklad že divák pozná príbeh dopredu, ide o emocionálny zážitok a vzhliadnutie
obľúbeného herca. JAVISKO: opona sa sťahovala do strán, priestor javiska i hľadiska bol od 17. stor. zastrešený, scéna i hľadisko boli
osvetlené, dekorácie boli maľované i poloplastické, scénická technika poznala prepadliská a točňu (div. stroje), orchester bol pred
divákmi skrytý, most – hanamiči – používal sa iba na významné nástupy a odchody, javisko divadla kabuki bolo podobné javisku divadla
nó. Pre svoje burleskné a erotické prvky sa kabuki stalo obľúbeným ľudovým divadlom. Jeho kostými udávali smer dobovej móde.
ČÍNSKE DIVADLO
- divadlo na území Číny sa konštituovalo za rozmachu feudálneho hospodárstva
a miest v dobe dynastií Ťin a Sung v 11. až 13. stor. Vzniklo zlúčením prvkov tanečných výjavov, satirických dialógov a rozprávania
so spevmi.
- od 11. stor. je dokázaná existencia stálych divadiel v sídelných mestách
- vyvinutejším typom javiska bol
obdĺžnikový zastrešený pódiový priestor, z 3 strán obklopený publikom
- v severozápadne Číne sa od 15. stor. stalo zvykom stavať
javisko v korytách vyschnutých riek, pričom diváci sa pozerali zo zvažujúceho sa brehu
- na juhovýchode bývalo javisko stavané na
brehu kanálov alebo prieplavov a publikum sledovalo predstavenie z lodiek
- v 18. stor. vznikol typ komerčného divadla – tzv. čajovňa.
Divadelná produkcia tam bývala len nie príliš sledovaným doplnkom konzumácie nápojov.
- vo veľkých mestách sa v 18. stor. objavil typ
3-poschoďového javiska (v spodnej časti – démoni a diabli, stred – vyhradený pre akciu, hore – nebešťania). Tu sa tiež už používali
dekorácie, rekvizity a div. stroje
- európsky typ kukátkového priestoru sa v Číne začal objavovať v 30. rokoch 20. stor.
- od
18.stor. hrali prevažne muži
- rekvizity mali znakovo-symbolický ráz – príslušný význam im dodávala až hercova akcia
- dôraz
bol kladený na detail
- prázdne javisko iba niekedy vybavené náznakovými dekoráciami bolo vyhradené hereckému konaniu, ktoré vytváralo
všetky základné časopriestorové vzťahy
- vyvinulo sa niekoľko stálych hereckých typov, reprezentujúcich sociálne rozvrstvenie
čínskej spoločnosti – každý mal ustálenú masku, kostým i charakteristické gestá
- veľký význam mala farba kostýmu a líčenia
(zlatá – nadprirodzený pôvod postavy)
- hralo sa prevažne počas dňa, v krytých divadlách bolo javisko i hľadisko osvetlené
-
čínske divadlo = syntetické – zlučuje prvky a zložky činoherné, pantomimické, tanečné, spevné, hudobné i výtvarné
- nikdy tu
nevznikla tragédia (iba tragikomické prvky)
- drámy typu „ca-ťű“ – lyrickou i epickou formou zachytávala realisticky
problémy ľudí svojej doby, ich existenčné, morálne i milostné konflikty, často však aj za použitia fantaskných prvkov. Podľa námetu
išlo o hry o milostných vzťahoch, o poblémoch občianko-rodinných, o zločinoch a vraždách, hry historicko-legendárne,
nábožensko-mystické a hry dobrodružné. Medzi najlepšie diela tohto druhu patrí Príbeh západného domu od dramatika Wang
Š´-fu, Sen o žltom prose autora Ma Č´-jűana a množstvo drám od Kuan CHan-Čchinga (cca
1222 – 1307). Hry „ca-ťű“ mali 4 jednania a rozvíjali jednotný dej.
- drámy typu „čchuan-čchi“ – obvykle mali dve
dejové pásma, rozvíjané v slede krátkych dejstiev, ktoré boli v závere stručne zhrnuté. Boli písané dvojakým jazykom – vzdelaneckým
a ľudovým – a obsahovali časti epické (próza), monologické (lyrický verš) a meditatívne (spievané). Medzi najznámejšie diela tohto
druhu patrí Pivoňkový povilón dramatika Tchang Sien-cu, Palác večnej mladosti CHung Šenga
a Vejár s broskyňovými kvetmi autora Kchung Šang-žena.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta