Orientálne divadlo

Orientálne divadlo

– ázijské divadlo (južná a juhovýchodná Ázia), Ďaleký Východ, + divadlo na Sri Lanke, vietnamské, bharmské, nepálske, tibetské, thajské, malajzíske,...

– typ tanečno-pantomimického divadla, bábkové divadlo

– syntetickosť javiskového výrazu, prvky klauniády a akrobacie

– dôležitú funkciu má hudba – organizuje všetko dianie na javisku (od stavby drámy až po detaily v hereckom prevedení), má aj emotívnu aj dramatickú funkciu

– divadlo je doslova potrebné – nahrádza vzdelanie, školu, predstavuje osvetu pre masy (preto je nutná prístupnosť výrazu)

– formy sú pestované až do súčasnosti (od staroveku podnes), tradícia sa nemení

– deje / námety / inšpirácie pochádzajú z eposov, legiend, zľudovelých dejín (ide o epickú literatúru)

– typické je zdvojené reprezentovanie nejakej myšlienky (vokálne – chór i herecké – gesto)

– gestá sú metaforické / ideografické (obrazové)

– zdvojovanie má význam pri adresovaní masám

– orientálne divadlo pracuje s ustálenými konvenčnými modelmi – vokálnymi, gestickými, pohybovými i napr. výtvarnými – tradícia sa dedí a dlho študuje (od detstva)

– neskôr pod vplyvom európskeho divadla vznikajú kamenné divadlá, kukátkové div. Budovy

INDICKÉ DIVADLO

– vzišlo z rituálnych počiatkov a formovalo sa začiatkom prvého tisícročia p.n.l.

– na prelome tisícročia vznikla slávna učebnica divadelného umenia Nátjašástra, kolektívne dielo pripisované Bharatovi Munimu – zachytáva teoretické znalosti z jednotlivých divadelných zložiek, delí drámu na tragédiu, komédiu a melodrámu, ...

– divadlo malo účel výchovný i zábavný

– malo vzbudzovať niekoľko základných nálad (rasas), predovšetkým statočnosť, odvahu a lásku. Tzv. rasa bola hlavným cieľom drámy. Bol to citový účinok div. predstavenia na diváka. Bez rasy nemala dráma zmysel. Existovalo

8 základných rás + bháv (emócia):
RASA BHÁVA
milostná rozkoš
veselá radosť
smutná smútok
hnevlivá hnev
statočná odhodlanie
bojazlivá strach
znechutená hnus
užasnutá obdiv

– každá hra musela mať dominantnú jednu rasu, pričom konečným cieľom bola harmónia – preto hry končia šťastne + platil zákaz predvádzať na scéne vraždy, prevraty, jedlo, bozkávanie, smrť a iné „hrubé a drastické“ detaily. Divák nemal odchádzať naplnený hnevom, strachom alebo odporom.

– div. dielo, rozvádzajúce spravidla epizódy zo staroindických eposov Mahábhárata a Rámájana (studnice nápadov), bolo divákovi tlmočené zložitou znakovo-symbolickou rečou, založenou na kombináciách ustálených prvkov gestiky a mimiky, za súčinnosti tanca a hudby, často i rozprávača.

– odohrávalo sa na javisku oddelenom od zákulisia oponou a dvoma vchodmi. Bolo rozdelené na 4 časti. Zadná polovica javiska napr. slúžila hudobníkom.

– dekorácie toto divadlo nemalo. Hľadisko bolo stupňovité a bolo rôznofarebnými stĺpmi rozdelené na časti určené pre príslušníkov jednotlivých kást

– predstavenie inscenoval riaditeľ a hlavný herec v jednej osobe – sútradhára

– bohato sa využívali rekvizity, farby kostýmov a líčenia mali symbolický význam, typické bolo zdobenie hercov kvetinovými vencami

– herci boli považovaní za najnižšiu kastu, rovnako ako herečky, čo ale nebránilo ich obľube medzi vzdelancami, ktorým predovšetkým bolo toto divadlo určené

– typické znaky indického života:
1. hinduizmus – duch, duša, cieľom je dosiahnuť nekonečno, mnoho bohov (Brahma – stvoriteľ, Šiva – ničiteľ, Višna – udržovateľ)
2. tzv. kasty – ekonomické, sociálne a rasové rozvrstvenie obyvateľstva (druhý krát sa narodiť vo vyššej kaste...)
3. jazyk: a) vysoký – sánskrt

b) prirodzený – práktr

– zlatá doba indického divadla trvala približne od 3 do 6-ho storočia n.l. Vtedy vznikli klasické diela indickej dramatickej literatúry

– najstarší dramatik Ašvagmóša – budhistický mních, Hra o Sáriputrovi

– Bhása – zachovalo sa 13 drám, 6 vychádza z Mahábháraty, Život chlapca (mytologický príbeh pastiera do ktorého sa vtelil Višna), Vásavadatta zo sna, Avimarka (rozprávka)

– Šúdraka – doteraz sa hráva jeho Hlinený vozík (o láske kráľa a kurtizány)

– najobľúbenejší Kálidása – vrchol indickej dramatiky, mix lyriky, fantastiky a všednosti, hra Šakuntala

– Višaghádata – Rakšasov pečatný prsteň (o vpáde Alexandra Veľkého do Indie)

– Kráľ Harča – Perlový náhrdelník, Stratená princezná

– moderná indická dramatika je predstavovaná hlavne Rabíndranáthom Thákurom (1861 – 1941), ktorý sa v hrách Obeť, Poštový úrad, Volný tok a i. pokúsil o syntézu tradičných národných prvkov s európskymi. Dostal Nobelovu cenu za literatúru v roku 1913
POSTAVY: hrdinské, spoločenské, mytologické, historické,, ustálené typy:
Najáka – kladný hlavný hrdina, boh, nadprirodzené schopnosti, múdri, príjemný, čestný, vzor hodný nasledovania
Nájika – ženská hlavná hrdinka, bohyňa, askétka, kurtizána
Iné ženské typy – komorná, kupliarka, starena, budhistická mníška
Šákara – šušlavec, protihráč hlavného hrdinu, záporný, intrigán
Vidúšaka – osobný priateľ hlavného hrdinu, ktorý ho sprevádza, je ale nešikovný, pažravý a chvastavý

– zatiaľ čo hlavné postavy prehovárali jazykom vládnúcich vrstiev a vzdelancov (sánskrt), vedľajšie postavy hovorili ľudovým nárečím (práktrom hovorili deti, ženy, sluhovia a nižšia kasta)
SPôSOB HERECTVA: štylizovaný pohyb, gestá, reč, spev (+kostým a líčenie), gesto presne predpísané + malo ustálený význam (Mudra), zložitá znaková reč
HUDBA: umocňuje situáciu a pôsobí na emócie, používajú sa strunové nástroje, flauta, činely, bubon – udržiaval tempo, zvyšoval rytmus – dramatický efekt

STAVBA DRÁMY:

1. prológ – velebenie bohov, Sútradhára predstavuje autora, námet a dej

2. navodenie témy

3. rozvíjanie ústredného konfliktu

4. naznačenie rozuzlenia a nádej na úspech

5. hrdina je podrobený skúške, ohrozenie cieľa

6. happy end

VÝTVARNÁ ZLOŽKA:

– 3 typy divadiel: štvorec, obdĺžnik a trojuholník (v pôdoryse)

– hľadisko duto uzavreté kvôli akustike (ako jaskyňa)

– 4 stĺpy (farebné) – rozdelenie kást, svetové strany, zemepisné oblasti

– scény maľované

– toto divadlo nepozná prestavby (zmeny scény)

– tzv. slovná dekorácia (opisy v texte)

– kostýmy sa nazývali hercova výzdoba (zlatá – slnko alebo Brahma)
+
Kathákálí = juhoindická forma pantomímy, vychádza z epiky (z klasických eposov), dovoľuje smútok i násilie i smrť
Tieňové divadlo = používa projekcie obrysov bábok, vyrezávaných z dreva alebo kože a ovládaných zospodu tyčkami, na plátno. Dej komentuje recitátor

JAPONSKÉ DIVADLO

– kryštalizuje sa zhruba v 14. stor. n.l. zlúčením domácich kultových prvkov s prvkami indického a čínskeho tanečného divadla

– počiatky zahalené tajomstvom až po rok 712, kedy bola napísaná kniha Rozprávanie o starých veciach (v nej o rituáloch, kulte predkov + o forme týchto vecí)

– v 6.s tor. Prichádza do Japonska budhizmus z 2 oblastí:

a) z Kórei – tanec sprava

b) z Číny – tanec zľava (veľký vplyv pri vzniku divadla Nó)

– v 13. a 14. stor. sa na japonskom vidieku vyvinuli 2 druhy profesionálnych produkcií tanečno-artistického charakteru: „dengaku“ a „sarugaku“

– SARUGAKU-NÓ – pevninské rituály, hudba + tanec + akrobacia, bola to hlučná zábava, ktorú v Číne nazývali opičia hudba a neskôr z toho vznikol čínsky cirkus, prevzali to budhisti a sprofesionizovali (záverečné vývojové štádium bolo predvádzané mníchmi – dôraz kládli na krátky fraškovitý príbeh)

– DENGAKU-NÓ – tanec zprava, plodnostné rituály, poľnohospodársky charakter

– zlúčením týchto foriem vzniklo na prelome 14. a 15. stor. divadlo nó. Zaviedol ho herec Kanami a jeho syn Zeami ho zdokonalil na syntetický div. tvar a vypracoval jeho poetiku a estetiku

– divadlo nó sa stalo oficiálnym divadlom (Nógaku) – Šogúnovo kráľovské divadlo, muselo sa prispôsobiť vkusu Šogúna (vojenský diktátor, vznik vlády samurajov)

– námety čerpalo z Kroniky o miery – zbierka eposov, básní, legiend a bájok

– tzv. snové hry – boli o duši zomrelého, ktorý nemohol pokračovať v kolobehu života, lebo lipol k tomuto svetu

– tzv. kjogén – bláznivá fraška na komický námet, vidiecke hry, realistické herectvo, zbierka Vietor v píniách

– teória drámy – Kniha o tradícii kvetu, hovorí o 5 druhoch hier:

1. Kamimono – velebenie bohov, o bohoch

2. Šuramono – vojenské hry, o samurajoch

3. Kazuramono – lyrické hry o ženách

4. Karuimono – tzv. rozmanité hry, hry o extatických stavoch

5. Karinomono – o démonoch a diabloch

– Jugen = rasa, určitý jemný pôvab, krása náznaku, ideál kvality divadla nó ktorý sa prejavuje v prostote, jemnosti, zdržanlivosti

– divadlo nó je vždy iba spomienka na dej minulý – čiže rekonštrukcia a to vyvoláva Jugen

– divadlo nó je hudobno-tanečná dráma, ktorej texty slúžia len na prerozprávanie deja (pomocou tanca a pohybu)

TYPY POSTÁV: 1. Šite – hlavný hrdina, kladný

2. Cure – jeho spoločník

3. Waki – protihráč hlavného hrdinu

4. Ži – chór / zbor, skupina Šiteho, 10 členov

5. Kokata – detské role

HERECTVO: striedme a náznakové gestá, symbolické, mali presný význam, gestá učené – výsledok špeciálnej techniky, hlas – spev a reč – štylizovaná spevavá a rytmizovaná deklamácia, intonačne reč jednoduchšia, komplikovaný part má zbor, hudobný sprievod – hudobníci priamo na javisku, 3 bubienky a flauta

JAVISKO: butai – javisko, hašigakari – most (na ňom sa tiež čosi odohrávalo), na javisku 4 stĺpy – každý mal svoj význam, predné javisko 6 x 6 m, zadné určené pre zbor a „orchester“, pred mostom rástli 3 pínie – nebo / zem / človek, mostom vchádzali na javisko hudobníci a hlavné postavy, vzadu boli ešte dvere ktorými vchádzali herci / rekvizitári, zozadu javisko uzatvorené drevenou stenou u maľovanou borovicou

– žiadne mašinérie ani dekorácie, bohaté však na farby (konvencia) kostýmov, vejár = vietor, mesiac, dážď,...,, používali parochne a masky

– predstavenie trvalo niekedy aj celý deň. Pozostávalo z kjógenu a z piatich druhov hier nó

DIVADLO BUNRAKU

└ bábkové divadlo pre dospelých, technicky zložité bohato kostýmované bábky, veľmi vysoké. Spolu s nimi boli na scéne aj vodiči – animátori. Hlavní animátor bol obvykle oblečený v obradnom rúchu, jeho pomocníci pracovali v čiernom oblečení (bývali naraz aj traja). Pohyby bábok boli prispôsobované vokálnemu prejavu rozprávača, rytmicky členené hudbou. Rozprávač mal výraznú mimiku – vyjadroval emócie bábky

DIVADLO KABUKI

└ vývoj súčasne s bunraku od polovice 17. stor. Koncom 16.stor. založila chrámová tanečnica Ó-Kuni tradíciu ženských pantomimických tancov (erotické a hedonistické tance), v ktorých boli neskôr ženy nahradené mužmi (zákaz nemravnosti, 1629). Najznámejším autorom bol Čikamacu Monzaemon (1653 – 1724), ktorý písal i pre bunraku. Časté bolo tragické zakončenie príbehu, alebo spoločná samovražda milencov. Písal aj komédie postavené na voľnom slede epizód. Kabuki trvalo 12 hodín: 1) historická hra o samurajoch, 2) tanec, 3) občianska dráma (+ diváci si pre toto dlhé trvanie nosili do divadla pitie a varili si priamo v hľadisku jedlo). POSTAVY: odvážni muži, zlosynovia, komické role, detské role, ženské role. Nepoužívali masky, iba líčenie na bielom podklade (masky mali iba predstavitelia démonov. HERECTVO: tanec a rytmický pohyb, skonvencionalizované gestá a presne naštudované pozície, extrovertné – mimikou a tancom sa vyjadruje vnútorné, herec v kabuki – má byť dokonalý mím, tanec + hudba + spev alebo slovo, predpoklad že divák pozná príbeh dopredu, ide o emocionálny zážitok a vzhliadnutie obľúbeného herca. JAVISKO: opona sa sťahovala do strán, priestor javiska i hľadiska bol od 17. stor. zastrešený, scéna i hľadisko boli osvetlené, dekorácie boli maľované i poloplastické, scénická technika poznala prepadliská a točňu (div. stroje), orchester bol pred divákmi skrytý, most – hanamiči – používal sa iba na významné nástupy a odchody, javisko divadla kabuki bolo podobné javisku divadla nó. Pre svoje burleskné a erotické prvky sa kabuki stalo obľúbeným ľudovým divadlom. Jeho kostými udávali smer dobovej móde.

ČÍNSKE DIVADLO

– divadlo na území Číny sa konštituovalo za rozmachu feudálneho hospodárstva a miest v dobe dynastií Ťin a Sung v 11. až 13. stor. Vzniklo zlúčením prvkov tanečných výjavov, satirických dialógov a rozprávania so spevmi.

– od 11. stor. je dokázaná existencia stálych divadiel v sídelných mestách

– vyvinutejším typom javiska bol obdĺžnikový zastrešený pódiový priestor, z 3 strán obklopený publikom

– v severozápadne Číne sa od 15. stor. stalo zvykom stavať javisko v korytách vyschnutých riek, pričom diváci sa pozerali zo zvažujúceho sa brehu

– na juhovýchode bývalo javisko stavané na brehu kanálov alebo prieplavov a publikum sledovalo predstavenie z lodiek

– v 18. stor. vznikol typ komerčného divadla – tzv. čajovňa. Divadelná produkcia tam bývala len nie príliš sledovaným doplnkom konzumácie nápojov.

– vo veľkých mestách sa v 18. stor. objavil typ 3-poschoďového javiska (v spodnej časti – démoni a diabli, stred – vyhradený pre akciu, hore – nebešťania). Tu sa tiež už používali dekorácie, rekvizity a div. stroje

– európsky typ kukátkového priestoru sa v Číne začal objavovať v 30. rokoch 20. stor.

– od 18.stor. hrali prevažne muži

– rekvizity mali znakovo-symbolický ráz – príslušný význam im dodávala až hercova akcia

– dôraz bol kladený na detail

– prázdne javisko iba niekedy vybavené náznakovými dekoráciami bolo vyhradené hereckému konaniu, ktoré vytváralo všetky základné časopriestorové vzťahy

– vyvinulo sa niekoľko stálych hereckých typov, reprezentujúcich sociálne rozvrstvenie čínskej spoločnosti – každý mal ustálenú masku, kostým i charakteristické gestá

– veľký význam mala farba kostýmu a líčenia (zlatá – nadprirodzený pôvod postavy)

– hralo sa prevažne počas dňa, v krytých divadlách bolo javisko i hľadisko osvetlené

– čínske divadlo = syntetické – zlučuje prvky a zložky činoherné, pantomimické, tanečné, spevné, hudobné i výtvarné

– nikdy tu nevznikla tragédia (iba tragikomické prvky)

– drámy typu „ca-ťű“ – lyrickou i epickou formou zachytávala realisticky problémy ľudí svojej doby, ich existenčné, morálne i milostné konflikty, často však aj za použitia fantaskných prvkov. Podľa námetu išlo o hry o milostných vzťahoch, o poblémoch občianko-rodinných, o zločinoch a vraždách, hry historicko-legendárne, nábožensko-mystické a hry dobrodružné. Medzi najlepšie diela tohto druhu patrí Príbeh západného domu od dramatika Wang Š´-fu, Sen o žltom prose autora Ma Č´-jűana a množstvo drám od Kuan CHan-Čchinga (cca 1222 – 1307). Hry „ca-ťű“ mali 4 jednania a rozvíjali jednotný dej.

– drámy typu „čchuan-čchi“ – obvykle mali dve dejové pásma, rozvíjané v slede krátkych dejstiev, ktoré boli v závere stručne zhrnuté. Boli písané dvojakým jazykom – vzdelaneckým a ľudovým – a obsahovali časti epické (próza), monologické (lyrický verš) a meditatívne (spievané). Medzi najznámejšie diela tohto druhu patrí Pivoňkový povilón dramatika Tchang Sien-cu, Palác večnej mladosti CHung Šenga a Vejár s broskyňovými kvetmi autora Kchung Šang-žena.