Husle - sláčikový strunový nástroj

Kolískou huslí je severné Taliansko.V prvých desaťročiach 16. storočia sa vyvinuli z nástroja zvaného lira da braccio.
Tento nástroj je veľmi podobný dnešným husliam, i jeho ladenie je kvintové a nie kvartterciové, ktoré sa používalo na ladenie starých viol. Lira da braccio patrila do skupiny lír .
V druhej polovici 16. storočia sa už objavujú prvé správy o ich používaní. Tieto správy však nepochádzajú z Talianska, ale z Francúzska.
Prvé vyobrazenie sa objavilo okolo roku 1536 a najstarší popis huslí je z roku 1556 v spise Cpilome musical de tons, ktorého autorom je Philibert Jambe de Fer.

Ďalej do Európy sa husle rozšírili až v 17. storočí.
Nástupkyňou bresciskej školy, ktorá sa tešila najväčšiemu rozkvetu v rokoch 1560-1621, bola cremonská husľová škola, založená Andreom Amatim, praotcom slávnej husliarskej rodiny, ktorej husliarstvo vďačí za mnohé obohatenia a poznatky.
Z tejto školy pochádzajú takí husliari ako Andrea Guarneri a jeho synovia, rodina Francesca Ruggeriho a najvätší majster spomedzi všetkých husliarov Antonio Stradivari.
Husliarstvo sa z Talianska presunulo do Bavorska, kde bol najznámejší z majstrov husliarov Jakob Steiner.
Z hudobných nástrojov je na najvyššom stupni dokonalosti skupina strunových sláčikových nástrojov, ku ktorým patria husle ako nástroj sopránový.

Spolu s violou, violončelom a kontrabasom tvoria husle jadro a základ klasického, romantického, ale aj moderného orchestra.
V hudbe, či už sólovej , orchestrálnej, alebo komornej, sú husle naozaj nepostrádateľné.
V orchestri a sláčikových kvartetách sa delia husle na prvé a druhé, tiež aj v niektorých komorných ansámbloch.
Husle sú nástrojom technicky najspoľahlivejším a výrazovo najvďačnejším.
Tón sa vyludzuje ťahom sláčika. Skladajú sa z ozvučenej skrinky- korpus, ku ktorej je pripevnený úzky vyčnievajúci diel, ktorý je 24 cm dlhý a nazýva sa krk.

Trup je dlhý 35,5-36 cm a skladá sa z dvoch viac alebo menej klenutých dosiek, spojených lubmi.
Spodná doska je z dreva javorového a vrchná z dreva smrekového. Obe mierne prečnievajú, aby sa mohli ľahko oddeliť pri oprave nástroja. Luby a a dosky sú po stranách vykrojené do tvaru písmena c, a v hornej i dolnej časti polokruhovite zaoblené v ladný a súmerný celok.
Iba spodná doska vo vrchnejšej časti vyčnieva, a kryje miesto kde je  vsadený krk.

Výkroje po stranách sú zakončené miernym predĺžením. Na vrchnej doske sú symetrické výrezy v tvare písmena f. Obidve dosky sú obyčajne ozdobené takzvaným vykladaním, čo sú dva čierne prúžky.
Vo vnútri huslí sú rohové stĺpiky ako podpory lubov. Podporný kolík, tzv. duša podporuje rezonanciu. Krk na ktorom je pripevnený ebenový hmatník, je zakončený hlavou. Pod ňou je prehnutý žliabok v ktorom sú štyri kolíky určené na napínanie strún. Na kraji žliabku je malý vystupujúci schodík, pražec , cez ktorý sú ťahané struny cez kobylku až ku struníku.

Kobylka je drevená doštička, zaoblená podľa tvaru hmatníka do poloblúku, stojaca na dvoch krátkych nôžkach približne medzi výrezkami f.
Struník je pripevnený silnou strunou na struníkovom kolíčku vsadenom v spodnej časti huslí do lubu. Trup a hlava sú nalakované špeciálnym lakom zlato-žltej až ohnivo-tmavočervenej  farby. Lak má za úlohu ochrániť drevo pred poškodením. Zložením môže byť olejový alebo liehový. Olejový je považovaný za trvácnejší.
 Mal by byť trvanlivý, oslnivý, ohybný a pružný, aby neprekážal v rozkmite plôch .

Zlým lakom sa môže celý nástroj znehodnotiť.
 
Pôvodný strunový nástroj z rodiny huslí nájdený približne v roku 1505 v severnom Taliansku mal len 3 struny. Vedľa viol teda existoval pol storočia, až kým sa postupne nedostal na miesto hudobného sprievodu tanečníkov. Počas tohto procesu dostal tento sláčikový nástroj  4. strunu a vlastné pomenovanie.
Husle majú 4 struny, (črevové, kovové, oceľové, tomastikové), ladené v kvintách.

Najvyššia struna je e2  nazývaná tiež ako kvinta. Inak sa struny označujú číslami, a to tak, že najvyššia je prvá. Struna e2 má jasný a jasavý tón.
Struna a1 je strunou kantilény. Jej tón je považovaný za nežný a sladký. Frekvencia tohto tónu je 440 Hz.- komorné a1.
Temnejšiu a melancholickejšiu farbu má struna d1.
Struna g znie kovovo a sýto, farba tónu sa približuje nižším sláčikovým nástrojom- viole a violončelu.

V minulosti boli preferované struny črevové, v dnešnej dobe sa používajú struny kovové, ktoré majú tvrdší tón, avšak k sólovej hre sa nehodia. Výnimkou je najvyššia struna e2, ktorá sa dnes používa len kovová.
Rozsah huslí je od g- c5.

Okrem normálnych huslí nazývaných celé, sa vyrábajú takzvané dámske s pomerom 7:8.Tiež aj žiacke- trojštvrťové, pólové a štvrťové.
Intenzita tlaku všetkých štyroch strún na kobylku sa rovná zaťaženiu 28,42 kg.

Husle spočívajú pri hre na ľavom ramene, kde sa pevne držia ľavou časťou čeľustí. Prsty ľavej ruky sa ukladajú na hmatník, a tým sa dosahuje tón rôznych výškových hodnôt.

Taliansky názor pre husle je violino, ruský skripka, nemecký die Violine alebo Geige, francúzsky Violon a anglicky Violin. Notácia je v husľovom kľúči.

Sláčik má funkciu budiča vibrátora, rozochvieva struny. Hráč ho drží v pravej ruke a vedie ho po strune medzi koncom hmatníka a kobylkou. Výnimočne sa sláčik ťahá bližšie k hmatníku, čo vytvára jemnejší tón, alebo bližšie ku kobylke, tón je drsnejší a kovový.

Pôvodne mal tvar luku, dnes je prehnutý na opačnú stranu. Každý sláčikový nástroj má sláčik rozdielneho tvaru a veľkosti. Husľový sláčik má 74-75 cm. Skladá sa z prúta, ktorý je ukončený hrotom, žabky a vlásia. Prút je vyrábaný z najkvalitnejších druhov dreva, je okrúhly, šesťhranový a niekedy dokonca aj 8 hranový. Žabka má v sebe regulačná skrutku, ktorá slúži na napínanie vlásia. Vlásie je pripevnené druhým koncom v hrote sláčika. Vyrába sa zo špeciálnych konských vlasov. Na docielenie drsnosti sa natiera kolofóniou.

Husle sú najpoužívanejším sláčikovým nástrojom nielen v každom orchestri, ale aj v komornej a sólovej hre.

Literatúra pre tento nástroj je veľmi rozsiahla, začínajúc skladbami od A.Vivaldiho, J.S.Bacha a G.F. Händla až po slávne koncerty P.I.Čajkovského, J.Brahmsa, A.Dvořáka, F.M.Bartholdyho a skladby autorov 20.storočia.