Žena ako objekt maľby v priebehu dejín umenia

Žena ako objekt maľby v priebehu dejín umenia
 
1 Úvod
Témou  projektu je zobrazenie ženy maľbou. Približujem v ňom vývoj spojenia:, muža ako maliara, farby ako prostriedku realizácie a ženy ako inšpirácie a objektu maľby. Koncepciu, ktorá je nadčasovou, je možné sledovať v starovekom Grécku, renesančnej Florencii, či avantgardnom Paríži 20. storočia. Obraz Mona Lisa Leonarda Da Vinci a Olympia Édouarda Maneta , ktoré ma veľmi zaujali, som sa pokúsila rozobrať podrobnejšie. Aj v súčasnosti sú známymi, obdivovanými, no zároveň provokujúcimi dielami. Vo svojej práci  hovorím o okolnostiach ich vzniku, spoločenskej situácii, či ich ďalších osudoch.
 
2 Starovek 
Nie všetky kultúry praveku a staroveku používali maľbu ako prostriedok umeleckého vyjadrenia, či zhmotnenia ich zbožnosti. Len veľmi málo malieb sa zachovalo na území  starovekej  Babylonskej, Asýrskej, Iránskej  či Sumerskej ríše. Z artefaktov vieme, že tieto kultúry tvorili skôr keramiku, kamenné sošky a sochy ). Staroveký Egypt bol ako jedna z najvyspelejších kultúr všestrannejší. Ženy boli na farebných nástenných aj papyrusových maľbách zobrazované rovnako často ako muži a vo všetkých sociálnych statusoch:, roľníčky, tanečnice, hudobníčky, kráľovné aj bohyne (obr. 1.). Obzvlášť v krétskej civilizácii hrala žena dôležitú rolu a tešila sa veľkej vážnosti (obr. 2.). Gréci sa snažili zachytiť ženský pôvab zvýraznením kriviek postavy a zobrazením ladnosti pohybov, čo dosiahlo vrchol v helenistickom období. V neskorších dobách Ríma, keď sa stal v maľbe populárnym portrét, bola pre vyobrazenú ženu príznačná póza  s rákosovým  perom dotýkajúcim sa pery (obr. 3.).
 
3 Stredovek
V období stredoveku mala v spoločnosti veľmi silné postavenie cirkev. Pod jej vplyvom sa teda  vyvíjalo umenie aj ženské postavy, ktoré zobrazovalo najčastejšie ako Máriu s dieťaťom , Madonu (obr. 4.). Takmer vždy môžeme nad ich hlavami vidieť svätožiaru, a to aj keď ide o alegorické postavy. Vtedajšou úlohou maľby bolo priviesť ľudí k zbožnosti ( zdobila chrámy a kostoly najmä ako freska alebo maľba na sklo ). Samozrejme, panovníci a ďalší významní a majetní ľudia sa dávali pre vlastné potreby portrétovať aj v tomto období.

4 Renesancia
  Zodpovedá obdobiu vo vývoji západného umenia a kultúry zo začiatku roku 1300 a zánikom 1600 n.l. Ide o znovuzrodenie záujmu o klasickú minulosť, v ktorej dominovali väčšmi jednotlivci než akademické inštitúcie. Meštiactvo bolo na vzostupe. Stredná vrstva obyvateľstva mala zrazu dostatok hmotných prostriedkov aby nejaké vložila do umenia. Objavil sa záujem o portréty. Nie pápežov či dvoranov, ale obyčajných majetnejších ľudí pre vlastné potešenie. Postavenie umelca v spoločnosti sa teda zmenilo (boli povýšení nad remeselníkov). Skúmanie starovekého Grécka a Ríma bolo pre renesančný humanizmus určujúce. Ide o rozšírený filozofický smer, v ktorom na otázky o medziľudských vzťahoch odpovedajú intelekt a reflexia na rozdiel od duchovných autorít. Umelci boli nútení zdokonaľovať systematické metódy zobrazovania sveta, čoho najzrejmejším príkladom je lineárna perspektíva.
 
4.1 Renesančná kráska Mona Lisa (obr. 6.)4.1.1 Najtajomnejší obraz sveta
Nijaký iný obraz európskeho maliarstva nie je natoľko opradený tajuplnosťou ako práve Mona Lisa. O vzniku maľby informuje Giorgio Vasari, ktorý ju sám nikdy nevidel. Podľa neho vyvolala úsmev Mony Lisy hudba, ktorá hrala počas portrétovania, aby „ju udržala v povznesenej nálade, a aby ju zbavila onej melanchólie, ktorá sa v maliarstve tak často zjavuje pri vyhotovovaní portrétov“. A naozaj, úsmev akoby sa vznášal medzi potláčanou  radosťou a melanchóliou, tajomstvom sa však stal až o tristo rokov neskôr.
Do konca 18. storočia sa obraz považoval „iba“ za dokonalý výraz maliarskej zručnosti a vynikajúci príklad napodobenia prírody. V druhej polovici 19. storočia interpretovali  Monu Lisu ako „stelesnenie démonicky vyjadrenej ženskosti“ , ako femme fatale. V tých časoch sa písalo takto: „Postava, ktorá sa tu vynára tak nezvyčajne na pozadí vôd, vyjadruje splnenie tisícročnej mužskej túžby. Je to krása, do ktorej sa vlieva duša. Podobná vampírovi, musela už veľa ráz zomrieť a pozná tajomstvá záhrobia. Ponára sa do jazera a v mysli si do hlbín odnáša stratený deň.“ V slovách anglického zástancu hnutia l´art-pour-l´art  Waltera Patera (1839-1894) cítiť uprednostňovanie toho, čo si predstavujeme pred tým, čo naozaj vidíme a takýto prístup prevláda v prípade Mony Lisy dodnes. Dôsledkom bolo, že sa prezentovala ako prostitútka, ťažko chorá žena i ako Leonardov vlastný portrét:, fakty, obdobie vzniku a jeho súvislosti sa pri tom nezohľadňovali.
 
4.1.2 Skutočná Lisa
Už Vasari identifikoval Monu Lisu ako Lisu del Giocondo, ktorá sa v roku 1495 vydala za Francesca del Giocondo. Mohol to byť sobáš z lásky, lebo Lisino veno bolo skromné a jej rodina nemala nijaké styky, takže Francesco nezískal manželstvom  žiadne finančné či politické výhody. Možno tiež pripustiť, že Francescova náklonnosť k manželke zohrala istú úlohu v objednávaní portrétu. Samotná Lisa žila pravdepodobne aspoň do roku 1551, takže Vasari mohol získať informácie priamo od nej. Podľa Vasariho vznikol portrét priamo po Leonardovej prvej návšteve Milána, teda po roku 1500. Leonardo obraz rodine Giocondo z neznámych príčin nikdy neodovzdal.
 
4.1.3 Výtvarný pohľad   
V skutočnosti je Mona Lisa  portrétom mladej ženy, ktorá sedí v akejsi otvorenej hale. Na okrajoch obrazu ešte možno rozoznať náznaky stĺpov, ktoré sa v dôsledku zmenšovania obrazu stratili. Ľavé predlaktie a obidve ruky má žena položené na operadle. Hornou časťou tela a tvárou je mierne pootočená k divákovi. Má na sebe tmavé šaty, vlasy jej zakrýva tenučký závoj. Pozadie tvorí akási rozorvaná chudobná krajina.
Leonardova Mona Lisa vzniká v napätí medzi tradíciou a inováciou. Portrét buduje takmer anachronisticky, z tradičných motívov, prevzatých pred desaťročiami z holandského maliarstva - postavu zobrazuje do pol pása medzi stĺpmi, na pozadí hlboko položenej krajiny, s vynikajúco stvárnenými rukami. Použitie holandskej „výplne“ možno s istotou spájať s duchovným životom  Florencie hrátko po roku 1500. Kritika kazateľa a moralizátora Savonarolu, ktorý odsudzoval sekularizované umenie *, upísané luxusu, pôsobila aj v časoch Mony Lisy: jeho vplyv sa dal obísť a oslabiť použitím zobrazovacích postupov holandského maliarstva, ktoré sa považovalo za zbožné. Ak sa z tohto uhla pozrieme na iný Leonardov obraz, Sv. Annu Samotretiu  (obr. 7.), bude sa javiť pochopiteľnejším aj úsmev Mony Lisy, ktorý je rovnako zbožný a uchvacujúci ako úsmev svätej Anny a jej dcéry.
Celkom nové a revolučné je využívanie umeleckých prostriedkov, najmä farby. Okolo roku 1500 nadobúda vývin talianskeho maliarstva spád. Je to čas prechodu a prelomu od ranej renesancie k vrcholnej, ktorú Vasari zosobňuje práve v Leonardovi. Vďaka jeho pobytu v Benátkach (hoci iba krátkemu) v marci 1500, sa v meste na lagúne etabluje „maniera moderna“. Od Leonarda sa učia Giorgione a Tizian. Nové umenie maniera moderna je „sfumato“, čo doslova znamená „čosi začadené, zahmlené“, takže motív vyzerá ako zahalený závojom hmly. Predpoklad tejto techniky vytvorilo holandské maliarstvo 15. storočia, ktoré prinieslo pozadia s atmosférickou krajinkou. Sfumato, ktoré Leonardo v Mone Lise vystupňuje takmer až do monochrómie, vedie k maliarsko-atmosférickému zjednoteniu všetkých prvkov obrazu, presahujúcemu konštrukciu perspektívy:, kontúry svetla a farby sa rozplývajú, postava sa stáva integrálnou súčasťou obrazu.
 
5 Barok
Umenie a kultúru 17. storočia charakterizujeme ako barok. Často sa spája s politickým absolutizmom a katolíckou protireformáciou. Barokovému umeniu dominuje pohyb – či už fyzický, emocionálny alebo duchovný. Symetria a proporcia renesancie sú menej zvyčajné než skrútené formy, výrazná farba a často dramatické kontrasty medzi svetlom a tmou. Barokoví umelci si cenili silu výrazu, aby zapôsobili na diváka a presvedčili ho.
Ideál ženskej krásy sa v 17. storočí značne líšil od toho dnešného. Muži obdivovali na ženách kypré tvary, ktoré nakoniec podčiarkovala korzetmi a hlbokými výstrihmi  aj vtedajšia móda, ktorú však môžeme obdivovať len na portrétoch zámožných markýz. Barok je typický zobrazovaním takmer úplne nahých alebo len veľmi mierne zahalených  bucľatých ženských tiel. Samozrejme, v druhom prípade ide spravidla o mytologické výjavy (obr. 8.).

*sekularizovaná renesancia rozoberá súkromné a medziľudské vzťahy, prikláňa sa k svetským témam. Sekularizmus zahŕňa aj námety z klasickej ( pohanskej ) mytológie a histórie.

6 19.storočie
Do 19. storočia sa v tých istých časových obdobiach uberalo európske maliarstvo jednotným smerom. Umelci sa riadili podľa pravidiel, ktoré boli vtedajšou spoločnosťou vymyslené, schválené a prijímané. V druhej polovici 19.storočia  to začali maliari pociťovať ako nedostačujúce na svoju sebarealizácia a vyjadrenie. Viacero z hlavných umeleckých smerov vo Francúzsku v 19. storočí sa vyvíjalo pomimo akademických hodnôt alebo v opozícii k nim Tento odklon od tradičných postupov a ideyí vyvrcholil 15. mája 1863. V tento deň bola v Paríži otvorená akási „protivýstava“ zostavená z takmer 700 obrazov, ktoré boli odmietnuté oficiálnym salónom, nazývaná aj „Salon des refusés“ (Salón odmietnutých), alebo odporcami: „sála hrôzy“. Pokračovaním tejto malej revolúcie v umení bol 15. apríl 1874, kedy sa uskutočnila prvá samostatná výstava impresionistov.

Proti týmto snahám o inováciu, hľadaniu individuality vyjadrenia či už v námete alebo forme stál neprogresívny akademizmus (obr. 9.). Znamená kodifikáciu pravidiel umenia, presadzuje klasické ideály krásy a umeleckú dokonalosť. Uprednostňuje vznešené, mýtické či patriotické námety, historickú maľbu, napríklad bitky, alebo hrdinské činy. Akademici obdivovali renesanciu a jej umelcov, samotná nahota pre nich teda problémom nebola, pokiaľ sa vyskytla v klasickom kontexte (ako venuša alebo nymfa).

Naproti tomu sa revoluční realisti pokúsili vytvoriť obraz sveta taký, aký je, a preto sa ich diela sústreďovali na sociálne a emocionálne závažné námety (obr. 10.). Usilovali sa oslobodiť umenie od spoločenských konvencií zobrazujúc, ako spoločnosť formuje ľudské životy. Námety boli veľmi často považované vo svojej dobe za nemorálne a neraz vzbudzovali pobúrenie. Kritizovali vtedajšiu spoločnosť a ukazovali jej pravú, pokryteckú tvár. Čo sa týka maliarskej techniky, bola menej uhladená ako akademická, ktorá mala presné pravidlá a parametre.

Ak akademické salóny zriedkavo vystavili dielo realistu, impresionistické obrazy úplne odmietali, pretože boli v rozpore s ich pravidlami, a to úplne vo všetkom :,  forme, farebnosti, technike, námete, v dojme, ktorý chceli obrazom vyvolať u diváka. Impresionisti skúmali, ako maľba zachytí ich zmyslové dojmy. Predovšetkým chceli evokovať vnemy svetla, farby a pohybu (obr. 11.).
 
6.1 Prečo bola Olympia neprijateľným aktom  (obr. 12.)
6.1.1 Manet túžil po uznaní     
Po celý život chcel Édouard Manet patriť k tvorcom uznávaným spoločnosťou. Napriek tomu jeho obrazy pravidelne vyvolávali škandály, príčiny ktorých sám nikdy nepochopil (alebo odmietal pochopiť). Jeho dve najlepšie diela :, Olympia a Raňajky v tráve boli inšpirované klasickými maliarmi ( Raňajky v tráve Giorgioneho Búrkou a Olympia Tizianovou Venušou ), ale napriek tomu odmietané, dokonca opovrhované salónmi. Maneta každá jedna kritika ho uvrhla  do hlbokých depresií, a predsa sa svojich tvorivých zásad nevzdal. Dobový novinár o ňom raz napísal: "Pán Manet má predpoklady na to, aby ho odmietla ktorákoľvek porota na svete". Celý život  Edgar Manet balansoval medzi túžbou vystavovať v salónoch, ktorá prirodzene vyplývala z jeho veľkoburžoázneho zázemia a túžbou umeleckého vyjadrenia seba samého, čo mohol dosiahnuť len prostredníctvom realizmu. Raz pri diskusii o zmysle istej pasáže z Diderotovej tvorby vykríkol: "Záleží iba na tom, aby sme boli ľuďmi svojich čias, a aby sme maľovali to čo vidíme!" Bolo teda v rozpore s jeho zásadami poprieť to, čo tvoril.

6.1.2 Olympia je kurtizánou
Väčšina súčasných znalcov a teoretikov pokladá Olympiu za vrcholné dielo. Eduarda Maneta. Napriek tomu spôsobilo najväčší škandál na Salóne v roku 1865. Práve v ňom je obsiahnutá celá Manetova filozofia, jeho presvedčenia a snahy, ako aj jeho prístup ku kompromisom a revolučnosť. Dalo by sa povedať, že toto dielo je dokumentáciou Manetovho vierovyznania.
Manet namaľoval akt dobovej ženy- prostitútku, už v roku 1863, keď jeho obraz- Raňajky v tráve, zožal posmech a krutú kritiku na Salóne odmietnutých. Olympiu sa preto opovážil vystaviť až o 2 roky neskôr, v roku 1865. Obraz na Salón prijali, ale spôsobil nevídaný škandál. Manet sa týmto obrazom skutočne vzoprel všetkým hodnotám, ktoré Salón, umeleckí kritici, ako aj verejnosť, v danej dobe preferovali.

Póza modelky na obraze je klasická póza Venuše, čím naviazal na Tizianovú tvorbu, a to konkrétne na obraz Venuše z Urbina. Čerpal teda od uznávaného majstra. Dokonca sám namaľoval kópiu tohto obrazu a pripravil množstvo škíc, čo bolo u Maneta netradičné. Táto póza bola pravdepodobne výsledkom akéhosi kompromisu, od ktorého očakával úspech na salóne. Práve tento jeho "kompromis" však spustil lavínu pohoršenia. Umelecký svet pokladal za vrcholnú bezočivosť a pohŕdanie umeleckými prostriedkami stvárnenie prostitútky v póze Venuše - bohyne. Maliarsky akt totiž slúžil, podľa dobového názoru, oslave telesnej krásy. Mal byť "čistý", ako postavy ktoré boli takto zobrazované (hlavne mýtické osoby, bohovia a bohyne). Manetova žena ležiaca na diváne bola kurtizánou tej doby. Tento kontrast umocnil Manet pomenovaním diela; Meno Olympia bolo totiž zaužívaným, veľmi častým pseudonymom dobových kurtizán. Fakt, že sa jedná o takúto, spoločnosťou opovrhovanú ženu, podčiarkol ešte tým, že dievčinu ozdobil dobovými ozdobami. Takéto zdobenie nahého tela zbavilo Olympiu aj posledných zbytkov "čistého" aktu. Zobrazené nahé telo teda dostalo novú úlohu, a to byť vzrušujúcim, čo bolo samozrejme tiež absolútne poburujúce. Akt nesmel byť vzrušujúci! To, že táto vedľajšia úloha obrazu bola zámerom tvorcu, a nie akýmsi "vedľajším produktom", dokazuje aj pohľad Olympie. Dievča hľadí von z obrazu, priamo do očí pozorovateľa, bez náznaku hanblivosti. S nebadateľne privretými viečkami budí dojem, akoby pozorovateľa zvádzala, vábila prísť k nej a dotknúť sa jej.

Spomínané luxusné ozdoby, ktoré zvyšujú príťažlivosť Olympie, majú symbolický podtext. Ako odkaz na Venušu tu nachádzame perly, ako typické atribúty Venuše, čierna stuha okolo krku, spadnuté topánky z jednej nohy a orchidea vo vlasoch, o ktorej sa predpokladalo, že má afrodiziakálny účinok, poukazujú na osobu dievčiny, podčiarkujú, že sa jedná o kurtizánu. Náramok, podľa najnovšej módy zas dokazuje, že ide o ženu zo súčasnosti. Okrem Olympie sa na obraze objavuje ešte slúžka s pestrou kyticou a čierna mačka so zdvihnutým chvostom. Jej namaľovaním dal Manet znova  priestor svojim revolučným sklonom. Oddychujúci, prípadne spiaci pes bol často znázorňovaný pri ženských aktoch, ako symbol oddanosti a vernosti, takmer vždy vo svetlých farbách. Olympiina mačka je presným protipólom takéhoto psa.
 
6.1.3 Výtvarný pohľad
Technika maľby sa tiež vymykala konvenčnosti. Dokonca je v danom období úplne jedinečná. Nedá sa zaradiť ani medzi akademikmi preferované techniky, ani medzi techniky používané skupinou impresionistov. Manet totiž nevylúčil čiernu farbu zo svojej palety, ako impresionisti, ale nenarábal ňou ani ako akademici, pretože vo svojej tvorbe preferoval vysoký kontrast. Zobrazenie Olympie sa tak podobá na fotku pripravenú použitím blesku. Niektoré časti tela Olympie sú tak dokonca naznačené iba kontúrou, inak pôsobia plošne. Nanešťastie Maneta bola jeho Olympia na Salóne vystavená spolu s Cabaneliho Venušou (obr. 13.),ktorá bola typickým zástupcom, vtedy preferovaného spôsobu použitia aktu, s jemným akademickým odstupňovaním tieňov. V porovnaní s týmto obrazom, jeden z dobových kritikov o Olympií napísal: "Tiene sú naznačené väčšími, alebo menšími sivočiernymi fľakmi... Krásna žena má prinajmenej kosti, svaly, pokožku a nejakú farbu."
 
7 Moderna 20.storočia
Moderna bola širokým hnutím zahŕňajúcim všetky avantgardné „izmy“ 20.storočia. Odmietala dominanciu naturalizmu a akademizmu v prospech experimentálneho umenia. Jednotlivé umelecké a myšlienkové prúdy sa začali spytovať, čo je umenie, na čo je  a čo podporuje. Súperili medzi sebou , či umenie skúma emócie a stavy mysle (expresionizmus), duchovný poriadok (neoplasticizmus), sociálnu funkciu (konštruktivizmus), podvedomie (surrealizmus), spôsob zobrazenia (kubizmus). Spoločným pre všetky však bol fakt, že prišli z niečím prelomovým, dovtedy nepoznaným a rozhodne odvážnym. Zjednodušovanie ľudskej postavy vyústilo k veľmi zaujímavým, niekedy sčasti abstraktným, miestami  až nečitateľným zobrazeniam ženy a ženského tela (obr.14.).
 
8 Záver
Od vývoja spoločnosti sa odvíjala úloha žien v nej a tá sa zase premietla do umenia. Boli zobrazované ako kráľovné, prostitútky, niekedy úplne nahé, inokedy ako svätice. Napríklad bolo pre mňa veľmi zaujímavým zistenie, ako spoločnosť v priebehu storočí vnímala ženskú nahotu a s ňou spojenú erotiku. Akt renesancie či baroka bol v zmenenom kontexte absolútne neprijateľným pre spoločnosť 19. storočia. Vysvetlenie, prečo sa maľby so ženskými postavami v žiadnej kultúre a období nevyskytovali menej ako tie s inými motívmi je jednoduché. V minulosti sa maliarskemu remeslu venovali len muži. Aj keď v niektorých kultúrach ženy nemali lepšie, alebo rovnocenné spoločenské postavenie, stávali sa pre nich hlavnými objektmi tvorby. Pretože ak aj v určitých obdobiach ženy nezastávali dôležité posty a funkcie, boli priamou súčasťou života umelcov, ich manželkami, milenkami, priateľkami. Priťahovali ich tajomnosťou ženského myslenia, ktorú muži často krát majstrovsky zachytili práve v maľbe. A je to šťastie pretože nič nie je krajšie ako úsmev Mony Lisy.