Manažérske rozhodovanie

Slovenský jazyk » Žurnalistika

Autor: mata
Typ práce: Referát
Dátum: 03.01.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 737 slov
Počet zobrazení: 7 796
Tlačení: 602
Uložení: 644
Manažer musí mať pre rozhodovanie:
a) informácie,
b) schopnosť modelovať,
c) algoritmus riešenia,
d) varianty, alternatívy.
Rozhodnutie pre manažera je voľbou medzi alternatívami.

ČLENENIE ROZHODOVACIEHO PROCESU

1./ Identifikácia rozhodovacieho problému
Predstavuje prvú etapu rozhodovacieho procesu. Podstatou identifikácie je určité uvedomenie si problému, založené na systematickom získavaní, analýze a vyhodnocovaní informácií  rôzneho druhu, týkajúcich sa firmy i okolia.
2./ Analýza a formulácia
Obsahom tejto etapy je bližšie poznanie problémovej  situácie resp. problému, vyžadujúceho riešenie. Dôležité je  predovšetkým posúdiť, či poznáme príčinu daného problému  a pokiaľ nie, či je znalosť tejto príčiny pre riešenie  problému podstatná. Výsledkom tejto fázy je vlastná formulácia problému, ktorá má  pre kvalitu riešenia daného problému kľúčový význam.
3./ Tvorba variantov
Tvorba variantov riešenia rozhodovacích problémov je etapa s vysokými nárokmi na tvorivé schpnosti riešiteľov.  Snahou by preto malo byť spracovať (pri rešpektovaní daných obmedzení) čo najširší súbor koncepčne odlišných variantov. Optimálny variant totiž možno vybrať len zo súboru pripravených variantov. Nedostatkom riešení problé- mov v hospodárskej praxi je malá variantnosť, kedy sa riešitelia často uspokojujú s jediným navrhnutým riešením .
4./ Stanovenie kritérií hodnotenia
Formulácia kritérií hodnotenia je predpokladom  hodnotenia variantov a voľby variantu určeného na realizáciu.  Tieto kritériá predstavujú hľadiská zvolené rozhodovateľom,  ktoré slúžia na posúdenie výhodnosti jednotlivých variantov
5./ Stanovenie dôsledkov variantov
Náplňou tejto etapy je zistenie predpokladaných dopadov  a účinkov jednotlivých variantov z hľadiska zvoleného súboru  kritérií hodnotenia.
6./ Hodnotenie a výber variantu určeného na realizáciu
Najprv sa vylučujú neprípustné varianty, tj varianty,  ktoré nespĺňajú niektoré ciele riešenia rozhodovacieho  problému, alebo varianty, ktoré prekračujú určité obmedzujúce  podmienky (napr. disponibilné zdroje).
V druhej fáze sa posudzuje celková výhodnosť prípustvých  variantov. Výsledkom je buď určenie celkovo najvýhodnejšieho  variantu, alebo stanovenie tzv. preferenčného usporiadania  variantov, tj. ich zoradenia podľa celkovej výhodnosti od  variantu najlepšieho po variant najhorší.
7./ Realizácia zvoleného variantu
V tejto etape už ide o fyzickú realizáciu zvoleného  riešenia. Kvalitná realizácia je rovnako dôležitá ako kvalita  všetkých predchádzajúcich etáp.
8./ Kontrola výsledkov
Zahrnuje stanovenie odchýlok skutočne dosiahnutých  výslekdov realizácie vzhľadom ku stanovenýcm cieľom.

TYPY ROZHODOVACÍCH PROBLÉMOV
Dobre a zle štrukturované problémy
Toto členenie predstavuje jednu zo základných klasifikácií.
1./ Dobre štrukturované rozhodovacie problémy (jednoduché,  programované, algoritmizované) - sa obvykle opakovane riešia na operatívnej úrovni riadenia a existujú pre ne rutinné postupy  riešenia.
2./ Zle štruktúrované rozhodovacie problémy - sú problémy  riešené spravidla na vyšších úrovniach riadenia, ktoré sú  svojím charakterom vždy do určiteu miery nové  a neopakovateľné.

Rozhodovacie procesy za istoty, rizika a neistoty
Toto členenie vychádza z miery informácií o budúcich  hodnotách faktorov, ovplyvňujúcich dôsledky variantov  rozhodovania (tzv stavy sveta resp. scenáre), a teda aj mieru  informácií o týchto dôsledkoch.
1./ Rozhodovanie za istoty – nastáva v prípade úplnej informácie, tzn. že rozhodovateľ vie s  istotou, ktorý stav sveta nastane a aké budú dôsledky  variantov.
2./ Rozhodovanie za rizika – nastáva pokiaľ rozhodovateľ pozná možné budúce situácie, ktoré môžu  nastať a tým aj dôsledky variantov pri týchto stavoch sveta a  súčasne pozná aj pravdepodobnosti týchto stavov sveta.
3./ Rozhodovanie za neistoty – nastáva pokiaľ nie sú rozhodovateľovi známe pravdepodobnosti  jednotlivých stavov sveta.

Postoj rozhodovateľa k riziku
Zvlášť vo fáze hodnotenia variantov a výberu variantu  určeného na realizáciu hrá významnú úlohu postoj  rozhodovateľa k riziku. Rozhodovateľ (manažer, podnikateľ)  môže mať:
a) averziu k riziku,
b) sklon k riziku, alebo
c) neutrálny postoj k riziku.

Rozhodovateľ s averziou k riziku sa snaží vyhnúť voľbe značne  rozikových variantov a vyhľadáva málo rozikové varianty,  ktoré so značnou istotou zaručujú dosiahnutie výsledkov, pre  neho prijateľných.
Rozhodovateľ so sklonom k riziku naopak vyhľadáva značne  rizikové varianty (ktoré majú nádej na dosiahnutie zvlášť  dobrých výsledkov, ale sú spojené aj s vyšším nebezpečím  zlých výsledkov, resp. strát.) a preferuje ich pred  variantami málo rizikovými.
Rozhodovateľ s neutrálnym postojom k riziku má averzie a sklon k riziku vo vzájomnej rovnováhe.
Postoj rozhodovateľa k riziku patrí k jednému zo základných  pojmov teórie rozhodovania za rizika a neistoty.

PREHĽAD TYPOV ROZHODOVANIA PODĽA JEDNOTLIVÝCH HĽADÍSK
 
1./ Z hľadiska istoty v informáciách:
a)  za istoty
b)  za neistoty (rizika)
c) za neurčitosti
 
2./ Z hľadiska použitých informácií:
a)  subjektívne
b)  objektívne
 
3./ Z hľadiska formalizácie:
a)  empiricko-intuitívne (na základe skúsenosti a osbného odhadu, pohľadu)
b)  exaktné (na základe prieskumov, presných informácií a postupov)
 
4./ Z hľadiska postupu:
a)  neprogramové
b)  programové
 
5./ Z hľadisku subjektu rozhodovania:
a)  individuálne
b)  kolektívne
 
6./ Z hľadiska úrovne rozhodnutia:
a)  operatívno-taktické
b)  koncepčno-strategické

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Žurnalistika

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.018 s.
Zavrieť reklamu