Technika hovoreného slova

Technika hovoreného slova

„Hovorenie je súbor určitých motorických zvyklostí nášho tela, t.j. pohybov, ktoré sú riadené z nervového centra /ústredia/ a určené tým telesným orgánom, ktorými hovoríme. Ku každému slovu alebo vete, ktorú chceme vysloviť, vznikne pri voľnom popude v našom mozgu motorický slovný obraz / súhrnná predstava všetkých artikulačných pohybov/, ktorý uvedie do pohybu svalstvo dýchacie, hlasové a hláskotvorné.“

Výsledkom tejto koordinovanej spolupráce je zvuková reč.
Rečové orgány rozdeľujeme do troch skupín:

1. Dýchacie /respiračné/- sú zdrojom výdychového prúdu vzduchu, ktorý je nevyhnutný pre vznik hlasu.

2. Hlasový /fonačný/ orgán- tu sa vytvára hlas a rôzne spôsoby modulácie reči.
3. Artikulačné /upravujúce alebo modifikačné/ orgány- tu sa tvoria hlásky

1.Dýchacie orgány

– pľúca, majú respiračnú funkciu – zaobstarávajú výmenu dýchacích plynov medzi
alveolárnym vzduchom a krvou a
ventilačnú funkciu – činnosťou dýchacích svalov vykonávajú výmenu
vzduchu v pľúcach a v dýchacích cestách zmenou
objemu hrudnej dutiny.

Pľúca sú uložené v hrudnej dutine a sú rozdelené na dva vaky:
Pravý vak – sa skladá z troch lalokov
Ľavý vak – sa skladá z dvoch lalokov, pretože je tu uložené srdce.

Cesta vzduchu z prostredia do organizmu vedie cez nosovú alebo ústnu dutinu do nosohltana, ďalej hrtanom, priedušnicou do priedušiek.

Priedušky sú dve –ľavá a pravá /každá v jednom pľúcnom vaku/. Rozvetvujú sa na priedušinky a tie sa ďalej členia n apľúcne vačky – alveoly. Tu sa realizuje respiračná funkcia pľúc. Pľúcny vačok má veľkosť asi 1/3 mm a v celých pľúcach je asi 150 miliónov alveol. Dýchacia plocha ich stien je asi 80 až 100 m². Dospelý človek denne spotrebuje asi 500 litrov kyslíka. Vydýchne asi 450 litrov kysličníka uhličitého a asi pol litra vydýchne v podobe pary.

Dýchacie pohyby sú riadené automaticky – neurohumorálnou reguláciou, ale podliehajú tiež vôli. Keď dýchame v pokoji, nádych a výdych je rovnomerný a ich pomer je asi 2:3. Pri rozprávaní však musíme s dychom šetriť a pomer nádychu a výdychu je asi 1:7, 1:12 a viac. To znamená, že dýchanie pri reči je naučené, ak chceme dosiahnuť správnu rečovú techniku, potrebujeme dýchanie vedome riadiť.

Nie každá hláska je rovnako náročná na spotrebu artikulačného prúdu- veľká výdychová spotreba je pri fonácií spoluhlások H a CH.
Pri jednom výdychu sa vymieňa asi 500 cm³ vzduchu. Celkove pľúca obsiahnu asi 5 000 cm³ a pri normálnom dýchaní zadržia asi 2 500 cm³

Rozoznávame 4 typy dýchania:

1. Hrudné – kostálne, je založené na práci medzirebrových svalov. Bránica, ktorá oddeľuje hrudnú dutinu od brušnej dutiny je pri tom pasívna

2. Bránicové – diafragmatické, je založené hlavne na intenzívnej činnosti bránice. Medzirebrové svaly rozširujú hrudník len v jeho najspodnejšej časti

3. Zmiešané – kostoabdominálne, je založené na aktívnej činnosti medzirebrového svalstva, bránice a brušných svalov. Vzduch sa dostáva do spodnej časti hrudného koša, ktorý sa rozšíri. Bránica klesá, pod jej tlakom sa vyklenie brušná dutina, pritom ale plecia a horná časť hrudnej dutiny ostávajú v pokoji. Pľúca sa pri tomto type dýchania napĺňajú vzduchom aj v horizontálnom aj vo vertikálnom smere.

4. Horné – klavikulárne. Pri tomto type dýchania sa vzduch dostáva do hrotov pľúc, vytláča hrtan a tak tón, ktorý vzniká je kŕčovitý, forsírovaný. Navyše sa prejavuje aj opticky – zdvýhaním pliec.

Najvhodnejším typom dýchanie je zmiešané dýchanie. Možno pri ňom dosiahnuť veľký objem vdychu a úsporný výdych. Je to ekonomický spôsob dýchania a aj najprirodzenejší, pretože napr. takto dýcha človek v spánku.

Objem pľúc ovplyvňuje techniku reči. 4 primárne objemy:

1. Respiračný objem – množstvo vzduchu, ktoré sa vymieňa pľúcach pri každom nádychu a výdychu. Pri pokojnom dýchaní je to asi 500 cm³

2. Inspiračný rezervný objem (doplnkový, komplementárny vzduch), t.j. množstvo vzduchu, ktoré sa môžeme nadýchnuť maximálnym nádychom okrem obvyklých 500cm³. Je to asi 2 500 cm³.

3. Expiračný rezervný objem (zásobný, rezervný vzduch) t.j. množstvo vzduchu , ktoré môžeme ešte vydýchnuť po obvyklom výdychu maximálnym výdychom. Je to asi 1 000 cm³.

4. Reziduálny objem (zvyškový reziduálny vzduch) t.j. množstvo vzduchu, ktoré ostane v pľúcach aj po najintenzívnejšom výdychu. Je to asi 800 cm³.

Objem pľúc – vitálna kapacita – je množstvo vzduchu, ktoré vytlačíme z pľúc po maximálnom nádychu. Zaznamenáva to prístroj – Spirometer
Priemerná vitálna kapacita pľúc u žien – 3 a štvrť litra vzduchu
u mužov – 4 litre
Priemerná dĺžka výdychu dosahuje asi 20 s.
Dospelý človek sa priemerne za minútu nadýchne 12 – 16 krát.

Dýchanie výrazne ovplyvňuje rečový výkon, preto je dôležité:

1. zvyšovať kapacitu pľúc /čím väčšia, tým lepšie sú podmienky pre dobrú fonáciu a dikciu/

2. dodržiavať správnu ekonómiu výdychu / schopnosť dobre hospodáriť s dychom pri jeho využití pre reč/

2. Hlasový /fonačný/ orgán

Hrtan je prirovnávaný, kvôli svojej rozmanitosti tónov, k hudobnému nástroju.
Hrtan – larynx, je orgán, v ktorom vzniká hlas. Skladá sa z chrupiek, väzov, svalstva a sliznice, ktorá vypĺňa jeho vnútrajšok. Chrupavky tvoria kostru hrtana. Anatomicky sú to štítna chrupka, prstencovitá chrupka a hlasivkové chrupky. Hlasivkové chrupky sú spojené s prstencovitou chrupkou väzivom a zložitým kĺbovým systémom, ktorý patrí medzi najzložitejšie v ľudskom organizme a umožňuje najrozmanitejší pohyb hlasivkových chrupiek: približovanie, odďaľovanie, vytáčanie, sklápanie, zdvíhanie. Tento pohyb chrupaviek sa prenáša na hlasivky a má veľký význam pri tvorení hlasu.

Medzihlasivkový otvor sa nazýva hlasová štrbina – glottis.
Vnútorné hrtanové svalstvo priamo ovplyvňuje pohyb hlasiviek tak, že rozvierače rozširujú štrbinu, zvierače uzatvárajú hlasovú štrbinu a napínače vykonávajú vlastnú hlasotvornú činnosť. Napínače sú dva, vonkajší vpredu približuje štítnu a prstencovú chrupku, a tým napína a predlžuje hlasivky. Vnútorný napínač približuje hlasivkové chrupky k štítnej chrupke a tým skracuje a uvoľňuje hlasové väzy.

Hlas vzniká rozkmitávaním vzduchového stĺpca nad hlasivkami, teda jeho periodickým zhusťovaním a zrieďovaním, ktoré spôsobujú hlasivky periodickým roztváraním a zatváraním hlasivkovej štrbiny.
Teórie vzniku hlasu:

1. myoelastická – /klasická/ kmitanie hlasiviek je závislé od výdychového prúdu vychádzajúceho z pľúc

2. neurochronaxová – neuromuskulárna – ku každému kmitu hlasivky dostávajú impulz z nervového ústredia a na jeho základe vzniká aktívna kontrakcia svalstva.
Vlastnosti hlasu – sila, výška a farba

3. Artikulačné /upravujúce alebo modifikačné/ orgány

– rezonančné dutiny / – nadhrtanové – hlavové /dutina klinovej kosti, čelná dutina a vš.
lebečné dutiny/

– stredné / hrdlová, ústna, nosová dutina/

– podhrtanové – prsné dutiny – priedušnoca, priedušky a priestor
hornej časti hrudného koša

– a orgány ústnej dutiny, ktoré ohraničuje svalstvo perné, žuvacie a lícne

Artikulačné orgány ústnej dutiny sú veľmi dôležité pre výslednú modifikáciu rečového signálu, pretože sú to orgány vedome ovládané. Zraková opora klásky.

Artikulačné orgány :

– pevné / zuby, ďasná, horná čelusť, tvrdé podnebie/

– pohyblivé /pery, jazyk, sánka, mäkké podnebie s čapíkom /

Jazyk – najpohyblivejší a najdôležitejší artikulačný orgán

– koreň , chrbát a konček

Pri normálnom rozprávaní zaujímajú artikulačné orgány asi 600 rôznych postavení za minútu. Artikulácia každej hlásky sa skladá z troch fáz:

– intenzia – príprava art. org na artikulačné postavenie

– tenzia – zrcholová fáza artikulácie

– detenzia – návrat artk. org do pokojovej polohy

Artikulácia dlhých hlások trvá asi 2x toťko á= a + a
Chyby artk.:

Sigmatizmus /šušlavosť/ – sykavky – s, z, c, š, ž, č

Rotacizmus – chybná výslovnosť spoluhlásky r

Kapacizmus – k, g