Slovenská výslovnosť

Slovenská výslovnosť

SLOVENSKÁ VÝSLOVNOSŤ: VÝVOJ, ŠTÝLY A SÚČASNÝ STAV

– Spisovná výslovnosť s.j. vychádza zo stredoslovenskej výslovnosti.

– Pred vznikom ČS bol základom slovenskej spisovnej výslovnosti tzv. martinský úzus (výslovnosť pracovníkov Matice slovenskej).

– Počas 1. republiky sa popri matičnej výslovnosti považovala za spisovnú aj scénická reč SND.

– Súčasný stav: neexistuje inštitúcia so všeobecnou autoritou v oblasti spisovnej výslovnosti.

Norma výslovnosti

– ustálený štandardný vzor spisovnej slovenčiny

– pomocou neho sa hodnotí rečové správanie jednotlivcov a inštitúcií

– záväzná podoba znenia jazykových prostriedkov

Zvukovo kultivované prejavy: Sú tie, ktoré v súlade so základnými pravidlami jestvujúcej kodifikácie, cieľavedome, funkčne a citlivo využívajú zvukové prostriedky slovenčiny.

Kodifikácia: opis normy v úradne schválenej príručke.

Zvuková jazyková norma: Je nadindividuálny jav. Z jeho spoločenského jestvovania vychádza jeho vnútorná dynamika.

Úspešné verejné vystúpenie: Je možné len v súlade so spoločenskou jazykovou normou.

Hodnotenie recipientom: je tým prísnejšie:

– čím má prejav vážnejší obsah

– čím je určený väčšiemu počtu divákov

– čím vážnejšia je situácia v ktorej sa prejav uskutočňuje

Reč: Je súvislý prúd artikulačných i percepčných procesov a zvukových (akustických) javov.

Reč: je zložená s jednotiek: hlásky → slabiky→ slová→ atď.

Hlásky:

– Sú najmenšie artikulačno-akustické jednotky, z ktorých sú zložené významové jednotky reči – slová.

– sa v konkrétnom jazykovom prejave stáva súčasťou väčšieho celku a vplýva na ňu množstvo faktorov ako je: jazykové okolie hlásky – Každý konkrétny výskyt určitej hlásky predstavuje novú situáciu.
banka – žena: inak sa vyslovuje (n)
kyjak – kyj: inak sa vyslovuje (j)
ľad – lipa: inak sa vyslovuje (l)

Náuka o správnej výslovnosti zahrňuje:

– ortofóniu: sa zaoberá správnym tvorením hlások a ich spájaním v súvislej reči

– ortoepiu: podáva pravidlá o správnom používaní hlások

Fonetika: Je jazyková disciplína, ktorá študuje zvukovú stránku jazyka Jej predmetom je štúdium tvorenia reči a procesov jej počutia a porozumenia.

Písmo:

– je jedným so spôsobov transformácie a fixácie ľudskej reči

– je konvenčné, neobsahuje prvky autodynamiky

– leží na ňom ťarcha literárnej tradície a vývojových epoch

Reč: Je živá, vyvíja sa a odráža vývin jazykového spoločenstva.
Písmo, pravopis nemôže byť správnym vodidlom pre správnu výslovnosť, lebo medzi hovorenou a písanou podobou jazyka existujú určité rozdiely:

– pri rozprávaní nie je toľko prestávok, ako pri písaní medzier

– vety končiace rovnakým interpunkčným znamienkom, môžu mať rôzny intonačný priebeh. atď.

Rečový prejav – komunikát tvorí relatívne uzavretý celok, ktorého časti sa ovplyvňujú a podmieňujú. Určitá zvuková realizácia dodáva komunikátu určitý obsahový a komunikačný náboj, zúčastňuje sa na tvorení a dopĺňaní jeho zmyslu. text sa nielen číta, ale musí sa aj správne interpretovať.
Reč: premieta duševné a telesné stavy hovoriaceho

Štýly spisovnej slovenčiny

– Neutrálny štýl výslovnosti:

– Je základná a najfrekventovanejšia podoba zvukového znenia hovorených prejavov v spis. slov.

– úradné rokovania, verejné prejavy, vyučovanie, televízni a rozhlasoví redaktori

– Vyšší štýl výslovnosti:

– prejavuje sa v situáciách, keď jazykový prejav nadobúda určitú osobitnú fónickú a artikulačnú podobu

– poukazuje na svedomitú prípravu

– dbá na artikulačné rozvinutie reči (ä – široké e)

– výraznejšie sa naznačujú slovné spojenia

– pomalšie tempo

– slávnostné prejavy, čítanie poézie, alebo prirodzený prejav osobnosti herca, spisovateľa atď.

– Nižší štýl výslovnosti.

– tvorí prechod k fonicky nespisovným prejavom

– uvoľnenosť artikulácie

– rýchlejšie tempo reči

– štýl súkromného styku

– využívanie prvkov, ktoré dodávajú prejavu charakter menšej záväznosti, bezprostrednosti, spontánnosti

Pre používanie v prostriedkoch masovej komunikácie a propagácie je najvhodnejší neutrálny štýl výslovnosti.