Prázdniny – ako ich vítajú profesori?

Prvý mesiac prázdnin uletel ako vták na motorke. Nezúfajme si však, takmer celý august sa nám usmieva z kalendára a sľubuje ďalšie zážitky, dni oddychu, ničnerobenia alebo tvrdej brigády. Keďže je už tu, rozhodla som sa ho privítať úsmevným príbehom z konca júna. Profesori v našich životoch zapĺňajú samostatnú (a celkom mohutnú) kapitolu. Tak prečo by sme na nich cez prázdniny mali celkom zabudnúť?

Termíny školských prázdnin 

Náš gympel si na pestrosť profesorského zboru nemôže sťažovať. Učia nás rôzne typy pováh a osobností, každá sa líši – a každá je svojím spôsobom výnimočná. Koniec júna prináša do škôl obdobie kvitnutia „pocitu slobody“, študenti by najradšej od rána do večera odovzdávali knihy, presedeli by celé hodiny s hlavou na lavici alebo s kartami v rukách. Posledný týždeň by sa do ich hláv nemalo pchať žiadne učivo, ktoré malo byť dobraté už pred týždňom – teda v čase pred uzavieraním koncoročných známok. Presne to sme si mysleli aj my, keď do triedy dorazil nás fyzikár.

Pripomínam situáciu – krátko pred vysvedčením, vonku horúčava, v triede žiaden vzduch, všetci omámení, v očiach vidina vysnívaného voľna. S klasickým pozdravom „Dobrý deň, dobrý deň!“ sa fyzikár usadil za katedrou a zapísal si chýbajúcich. Žiadne prekvapenie – navlas rovnaký scenár vyučovacej hodiny sa odohrával pravidelne trikrát do týždňa celý školský rok. Dnes však nebol obyčajný deň – prišiel totiž na úplne poslednú hodinu fyziky v našom živote. Budúci rok maturujeme, a náš alternatívny študijný plán dovoľuje, aby sme sa venovali len maturitným predmetom. Do ktorých, samozrejme, fyzika u nikoho nezapadla.

Logicky sme predpokladali, že sa bude diať to, čo na všetkých ostatných hodinách – môžeme si robiť čo chceme a profesor sa bude tváriť, že je na hodine „prítomný“. Nestalo sa. Všetci sme sa hlboko sklamali, keď sa postavil a začal diktovať nadpis NOVÉHO učiva. Tak ako vždy, jeho poznámka „Otvorte si zošity“ nedala na seba dlho čakať. Mnohým sa v šoku nekontrolovane otvorili ústa a ja som mala pocit, že sa nahlas rozrehocem. To predsa nemôže byť pravda! Po niekoľkominútovom protestnom mrmlaní nakoniec ustúpil a súhlasil, že ho môžeme len počúvať. Nejako však svoje rozhodnutie nezladil s prednášaním učiva, pretože začal diktovať poznámky s pripomienkami typu „A túto vetu farebne zvýrazníme“.

Nikto ho nevnímal, väčšina spolužiakov stagnovala, čumeli do zeme, na stenu, von oknom... Ja som to s kamoškou vyriešila kreatívnejšie – vytiahli sme časopis a profesorov hlas sme úspešne vymazali z ušnej sústavy:). Vnímala som len jeho mrmlanie o rádioaktívnom žiarení. Po 10 minútach sa však hlas vytratil a nastalo ticho. Zvedavo som odtrhla zrak z rozčítaného článku, aby som zistila, čo sa stalo. Medzitým profesor jednoducho odkráčal z triedy. Totálne naštvane. Zbadala som už len jeho odchádzajúce sako.

Spolužiaci, ktorí podobne ako ja ledva vnímali jeho prednášku, pokúsili sa zlepiť dokopy dôvod jeho odchodu. Vraj jednoducho prestal hovoriť, chytil svoju paličku a nahnevane odkráčal – zrejme ho načisto vytočilo, že sme si dovolili nepočúvať ho. Naša posledná fyzika v živote skončila prvý a posledný raz ešte pred zvonením na prestávku. Neskutočné! Do konca života nás budú prenasledovať výčitky svedomia, že sme mali odvahu vykašľať sa na prednášku nášho profesora. Keď kalendár hlási prázdniny, obyčajný profesor predsa nezmení svet a neprinúti nás počúvať! Hlavne, keď sa o to už ani jeden jeho kolega dávno nesnaží...

Naša chemikárka vnímala koniec roka úplne inými očami. Sadla si za katedru, v kvalitnom predstihu každému zaokrúhlila známku, zložila si okuliare, a len tak mimochodom dodala: „My sa už budúci rok vlastne vôbec neuvidíme, však?“ A pozerala na nás, my na ňu, prikývla jedna strana, prikývla druhá... a v každom z nás sa usadila štipka sentimentality.. naozaj, posledná chémia v živote! Koľko sme sa s našou profkou nabojovali, koľko nervových buniek pri nás predčasne stratila (skromne odhadujem, že jej už vlastne takmer nezostali:)) a teraz odrazu koniec, bodka, finito... Rozišli sme sa v dobrom, zabudlo sa na všetky krivdy, zostal len úsmev na perách. Presne takto by to malo byť.

Naša milovaná španielčinárka ukončila školský rok naozaj štýlovo. Keďže polka triedy, ako vždy, z hodiny zdúchla (to viete, osud posledných hodín v rozvrhu), zašli sme za ňou do zborovne, či nás nepustí domov. Ona nás však prekvapila pozvaním do mesta. Tri baby (zhodou okolností budúce maturantky zo španielčiny) sme sa zhŕkli okolo nej a zašli sme si do mesta na zmrzlinu. Hneď ako sme si sadli na terasu na námestí, prefrčali okolo nás opití cigáni a spravili poriadne hlučný cirkus (ako inak). Objednali sme si zmrzlinu a počúvali sme profesorku. Porozprávala nám zážitky z rôznych kútov sveta, ktoré navštívila a my sme s otvorenými ústami ani nedýchali.

Tri názory na ukončenie školského roka, tri rôzne povahy – jediný cieľ – prázdniny. Každý cieľ však vyzeral úplne inak, tak ako každý človek je iný a výnimočný. Školský život je o ľuďoch, ktorí sa musia naučiť spoločne pracovať. Dospelí a deti, ktorí si niekedy vymenia úlohy, jedno však majú spoločné – každý z nich sa teší na prázdniny. Svojím spôsobom.