Cestovateľské kino predstaví v septembri Japonsko, Škótsko, Antarktídu a Černobyľ
Kuriozity Japonska budú hlavným chodom Cestovateľského kina
Posledné impérium na svete, v ktorom sa mieša dlhoveká história s cválajúcim pokrokom. Cestovateľské kino vstúpi v utorok 10. septembra v KC Dunaj a v stredu 18. septembra v trnavskom Kine Hviezda do krajiny vychádzajúceho slnka, na každom kroku narazia návštevníci na pozoruhodné kontrasty! Diváci sa môžu zoznámiť s kultúrou, ktorá považuje srnky za posvätné, v ktorej môžu ochutnať viac ako 80-tisíc druhov ramenu, v ktorej ľudia ráno hromadne cvičia pred prácou či školou a v ktorej je šlofík počas pracovného času odmenou za usilovnosť. Do sveta japonských zvykov a tradícií ich vezme skúsená cestovateľka Katarína Lišková.
“Každý určite vie, že Japonsko je ostrovná krajina a pre mňa majú ostrovy špeciálne čaro. Zvyčajne sú jedinečné a to sa v dnešnom globalizovanom svete cení. Japonsko nie je výnimka. Napriek svojmu pretechnizovanému obrazu má hlboko zakorenené tradície, ktoré si ľudia chránia a cenia. Sú si vedomí, že sú iní a sú na to skromne hrdí. A to je fascinujúce,” hovorí Katka Lišková, pre ktorú bol pri prvej návšteve najväčší šok, že veci môžu fungovať. Že keď sa nastavia pravidlá, ktoré všetci akceptujú, tak to funguje takpovediac na sekundu presne. “Na každom kroku tu človeka čakajú aj prekvapenia. Už od momentu, keď človek pristane na letisku a pri vstupných formulároch ho čakajú rôzne dioptrické okuliare na zapožičanie, ak by si náhodou tie svoje zabudol. Alebo v lese nájdete pri informačných tabuliach ventilátory, aby ste sa osviežili, pokým si čítate o flóre a faune nachádzajúcich sa okolo vás. Alebo na staniciach majú na zemi namaľovanými značkami vyznačené, kde sa postaviť, aby ste nezavadzali vystupujúcim, takže preprava môže prebiehať čo možno najefektívnejšie. a takých momentov je veľa,” približuje Lišková, ktorá sa počas prednášky Cestovateľského kina zameria na kuriozity, ktoré sú pre Japonsko typické, ale aj na tie menej známe. Na otázku, čo treba vidieť pre zachytenie esencie tejto krajiny odpovedá: “Západ slnka nad veľko torii bránou na Miyajime, bambusový les a Chrám tisícich brán (Fushimi Inari) v Kjóte. A jednu neturistickú, ale o to krajšiu skúsenosť mám zo stratenej zen záhrady s podobizňami 500 mníchov vytesaných do skál s ich reálnymi gestami a výrazmi v blízkosti Hakone.”
Škótsko je maximálne zaujímavá a podmanivá európska exotika
Zahalená hmlou a mystickými príbehmi! Cestovateľské kino pozýva spoznávať tajomstvá krajiny na severe Britských ostrovov, ktorú preslávili Lochnesská príšera, James Bond, Statočné srdce či Rokfort z Harryho Pottera. Škótsko ponúka cestovateľom všetko, po čom túžia: od mierne zvlnenej krajiny až po majestátne štíty, vetrom ošľahané ostrovy, rozľahlé jazerá, divoké severné a západné pobrežie, rozprávkové a temné hrady, príťažlivé mestá i príjemné ospalé dedinky, chalúpky, v ktorých sa kúri rašelinou, milých a pohostinných ľudí, ktorí vyvracajú povery o lakomých a šporovlivých Škótoch. O nekonečných možnostiach tejto krajiny porozpráva v utorok 17. septembra v košickom Kine Úsmev cestovateľ Adrián Drugda.
Táto krajina ponúka množstvo rôznorodých zážitkov spojených s prírodou. Čo sa oplatí vidieť?
Adrián Drugda: Príroda je v Škótsku jedným z najväčších lákadiel. Teritoriálna veľkosť ako Česká Republika ponúka neskutočnú diverzitu. Rozdielna atmosféra aj klíma juhu v porovnaní so severom, aj vďaka oceánskym prúdom, vytvára ešte väčší rozdiel medzi západom a východom. Fantastické scenérie a pamiatky sú až podozrivo rozdelené rovnomerne po celej krajine.
Máš nejaké užitočné rady alebo tipy pre cestovateľov, ktorí sa rozhodnú objavovať Škótsko?
Adrián Drugda: Áno mám. Neoplatí sa ísť do Škótska na päť dní. Krajina je tak cestovateľsky nabitá, že desať dní je podľa mňa absolútne minimum na návštevu. Mnohí, čo si myslia, že vedia anglicky, a teda sa dohovoria, môžu ostať sklamaní, pretože škótčtina je výrazne odlišná od oxfordskej angličtiny, a niekedy treba improvizovať. Škóti sú však mimoriadne milí a vľúdni a radi všetko s trpezlivosťou vysvetlia.
V Cestovateľskom kine zvykneš hovoriť o exotickejších krajinách. Aké miesto má u teba Škótsko práve popri týchto exotikách?
Adrián Drugda: Skvelá otázka. Treba si uvedomiť to, že exotika by sa nemala merať vzdialenosťou v kilometroch, ale atraktivitou danej krajiny, ktorú si volíme na dovolenku. Sprevádzam doslova po celom svete, ale pokiaľ nehľadám krajinu na letné kúpanie, je Škótsko jednou z top destinácii. Rovnako za veľkú exotiku považujem napríklad Ukrajinu. Krásna krajina, milí ľudia, lacné ceny, úžasná atmosféra, pre našinca mimoriadne zaujímavý vibe. Kyjev je pre mňa v top 5 miest, čo som navštívil. Hodnotu Ukrajiny netreba znižovať len preto, lebo u nás pracuje veľa Ukrajincov za nízke platy, to by bola veľká chyba.
Dva mesiace na storočnej plachetnici obklopený neobyčajnou krásou Antarktídy. Cestovateľské kino prinesie špeciálne dobrodružstvo
Ľadová púšť, kam len oko dovidí. Zem nikoho, kde platia osobitné zákony a ktorej vládnu chlad a obrovské plávajúce kusy ľadu. Najchladnejší kontinent, ktorý bol po storočia mýtickým miestom, obývajú dnes len vedci, kráľovské tučniaky, veľryby, albatrosy a pár ďalších živočíchov. Cestovateľské kino sa tentokrát vyberie do Antarktídy. V utorok 24. septembra ju v KC Dunaj priblíži cestovateľ Martin Navrátil, ktorý sa tam vybral na storočnej plachetnici.
V Cestovateľskom kine si rozprával o viacerých krajinách, no Antarktída je dobrodružstvo iného rangu. Čím je tento zážitok iný?
Martin Navrátil: Do Antarktídy som sa vybral vyše storočnou plachetnicou holandskej spoločnosti, ktorá má ako jediná plachetnica povolenie tam plávať. Nebola to však len plavba k Antarktíde, ale aj návšteva najizolovanejšieho ostrova na svete Tristan da Cunha či plavba krížom cez Atlantik. A prečo? Lebo som chcel zažiť ten pocit, aký mali moreplavci pred 100 rokmi, keď prekonávali 15-metrové vlny studených oceánov.
Nie je taká plavba nebezpečná?
Martin Navrátil: To, že má loď sto rokov napovedá, že už niečo zažila. Všetko je teda veľmi bezpečné. Ale keď zažiješ prvé 15-metrové vlny, tak ten pocit bezpečia je nahlodaný, no potom pochopíš, že všetko v poriadku.
Na palube plachetnice si strávil týždne. Čo všetko si videl?
Martin Navrátil: Na plachetnici som bol takmer dva mesiace. Každý deň sme sa vyloďovali dvakrát a videli tučniaky, veľryby, kosatky, ľad, sneh a cítili sme zimu (úsmev).
Aké zážitky ti najviac utkveli v pamäti z tohto cestovania?
Martin Navrátil: Keď stojíš v strede pol miliónovej kolónii tučniakov. Ten pocit sa nedá opísať. Alebo keď vystúpiš na najizolovanejšom ostrove sveta Tristan da Cunha.
Pre tých čo zaujíma história, katastrofy, adrenalín aj objavovanie. Cestovateľské kino sa vyberie do Černobyľu
Mesto duchov. Míľnik novodobej histórie. Černobyľ, kedysi pýcha sovietskeho zriadenia a čulé moderné mesto, dnes strašiak celého sveta. Cestovateľské kino sa v utorok 24. septembra v popradskom Kine Tatran vyberie na miesto, ktoré pred viac ako 30 rokmi vyvolalo hrôzu. O fotografie, zážitky, históriu aj mýty, ktoré okolo atómovej elektrárni či Pripjati kolujú, sa podelí Martin Dubeň.
Ako ste sa dostali do Černobyľu a prečo ste sa vybrali do takejto neobvyklej destinácie?
Martin Dubeň: Som povahou cestovateľ, čo rád objavuje, ideálne miesta a krajiny, v ktorých som ešte nebol. Černobyľ toto presne spĺňal. Navyše je to zo Slovenska kúsok, čiže stále ide viac-menej o low-costovú záležitosť. Odhliadnuc od toho ma samozrejme zaujímal príbeh, ktorý je za najväčšou jadrovou katastrofou v našich končinách. No a v neposlednom rade mám rád históriu – sovietska éra je jednoducho éra “zázrakov”.
Čo všetko ste si na tento výlet pripravili?
Martin Dubeň: Peniaze, ale nie veľa. My sme to ako partia chalanov dali aj s Kyjevom za pár stoviek. Tiež som si ako každý správny amatérsky turista Černobyľu, ktorý si toho nenačítal dostatok, vytiahol tie najposlednejšie veci z garáže u babky a v nich som sa vydal na výlet. Nebudem predsa to radioaktívne oblečenie nosiť domov, nie som predsa debil! Samozrejme, že oblečeniu ani mojím topánkam na štýl 90s sa nič nestalo. Mimochodom, kto si myslí, že som magor, tak nech vie, že zakladateľ cestovky do Černobyľu si na prvú návštevu zóny bral aj suspenzor (smiech).
Ako súčasť cestovky CHERNOBYLwel.come asi chodíte často do tejto oblasti. Nie je to pre zdravie škodlivé?
Martin Dubeň: Často, ako sa to vezme. Momentálne je to v priemere raz za mesiac a pol. Zdraviu škodlivé to ale nie je, to by som sa tam už nevrátil. Som možno trochu švihnutý, ale inak mám normálne predstavy o živote. Chcem mať zdravé deti a ešte pár pekných desaťročí života pred sebou. Rovnako zmýšľajú aj naši sprievodcovia. Ak by to bolo nebezpečné, tak tam dobrovoľne nezamestnáme nikoho. Ľudia si síce myslia, že typický Ukrajinec ide v prvom rade po peniazoch, ale nie je to pravda. Čo si vážia nadovšetko je rodina. A bez zdravia by si rodinu nemohli dovoliť. Ľudia sa vždy pýtajú aj na “dávku”, ktorú dostanú. Mnohí už určite počuli taký najbežnejší príklad, a to, že pri lete z Londýna do New Yorku dostanete asi toľko radiácie, ako pri celom dni strávenom v zóne. A je to pravda. Dokonca pri röntgene pľúc je vyššia dávka, ako pri celom dni v zóne. Černobyľ je síce miesto katastrofy, ale mnohokrát dekontaminované. A navyše s úplne novým sarkofágom. Ten je 24 hodín, sedem dní v týždni kontrolovaný citlivými modernými prístrojmi, takže je to paradoxne jedno z najbezpečnejších miest široko-ďaleko.
Martin Dubeň
je výkonný reaktor cestovky CHERNOBYLwel.come. Dušou cestovateľ, ktorý sa snaží objavovať atypické miesta. A tak sa dostal do Černobyľu. Vlani sa rozhodol pre zmenu práce a odvtedy pomáha šíriť černobyľské posolstvo. “Kto nezažil, len ťažko pochopí. Osobne sa považujem za veľmi aktívneho cestovateľa-objaviteľa, ktorému je ľúto, ak počas mesiaca nenavštívi aspoň jednu cudziu krajinu. Ideálne takú, v ktorej ešte nebol,” hovorí Martin.
