Veselá príhoda z maturitnej skúšky spred 13 rokov

Ty kokšo, to je fakt otras... ešte zopár minút a nervy sa natiahnu na maximum a určite prasknú ako éčková struna na gitare. Naoko všetko hrá, rozptyľujem spolužiačky osvedčenými vtipmi, ktoré mi stihli uviaznuť v pamäti. A sú fakt dobré. Takú fyziku som pilovala niekoľkokrát, kým sa uhniezdila v mojom mozgu, zato dobrý vtip mi stačilo počuť raz a už sa tam udomácnil. Hej, ako vravím naoko je všetko v pohode, ale keby mi niekto nazrel mikroskopom do hlavy, ohlušilo by ho chaotické bubnovanie všetkých emócií, spolu s piskľavými hlasmi mozgových závitov:„Nevieme, nič už nevieme!!!“

No, lenže mikroskopy ostali zamknuté v kabinetoch a tak som tu hrala formu a zalievala svoje okolie vlnami optimizmu. „Martina!, si na rade, priprav sa!“ , ozvalo sa odo dverí jednej z tried, kde práve prebiehali maturitné skúšky zo slovenčiny. Do kelu, tak je to tu! Len si vybrať dobrú otázku, vybrať si dobrú otázku, neustále sa snažím vyvolať tú správnu autosugesciu.

Vojdem dnu, pozdravím a zamierim k ruke našej profesorky, zvierajúcej malý meštek s papierikmi „osudových“ čísiel. Pohnem ja tou svojou šťastnou rukou a ťahám 23! Fú, to je jedna z posledných otázok, dúfam, že mi sadne. Ďalšia z profesoriek mi podá zložku plnú listov s témami otázok a ja si takto vyzbrojená sadám za stôl, kde sa na mňa škerí prázdny list papiera. Všetko si tu pekne poukladám, sadám, ešte ponaprávam svoju dlhú elegantnú hnedú sukňu.

Je celá z bavlny, od segry až z Anglicka, cítim sa v nej obzvlášť pohodlne a preto ma nič zbytočne nerozptyľuje. Veď to poznáte! Pred vami dôležitá akcia a ani za svet si neviete zvoliť vhodné oblečenie. Musí byť účelové, ale tiež sa treba v ňom cítiť minimálne tak skvelo, ako na vás vyzerá. Toto však väčšina z nás podcení a potom sa už len ošívame a naprávame, lebo – síce v tom vyzeráme skvelo, zato ani trošku sa tak necítime. Nie!, tentoraz sa mi to ozaj podarilo, cítim sa pohodlne a preto sa bez rušenia vrhám do poznámok k otázke, ktorá mi sadla, takže nemám problém zapísať pol papiera.

„Javorová, nech sa páči!“ Ozve sa od hlavného stola plného profesorov a ja bez váhania, aj s listom papiera v ruke vstávam a kráčam k nim! Omyl! Len som si myslela, že kráčam! Moja krásna, pohodlná, hnedá sukňa sa zjavne zamilovala do dlhokánskeho, zeleného obrusu, ktorý zdobil stolík, za ktorým som sa pripravovala. Stali sa z nich nerozluční priatelia a tak sa obrus vybral k maturám spolu s mojou sukňou. A ako správny „chlap“ páli za sebou všetky mosty, takže celý obsah vecí, spolu so zložkou maturitných otázok sa hrnie spolu s ním... Oouu, až teraz to zbadám, zastavím. Neskoro!!!

Všetko padá na dlážku a letí po celej triede! „Super!“, pohotovo prehlásim. “Veď ma poznáte, je jasné, že ani zmaturovať nemôžem normálne!“, usmejem sa a moje učiteľské publikum sa smeje spolu so mnou! Atmosféra je uvoľnená a tak môžem začať sypať pripravenú odpoveď na maturitnú otázku.

„Fuuu!, tak to mám za sebou!“ Zavriem za sebou dvere učebne. „Tak ako, vedela si?“, hrnú sa otázky od spolužiačok. „No, vraj za jedna!“, usmejem sa a na jazyk sa mi prediera ďalší z mojich vtipov. Tentoraz je však zo života a zrodil sa pred piatimi minútami. A o čom bol?! :-)

Autor: Martina Fundarková