Zbierka Cválajúce dni obsahuje 30 básní, ktoré sa tematicky zameriavajú na radosť zo života, lásku, ženy, prírodu, mestský a dedinský život či technický pokrok. Ústrednou básňou je titulná Cválajúce dni, kde autor oslavuje mladosť a nespútanosť, prirovnávajúc mladú generáciu k bujným žrebcom a stepilým cowboyom.
Bujní žrebci, neosedlaní
— nezasiahne ich blesk —
ženú sa vpred,
ženú sa vpred,
kopyty rozbíjajú lebky
a
nechávajú za sebou
dokaličené ľudské mŕtvoly.
Stepilí cowboyi
nad konské hrivy sklonení
sedia na pariacich sa chrbtoch
a stískajú ich koleny
kŕčovite.
Hurrá, hurrá!
Z cesty nám!!
Pádime!
Nevidíte?
Krasojazdcov sú stá,
divákov
milióny.
Tie stá však jazdia ponad dómy,
ponad parížsku Notre Dame
a preskakujú Oceán,
ženú sa krkolomným cvalom,
že
nestihne ich ani Parom,
chcú prelietať
zo stálic na stálice,
presedlať na Lucifera šiju,
vôbec: vtopiť sa v dáky
fenomén,
možno: vo večnú energiu.
My mladí, jarí šarvanci,
ktorí sme život — svoju milú —
objali prvom pri tanci,
sme celým dúškom živí —
my sme tí jazdci diví!
Sedíme na paripách:
uháňajúcich dňoch,
a pevne držíme sa hrivy —
nič nevadí, že niektorý
pri skoku ponad piliere
oceľového mosta
drží sa už len chvosta.
Nemôžme znať, či
nespadneme
a nezlomíme väz —
lež nechceme sa predsa vtopiť
v to driemajúce ľudské plemä,
v zakliaty živý
les.
Boh pokynul — a celé hodiny
začali anjelici
roztriasať nebies periny,
nimi sa zakrývali svätí.
My, keď sme vyšli na ulice,
zapáperili sme si šaty.
Lež baví nás to; lebo veď
nevyhneme sa tomu.
Pozrime k lesom:
jediného
nieto v nich zeleného stromu,
všetko je biele, bielučké,
ach,
ľaľa, i kostolný dach,
ba i veže,
a panenky, čo
chodia po uliciach,
sú také svieže,
rty majú červené,
ani v máji,
a všetko ide peši,
temer nik na tramvaji.
I ženy, že
sú pekné, znajú,
bo vidno, nenáhlia sa,
keď svoju živú krásu
okolo seba rozdávajú.
Nejednej hlávka ako ruža
je
pripnutá na hrudi muža
a preto celá ulica
vyzerá
jak roztratená kytica.
Podvečer na námestí tichom
veľký je
hluk,
ľudia sa smejú
a jedni druhých hrejú
očami, dychom.
Len na nábreží rieky
vidno stať kde-tu
dvoch a dvoch,
tí
ukryli sa v šere noci,
či v svojich vlastných pohľadoch?
Nemýľme ich,
porozumenie pre nich majme,
šetrne, tíško ich
obchádzajme.
Veď medzi stromoradím
vyšliapaná je cesta
a všetky domy mesta
otvárajú nám svoje brány.
Obloky žiaria
a prekvitajú
a cez ich ľadové kvety
teplo k nám letí:
vidíme vystupovať paru
zo samovaru.
Človek
sa nikdy docela nenarodí,
nenarodí sa docela.
Ja dvadsaťpäť mám rokov
a cítim sa jak pacholiatko.
Ešte bych ruky vystrel:
Matko!
lež ona dávno umrela.
Videl som more
i kus života.
Pocítil zlo
i čo je dobrota.
A dnes sa moje mladé srdce
hlási:
niet viacej zla?
a niet viac slávy, ani lásky, ani krásy?
Ó, ľudských rokov dvadsaťpäť,
to neznamená nič,
keď
človek nie je Herkulesom.
Treba mi prudko vyletieť
a krúžiť ako jastrabovi
nad začareným lesom!
Alebo vystriem plachty
lode:
von, na široký oceán!
ten dáva krídla mornárovmu duchu,
potravu jeho ideám!
Pirátom budem, lúpežníkom mora,
s čapicou
rudou, rudou košeľou,
v lavici kompas, v pravici
dýka holá.
Dnes ešte zobák nestvrdol mi,
ťažko mi rozbiť škrupinu,
lež
viem: sa rodím,
kopem sem a tam,
chystajte kúpeľ, hostinu,
na čelo vavrín!
Dvadsaťpäť rokov mojich
je prvý mocný signál
k behu
od hraníc Zeme Ohnivej
k hraniciam večitého snehu.
Ak nedosiahnem zemegule os,
radšej ma zhoďte
z hory
Taygetos.
Zima vládne vôkol nás,
hory ležia ako biele stíny.
Veselých žien počuť zvonný hlas,
ktoré idú v
teplých odevoch.
Ty máš šaty ako z pavučiny.
Kde si zanechala rukavice?
Vieš, že ruka citlivejšia je
ako hebké
líce?
Do úbohých tvojich topánočiek
vlhký sneh sa vpíja.
Vieš, že nôžka citlivejšia je
ako odokrytá šija?
Prečo
sa tak rdieš,
keď si obzerám ťa z každej strany?
Hej, môj pohľad pred zimou
ťa veľmi málo chráni!
Bez otca si, bez
rodičov,
nie si mojou, nie si ničou,
ale krehkosť tvojho tielka,
opustenosť tvoja veľká,
to mi páli dušu!
Veľmi ľahko sa ti
stane:
prídu oči nevolané
a ty riekneš, sťaby v snách:
poďte, poďte, poďte — ach,
odtrhnúť si ružu . . .!
Dedina — to je panna
po údolí zložená.
Nahladko má pričesané vlasy,
zapletené vo vrkoč
sedmorakej asi krásy,
silné kolená.
Jej čelo je
jak nezvírený povrch jazera —
človek len chodí kol nej, pozerá
a pomyslí si:
sfinx.
Najľahšie zachytí ju maliar svojím štetcom
a jednoducho podpíše sa:
Ivan Žabota, pinx.
Lež mesto nie je pannou
a
údolie mu nestačí.
Ono je kolosom
žijúcej hmoty a mäsa
a podvečer, keď strnie sa,
pohádkovo
rozožiari sa svetlami
a vlny
života valia sa veselé
cez mosty, podlubia, tunele.
Čochvíľa v našom meste
začnú sa stavať
mrakodrapy.
Architekti,
výborní, podnikaví chlapi,
do ruky vezmú kružidlo,
tri-štyri trojuholníky
a narysujú palác
preveliký,
s nesčíselnými poschodiami,
s kaviarňou pre pánov a dámy,
kde bude tarok-klub pre politikov,
separé pre
básnikov.
Nikto by sa dnes nepohoršil,
keby tak stavať začali
hoc babylonskú vežu.
Lebo dnes nieto nemožností:
prístroje
kvádre režú,
hrom a blesk vzdať musia poklonu
kostre zo železobetónu!
Dosial sú ešte našou pýchou
prekrásne domy z rokoka.
Ach, okolo tých, tam vám plá
obrazotvornosť divoká!
Kamenná váza horí
na nádvorí
a arkády ti šepkajú,
že boli
často svedkami
nesputnaného hurhaju,
že sedávali na nich panie,
nepoznajúce zmilovanie,
keď o ich srdcia zápolili
donchuani
a bohatieri.
Dnešné ženy
nie sú tak neprístupné —
všade sa s nimi voľne cítiš:
pri tenise i čaji,
lebo i na
tramvaji.
V meste to stále vrie,
život tam prudko napred chváta,
je bohatý
na optimizmus strakatý,
ale i na
dramatá.
Askéza neúprimná
vychádza z módy,
nik neuteká do samoty,
nikto si nespomína
napríklad na svätého Antonína,
lebo
je najlepšie
s ľuďmi žiť:
vtedy, keď plačú, plakať s nimi,
keď výskajú, si výsknuť s nimi,
bláznovstvá pášu, keď sú
deťmi,
keď halucinujú jak nepríčetní,
keď múdri sú
i hlúpi ako teľce
a robiť s nimi kotrmelce!
Ach, radosť je to s
nimi
teraz tak prostred zimy,
keď stúpaš na dlažbu jak na páperie
a keď sťa motýlici
dievčatá letia po ulici,
pokým im
víchor-satyr
sukničky sebou berie,
že mnohá, bojujúc s ním ako s diablom,
objať sa musí
s kandelábrom.
Z dediny musela si prísť
do mesta hurtu
práve
ku kaviarenskému pultu,
aby tu do očú každému bila
kypiaca
tvoja krása,
dievčina milá!
Ramená tvoje sú
akoby krvou podbehnuté
a okúpané v mlieku.
Máš oči ešte
veselé,
pozerajúce v dôvere
do našich mužských zrakov.
Budeš i o rok ešte takou?
Nechápeš teraz, čo ti vravím,
lebo i
moje oči planú —
avšak ti radím:
vráť sa späť
v dediny svojej stranu!
Mesto je veľké priepadlisko
a jaro? — to je
blízko!
Viem, jak to srdce zapučí,
akoby bolo krom —
lež veľmi ľahko zhorí
v nehodnom dákom náručí,
sťaby bol doňho
udrel hrom!
Niet pôvabnejšej veci na svete,
ako je dievča v rozkvete!
To živé jaro, ktoré preniká
jak
elektrické vlny,
tá štíhlosť kokosovníka
a pohľad slnca plný,
dve biele sopky,
v ktorých láva vrie,
ktoré sa búria k
nebezpečnej hre,
a zúbky dravčie,
zbrane divej mačky —
všetko to pôsobí,
že bys' k tomu šiel
raz výbojne, raz zase
kolenačky,
chcel cítiť to vo svojom majetku,
hladkať to, chrániť,
baliť do hodvábu,
rozkošnú vravieť tomu poviedku,
brávať
to sebou na jar k lesu,
cez leto k plesu,
ako kvet kamélie hrdý
pripínať si to k hrudi, —
spáliť to radšej v srdca plame,
prv,
než to samé
uvädne.
Anča, Anča,
samé mlieko, samá krv:
daj si pozor, daj si pozor,
pozor
daj!
zo všetkých strán číha, číha
noc i máj!
ťažkou vôňou dýcha
každý stromu puk
a ku tebe vzťahuje sa
dvanásť
dračích rúk —
Anča, Anča,
samé mlieko, samá krv,
len ťa objať, len ťa zmačknúť,
ako guľu pomaranča —
kde si sa to
zatárala?
Nevieš, že tu ohne blčia
od náručia do náručia
a že treba iba iskra,
abys' sama nimi vzplála?
Mäkká tráva,
hebký moch,
mesiac zašiel poza mraky --- ---
Anču vábia čiesi zraky:
— Poď si sadnúť, dievča krásne,
tráva čaká na nás
dvoch!
Pozri, jak tá hviezda hasne
a jak tamtá zase planie —
táto značí umieranie
a tá druhá milovanie . . .
–- Prestaň,
šuhaj, prestaň, ój,
omamujú tvoje reči — r
uka tvoja roztopašne
v srdci mojom požiar zažne,
neodolám, neodolám,
Bože
môj! –- –- –-
Ale oči mládenca sú
zapálený stoh.
Anča, dievča,
načo si sem prišla?
Čo sa stalo, videl iba Boh .
. .
Objímam Vesnu, krásavicu,
rozmarným, nežným pohľadom,
som navštívil jej vonný dom,
nesúc jej
srdca polovicu.
Kto žiť chce, k nej nech so mnou chváta.
Poď, dievča čerešňových pier.
Život je veľký bohatier,
dá lásky
nám, keď nedá zlata!
Jaro je samé milovanie,
hora je samé štebotanie,
srdce moje je fiala,
ju moja milá voňala.
Odtrhla si
ho — krvácalo,
poľúbila ho — zaplesalo,
jej dvoje rúk si ho za ňadrá vložilo,
srdce to na jej srdiečku ožilo.
Slávici,
spievajte nám
rozkošné pesničky jarné:
prekrásnu milú ja mám,
mladušké dievča a švárne!
Hlavička jej zlatovlasá
k
môjmu plecu nakláňa sa,
zrak jej v moje oči hľadí,
zrak jej moje oči hladí,
šepkajúc: milujem, milujem . . .
Ach, oči
krásne, viem to, viem.
Preto som cele šťastný.
Myslím: život je krásny,
zelená hora, svieži les
je rovnou cestou do
nebies.
Mne dedinčanka stepilá
bezmála hlavu zmútila:
čižmičky, sukňa riasavá —
to
dievča sa mi pozdáva!
Závidím tomu šuhaju,
ktorého rty jej bozkajú
a ktorý štíhle bôčky jej
objíma vôli po
svojej.
Ba repcem osud na celý,
že cesty moje zavreli
predo mnou raj i pôvab ten,
v ňom žije vieska deň po
deň.
Banujem, že som halenu
a strechu domu slamenú
zamenil a šiel v iný kraj,
kde obledol môj obličaj.
Keď chladný
vietor jesene
horami u nás zastene,
ja k našim idem s túžbami,
by neboli mi neznámi.
Mne hrdosť v očiach plápolá,
keď
vidím ten ľud dokola,
tie silné, zdravé nevesty
a devy plné prelesti.
Ja každú rád by ospievať
a každej rád by srdce
dať,
však jednej dám ho? — to je boj! –-
ja rád mám všetky, Bože môj!
„Dobrú noc,
môj milý — ale počuj:
neriekols' mi ešte svojho mena . . .“
–- Meno moje? Načo ti to znať?
Ja som predsa Muž a ty si
Žena!
„Tys' muž, ja vraj žena .. . Ale počuj:
zajtra večer prídeš pre mňa zas?“
Eh, nač robiť plány na zajtrajšok.
Ako víchor letí drahý čas!
„Že čas beží, neviem . . . Ale počuj:
myslíš, že som veľmi nezhrešila?“
–- Blázonko
ty. Tam sa nehrešieva,
kde nás opanúva lásky sila!
„Ach, môj milý, som tak jaksi slabá,
zmučili ma tvoje ramená . .
.“
Nič to, dievča. Si len dvadsaťročná,
budeš zase ako z kremeňa!
„Povedz, milý, ako sa to stalo,
že som ostala tak
bezmocná?“
— Jaro vládlo, duša moja, jaro
a tá zradná doba polnočná!
„Ach, môj milý, pobozkaj ma ešte,
pohladkaj mi
líce horúce!“
Dosť tých bozkov, dievča. Pamätaj si:
bozky veľmi idú na srdce!
„Zbohom tedy. Či ma odprevadíš?
Nezvyklá je táto hodina.“
Ach, nemožno, dievča. Mesiac svieti,
videli by, poznali by ma!
Pre očú tvojich
drahocenný svit
hodno je žiť
nekonečne.
Nádherná moja milá,
ty si mi na srdce liek položila,
dala si môjmu životu
mladosti
svojej teplotu.
Neviem, jak sa to stalo:
oko moje si
náhle ťa zamilovalo.
Už len tak bolo nám súdené,
ináč dni boli by
studené,
márne by pučali agáty —
jaro sa musí nanosiť do sŕdc,
len tak nám celý svet pozláti.
Pozri,
moje dlane nie sú
nešetrné:
vynesiem na nich lásku tvoju
na slnce, na lúky,
pod jedle, pod buky,
celú ju obložím kvetami jarnými,
budem ju
kolísať piesňami svojimi.
V hore sa ťahá kosodrevina
a machu je tu celé jazero;
ty, milá moja jedna jediná,
máš, prečo by
ťa srdce bolelo?
Kde by sa smútok vzal?
Kde by sa smútok vzal?
Načo by život lhal?
–- Mladosť zahynúť nedá!
Hľa,
volá luh,
slnce spod oblakov ziera,
nad nami dobrý duch
perute rozprestiera,
k nám nakláňa sa breza,
nám patrí hudba
lesa,
takí sme bohatí, bohatí!
a hoci poklady priehrštím rozdávame,
ni jeden z nich sa nám nestratí.
Ach, hora, hora,
pred
nami, za nami, dookola,
kto to tak nádherne vedie tvoj spev?
znie to jak z hrdiel tisícich diev
a tak nám do duší vniká
jak milosť
preveliká.
Šťastní sme spoznali,
čo v tomto speve dýše,
že je to hudba večitá
sŕdc mladých zlatej ríše.
Ó zvuky
sladké, nebeské,
mladistvé, svieže, jarné:
kolíšte si nás v náručí
sťa rieky vlny valné!
Keby sa diali
zázraky,
mnohí by sme sa najradšej
popremieňali v oblaky.
Nádherné by to bolo:
z vrelého dychu
desaťtisícich
panien
narodiť sa, čo oblak,
mäkší ich dievčich ramien
a potom lietať v máji
po krásnom svete,
po našom kraji,
vyplávať
z mračien vencov
a sadať na tie panny
i na mládencov,
poliať ich vlahou,
aby vzrastali,
za žitím dravo šli, jak
šakali,
hneď čo len vyhúpli sa z kolísky
krásnymi boli, stepilými,
srdcami čneli do výšky!
A ďalej, spúšťať drahé
kvapky
a vlažiť nimi bez prestania
lúky a nivy rodné,
aby z nich vzišlo hodne
božieho požehnania.
Aby, keď vyjde hospodár
na pole svoje pred svitaním,
dýchalo ono naňho
blažiacim dychom ranným,
aby si šťastne pozrel klasy,
ako si češú svoje
zlaté vlasy,
a navracal sa s dobrou vôľou
ku žene svojej, k deťom,
že dobre je tu na domácej pôde
a netreba ísť šírym
svetom.
Potom: byť takým oblakom
a nebyť priputnaný,
mať voľnú cestu, bez hraníc
na štyri sveta strany.
Prihovárať sa k
Pánu Bohu
a hladkať ľudí po tvári,
keď im ju vášeň rozpáli.
Zastaviť cestu tým, čo škodia
i čo sa zlými zdajú,
byť
poduškou tým matkám, ktoré rodia
i ktoré pacholiatka pridájajú.
A príkladom byť bojujúcim mužom,
aby vždy mali vyšší
cieľ,
aby zo životného šťastia
svoj vybojovali si diel.
A nakoniec: byť oblakom,
ktorý i môjho otca hrob
každý deň
nežne porosí,
by aspoň tráva na ňom rástla,
keď ruže nik naň nenosí.
A potom sadnúť na záhradku,
kde milá moja kvety
má,
a čakať ju tam každé ráno
so žiariacima očima.
Plávajúce dievčatá
s rozpustenými
vlasy,
ťahajúcimi sa ako dlhé riasy
na hladine,
sú ako nymfy,
kúpajúce sa v skalísk stíne.
Mužskí, tí moderní, satyri,
hltavo hladia na víly.
Voda sa pení,
lúč slnka objíma sa s ňou
v roztúžení.
Tiel mladých lepé tvary
jazero v
porfýr halí,
slnce ich z neho vyzlieka
a celá táto hra
je k sláve vzrastu človeka.
Tvár vodníková zelená
z rákosia
večer vynorí
sa a kŕdeľ dievčat plaší:
huš! sušiť šije, kolená! huš!
pozapletať vlasy!
Raz pôjdem ja,
syn severa,
navštíviť južné more,
zakotviť v kokosovej hore,
žiť z banánov i z lásky žien
bronzovolesklých paží,
kúpať
sa v slanom mori celý deň,
voňať dych vanílie od plantáží,
len v noci spomínať, jak Robinson,
na naučenia rozšafného otca
v
chatrči domorodca.
Ráno sa zbúdzať tým, že čierna deva
tahitskú pieseň spieva
o láske ku bielemu mužovi.
Ó, čierne devy
majú tváre sfingy
a v hĺbke svojich zrakov
divokosť rudých makov
i naivitu konvalinky.
Sever je taký studený,
flegmatický i v milovaní!
Zabudne iste na mňa
milenka moja dávna,
biela pani.
Na koralových ostrovoch
nájdem ja svoju
slávu,
do lona slobody a ženy,
ktorá kvet tiary má vo vlasoch,
pochovám svoju hlavu.
Pokým ma sila neopustí,
užívať
budem pôvaby
tej exotickej zeme,
keď sa však vzbudí vo mne slabé
biele plemä,
sbohom dám svojej púti:
nech prídu
ľudožrúti . . .
Chcel by byť takým radostným,
vieš,
že keby si mi nazrela
v hlbinu srdca,
videla by si v
ňom
maškarný ples.
Lebo som medzi tisícimi
poznal ťa jednu jedinú,
som teda princom, ktorý slávi
sviatočnú svoju
hodinu.
Zatváram svoje oči, som
oslnený tým prekvapením:
si takou krásnou!
Anjelom,
mnou predsa dosaženým.
Za všetky
tvoje dary
čo by ti dal — krem radosti,
ktorá sa v mojom srdci zmieta,
ty, v penách morských zrodené
rozkošné zlatovlasé
dieťa?
Hľa, tu je obchod kvetinársky:
kúpim ti ružu krvavú
za prvý tvoj bozk čistej lásky.
Kto sa
zrodil.
aby prachom zeme brodil,
nech!
V mojej duši veselosť a smiech!
Krídla mám a kto mi zabráni
nezľaknúť sa výšky
poľany,
štítu hory, na nej večný sneh?
Viem ja dobre, že môj jasný zrak
prenikne i hmlou!
Človek som, nie stroskotanec,
vrak,
celý svet je mojou nádejou!
Ó, ten svet!
milenka je moja, vonný kvet,
vždy mi prekvapenia prináša,
ducha môjho sebou
unáša,
mladosť jeho večná živí ma,
objímať ho môžem očima,
môžem podmaniť ho,
poddať sa mu,
zapáliť ho fakľou svojho
plamu,
nájsť v ňom hĺbku,
nájsť i výšavu,
bojovať v ňom
o smrť, o slávu,
byť v ňom géniom, keď osud velí,
byť i
červíkom, keď sám to chcem,
môžem oblietnuť ho celý-celý,
môžem ľahnúť v čiernu jeho zem.
V svojom šťastí, opojení
milujem, čo sa mi neprotiví:
mestá, rieky, ženy,
všetky sveta divy,
všetky krásy,
svoje plemeno i cudzie rasy.
Ó,
plemeno moje plavovlasé,
nemáš dravčích zubov, pazúrov!
a preds' žilo si i budeš zase
a ja v tebe,
hoci nové vetry zavejú —
lebo máme v sebe žitia silu,
šťastia nádeju!
Ó Zem!
dnes tvoja hlava
má nežný výzor
dievčí:
jeseň ti vlasy stuhou popretkáva
a vencom zlatistým, jak bohyni,
ti čelo slávne venčí!
Kam podel sa
ten dávny
symbol smútku,
čo chodil s večerami listopadu?
Veď miesto neho
jasného smiechu lejavicu prudkú
spúšťa dnes nebe
na les a na
záhradu.
O vädnúcich ľudí zarmútení
nechcú ešte dumať mladé ženy,
ani muži,
bo hoc opŕchli už kríky ruží,
ešte vždy
plod zvoní na jabloniach
i sa gúľa v roztúžených lonách.
Oči i srdcia naše
si posadali vôkol na rubáše
utkané z
októbrových hmiel
a hľadia doďaleka,
odkiaľ sa prúdi rieka
po slnci lačných ľudských tiel.
Vidíme, ako sa hrnú
zástupy
žien,
ktoré si šije odkryli
a svoje vrelé pohľady
jak drahocenné poklady
v náručia mužov hodili,
sťaby bol májový
deň.
Ó svete,
otvor svoje brány:
radostí kôň je osedlaný!
Očerveneli hory
od pálčivého slnka
a
líca mojej milej
od veľkej lásky.
Na hory hľadím ako na obrázky,
na moju milú ako na zázrak —
v jej krásnych očiach
rudý planie mak,
že plameňom tým sa jej celé telo
dosť nebezpečne rozochvelo.
Má málo liet,
avšak už je z nej rozkvitnutý
kvet
a jeho vonné lupene
sú teplou krvou sfarbené,
že keď ich dotknem žíznivými rty,
srdce mi rozosmeje sa,
jak keby bolo
nesené
pod slnkom ožiarené nebesá.
Očerveneli hory,
ba sú skôr ako zo zlata —
sú ako tvár
i ako srdce
milujúceho
dievčaťa.
Po jednej októbrovej noci
všetky nádhery zemegule
sa pochytali za ruky,
rozbehli sa
cez vŕšky,
kopce, cez lúky
do parkov, záhrad, do lesa
a zvolali:
maliari sveta, spojte sa!
Piktori aktov, portretisti,
expres- a
impresionisti,
kubisti
zobrali sebou všetky
farby, paletu, štetky
a odhodlaní, veselí
vykročili
na plátna vziať tie
nádhery.
Zastali na úbočí:
jas fárb im slepil oči —
vydali víťazný ryk,
pretiahli rukou vlas svoj hustý
a vzali štetce
medzi prsty.
V extáze zapláli im zraky
pri maľovaní hory,
keď nanášali štetcami
v duchu modernej svojej školy
veliké
žlté fľaky.
Lež nádher výška závratná
nezostúpila na plátna.
Les nezaskvel sa majestátne
na biednom maliarovom plátne
a padajúce jeho zlato
snáď,
až rozplače sa Listopad,
zapadne v blato.
Tesklivej irónie hlas
ozval sa z korún starých
stromov:
maliari, choďte domov! . . .
V atmosfére dymu a vín tančila si,
ohybná ako prút,
rýchla jak elektrický
prúd,
vzdušná jak plyn.
Na koho sa tvoje oči usmiali,
koho tvoje pohyby objali,
každý sa chvel,
akoby, krásou ranený,
zamdlieť chcel.
V kúte
sedel som nepohnute
ja, básnik, tichý mladý muž,
na teba hľadieť začal som
a na to všetko
ostatné,
čím hýril celý dom,
som nedbal už.
Bola si hrdou.
V očiach si mala túhu.
Z úst kvapkal ti dážď ruží
a
formy tvojich údov
sa prelievali jedna v druhú.
Svietiaca tvoja pleť
núkala radosť môjmu zraku
a smútok mojej duši:
poznal som
v tebe
o lúče slnka olúpený
v polárne kraje presadený
tropický kvet.
Dnes nieto pána,
čo by ti za tvoj tanec
dal hlavu
Jochanána.
Dnes tí, čo z mäkkej pohovky
striehnu na rytmus tvojho tanca,
núkajú iba bankovky.
Ľúto mi tvojej nádhery,
ktorá je pýchou sveta.
Bo tuším príde drak,
hruď tvoju dievčiu, nevinnú
jak orechovú škrupinu
nemilosrdne rozčerí,
vyrve z nej srdce
a potom pošliape ťa.
Dosť pozde zbadáš,
že si sa stala ženou
o všetko okradenou,
že si všetkých
i ničia.
Dnes?
hýriš, žiariš — potom
zaplačeš nad životom,
lež vlastné oči tvoje
dosť sĺz ti
nedožičia.
Možno,
o dva-tri roky asi
uzriem ťa znova.
Z bývalej tvojej krásy
ostanú iba vlasy
a bude uvädnutá
pleť
tvoja zamatová.
Samotná pôjdeš cestou
jak stín
a v tvojich očiach mihať sa bude hmlistá
atmosféra dymu a
vín.
V lesku strieborných svojich vláskov
babička je opravdivou kráskou.
Je štíhla,
vysoká,
dôstojná,
usmievavá a pokojná.
Má vnúčatá.
Je pyšná na to.
A keď sa nad ne skláňa,
farba ich vlasov
kontrastuje spolu:
striebro a zlato.
Keď som bol malý,
syn susedného dvora,
často i ku mne dobrou, milou bola
i láskala ma
koláčkom,
pečeným na smotane;
však stratil som sa,
i roky zutekali
a ona dnes
už nevolá ma synáčkom,
lež hovorí mi:
pane.
Možno, tak sa to sluší.
Lež rád by som jej vyznal,
že ostal som len dieťaťom
vo svojej duši.
Ako deti,
na stavanie domov
novučkých, nových,
tri, štyri, päť i šesťposchodových,
hrajú sa
ľudia.
Červených tehál nazvážajú,
popritom vápno, piesok a štrk,
na pomoc pozvú sto bratských rúk
a potom zázrak
vyčkávajú.
Ruky — tie vykopú na kraji ulice
jamu pre studené pivnice,
bývanie pre sudy na víno;
potom sa s tehlami začnú hrať
domino.
A to bavenie s pieskom!
Mäkký je sťaby krupica,
farby jak škorica,
na slnci jagá sa matovým leskom.
Stavanie domu je
poézia:
dievčatá tvrdých dlaní,
červené, otužilé,
primitívnych milovaní
a mladí murárski robotníci
veselo chodia po
ulici
a veľkým pánom do očú sa smejú.
Myslia si: boli by paloty
bez našej vôle a roboty?
Keby sme ako roje mravcov
z
dedín sem do mesta nepribehli,
nevzali do rúk tehly?
Murár šedivých vlasov
s hrdosťou tvorcu
stojí na vysokom lešení,
na
nové paláce, vynikajúce krásou,
pozerá v uspokojení,
akoby svoje na deti.
Každú tú stenu,
rukami jeho vykúzlenú,
krst jeho
potu posvätí.
Murári, stavitelia
konajú divy,
lebo sú ľudia
trpezliví.
Prekrásna
matka!
Hoc sú už jej vlasy
strieborne lesklé,
predsa jej však neubudlo z krásy,
bo svetu dala
krásnu dcéru.
A svet sa
díva na obe
a kochá sa v ich podobe.
Akou je dcéra dnes,
jej matka bola niekedy,
upomínajúc na kvety —
a aká je dnes matka
vznešená,
takou sa niekdy dcéra stane.
Medzi nimi
je všetko čudne zharmonizované.
Matka má oči ako uhoľ
a sú to oči
dcérine.
Tie hladia s ohňom na človeka
a tamtie krotko, nevinne.
Jedny z nich velia: poľúb pery
osemnásťročnej dcéry
a druhé:
kľakni pred matkou
a bav ju žitia pohádkou!
Ó, oči dcéry, oči matky,
ktoré ste drahšie človeku?
Jedna ich nosí ku bielemu,
k čiernemu druhá obleku.
Môž' milovať však v dcére matku
a obom vravieť o šťastí,
hovoriť jednej: svätá ste mi,
tej
druhej: moja, moja, ty!
Musí sa riecť i smútočné to:
nebude matky kedysi!
Však v dcére budú zachované
jej drahocenné
obrysy.
Uteká život ako rieka,
z dcéry sa matka stane raz
a po rokoch sa zopakuje
metamorfóza krás.
Keď som
ju videl prvý raz,
ešte sa rdela
a spod jej oka rias
šibalstva plameň blkal.
Ale to bolo v harmónii
so sviežosťou jej tela.
V
horúcich nociach nad jej lôžkom
lietali rudé motýle
a oči sa jej zatvárali
fantáziami opilé.
A život rýchlo letí
dni
pádia ako tátoše.
Kto krásnym je a mladým,
ten užije i rozkoše!
X
Prevalili sa mesiace
ponad mestá a ponad hlavy.
Postava prešla popri mne.
Kde som už zrel ten vrkoč plavý?
Umelá červeň na perách
a okolo úst oblúk čudný.
Hej, preds'
ťa, dievča, poznávam!
Mnoho sa túlaš medzi ľuďmi!
Niekdy sú lepšie vlahé lesy
než vlahé štvrte miest.
Samota síce srdce
desí,
lež nepožiada česť.
X
Ale čas letí ďalej.
Človeka život v kliešťach drží.
Mužskí sa boria v borbe
neskonalej
a ženy žijú život ruží.
Ktože to prešiel popri mne?
Kde som už zrel ten vrkoč plavý?
Kam podel sa ten oka
lesk,
to pružné telo, plné šťavy?
Je ako mŕtva.
Nezná ma.
A sama nemá mena.
Ožije, až sa spustí tma.
Vrak,
stroskotanec.
Žena.
Tým si mi milšia,
zlatá moja,
dievča od tlačiarskeho stroja,
že
jemnú tvár máš,
múdre oči,
nádherné vlasy vo vrkoči,
pekne urastlé údy —
lež tvoja dlaň
že prezradzuje život
tvrdý,
bo hovorí:
že každý deň, čo sa len zazorí,
ty už vstávaš,
sukienku spešne obliekavaš
a potom náhliš
— už
či zo stromov padá list
alebo kvitnú kvety jarné —
do čiernej kníhtlačiarne.
Ten starý stroj,
čo vŕzga denne,
od rána
do večera,
okráda roky tvoje cenné,
pôvaby tvojho tela;
vôňa farby a terpentínu
blaží ťa miesto fialy,
že túžiš, aby
lampy mesta
čím skorej sa ti usmiali.
Do tvojich očú nazrel som
–- a také boli vážne! —
–- lež odvetili pohľadom
a zablyslo sa v nich.
Do stroja papier vložila si
a s nehou si naň hľadela —
veď v čomsi blízki sme si asi:
tys' od
stroja, ja od pera.
Ach, ja to svoje pero
namočím v krvi rudej
vlastného srdca,
abych ním krásu velebil
postavy tvojej
hrdej
a tvrdých tvojich dlaní!
Do stroja príde pieseň tá
mladého tvojho života
a ty ju iste zbadáš.
Na papier, ktorý pre
ňu vkladáš,
vykotúľa sa z tvojho oka
slzička ako perla.
Obchodníci mladosťou a krásou
kriedu
vzali
a na tabuľu vývesnú
pod podobizeň čudesnú
pôvabné meno napísali:
Miss Ellén.
Prišla odkiaľsi z mesta Viedne
tak
polodecko, položena
a že ju Pánboh krásnou stvoril,
zriekla sa svojho otcovského mena.
Stala sa z nej len
Miss Ellén.
Možno
sa voláš Margarétou,
Máriou, Katarínou,
lež tu už nie si dcérkou matky,
tu budeš cele inou.
O jedenástej
hodine
preoblečú ťa do hodvábu
a budeš tančiť,
tančiť, ach,
pri muzike a pri lampách
pred polnocou i po polnoci.
Si
zvodnou dosť pre mužské oči,
ktoré sa prišli pásť.
Vykúzliš na rty svoje slasť,
akobys' tomu rada bola,
že tvoju sviežu
krásu vidia
a že jej vôňu dýšu
tí, ktorí sedia dookola
v pohovkách z plyšu.
Možno, žes' ešte naivnou
a čakáš od
života mnoho.
Máš ešte plno v hlávke snov
a staviaš zámky z toho.
Mne stačí však sa pozrieť na tie iné,
na tvoje
kolegyne,
dievka malá,
bych súdiť mohol tvoju matku,
že ťa sem priviesť neváhala,
abys' sa stala
Miss Ellénou,
tak
polopannou,
položenou.
Ach, tvoje tmavé oči,
oválne ako mandle,
sú také detské!
Škoda ich pre tie vášne
svetské,
škoda ich pre žida,
aby z nich robil svoje handlé!
Ako ťa mu len vyrvať,
Mária či Margaréta,
aby si
neuvädla,
aby si sviežou ostala
pre potešenie moje,
pre radosť sveta,
úbohá Ellén,
maličká Margaréta!
Pozdravuj
matku,
ktorá oddala ťa,
pokým si bola dcérka Mária,
za jeden mešec zlata
do chlpatých rúk impresária!
Obloky primitívne
zažiaria v noci prepodivne,
celé to osvetlené krídlo
fabriky
vyzerá ako cárske sídlo,
v ktorom
panuje robotník,
cár,
Peter Veliký.
Nazri len do jeho komnaty,
aký je mocný a bohatý!
S tvárou vážnou a bledou
oceľou
vládne, platinou, meďou,
mohutné železné mašiny
vypúšťa na šíre roviny,
vždy stavia, stavia
do radu
železnú čiernu
armádu
do služieb blížnych.
V diaľke noci
jagá sa jeho palota,
plná intenzívneho života.
Komínov fabrických
les
oznamuje:
dnes bude u nás ples!
hudba remeňov, kolies a sirén
zaznie priestorom sály,
do ktorej vrhá svoje žiary
elektrina
a acetylén!
Prídite na ples, diváci!
Robotník bude pri práci
a hudba, tá mu bude hrať:
„Pozdravujem ťa
nastokrát!“
Ó! — — — — — — — —
Ešte raz kebych na svet prišiel,
stal by
som sa len inžinierom,
robil bych plány pre veľmesto,
ulice staval každým smerom.
Nie domky k zemi pričupené,
lež mramorové
paloty —
z toho byť musí väčšia radosť
jak z hocijakej roboty!
Ešte raz kebych na svet prišiel,
už by som veršom pokoj
dal,
robil bych veci osožnejšie:
fabriky by som zakladal!
Na každý komín stometrový
rádio by som pripevnil,
aby sa hukot strojov
niesol
do sveta na tisíce míľ!
Ešte raz kebych na svet prišiel,
bol by som žiakom veľmi pilným,
bych mohol neskôr zuby
ceriť
proti múdrym a neomylným!
Potom bych sa stal veľkým pánom
a chodil v aute, na koči.
Dnes — chodím len tak,
dínom-dánom,
hvízdam si marše polnocí.
Ešte raz kebych na svet prišiel,
poprosil by som bociana,
aby ma zložil v takom dome,
kde žerú-pijú do rána!
Lebo dnes trčia zo mňa kosti,
s bledými chodím lícami.
Čo platia moje ľudské cnosti,
keď z
očú žiadosť dýcha mi?
Ešte raz kebych na svet prišiel,
chcel bych byť aspoň dvojčaťom.
Tak by som rástol so sestričkou,
so zlatovlasým dievčaťom!
Dnes k žene zriedka dostanem sa,
bo všetky majú divný vkus:
do duše nikdy nepozrú sa —
monokl
chvália, zeme kus!
Ešte raz kebych na svet prišiel,
nuž tedy aspoň v Paríži!
Rodisko moje dnešné hockto
oklebetí a
poníži!
Mlyn môjho deda slamou krytý
a hnilé má už kolesá —
nik sa už nad ním nezmiluje,
len jedným hromom
nebesá!
Ešte raz kebych na svet prišiel,
mornárom bol bych na lodi:
deň a noc lietal oceánom,
s vetrami robil závody!
Bo
u nás tak sa ťažko dýcha,
sú úzke naše pomery,
mnoho je u nás ospalosti
a v šťastie nikto neverí.
Ešte raz kebych na
svet prišiel,
niesol bych srdce na dlani,
ostal bych deckom celý život,
láskavou rukou hladkaný.
Dnes — ako Noe z bárky —
vešiam
do diaľky svoje oči hladné:
kedy už verný holub šťastia
priletí a mne na dlaň sadne.
Možno, že zajtra,
snáď už dnes
sadneme na loď:
nes nás, nes!
len cítime, že vôkol našich hláv
podúvajú už
vetry.
Čoskoro vám už zbohom dáme,
rodina, bratia, sestry!
Keby ste znali, čo je to,
keď srdce búri ako vulkán,
nezdržovali by ste nás!
Ach, život tak je nedočkavý,
unáša sebou čas!
Mesto je tiché.
Mesto drieme.
Málo je lásky
—
odídeme!
My predsa nesmieme sa báť,
že niekde budeme sa musieť
po krčmách túliť ako psici
a že snáď kopnú do
nás
opití námorníci!
Človek má zuby — zatne nimi,
človek má päste — zdvihne ich!
Pokora nie je našou cnosťou
a
vzorom naším nie je mních!
Dívajte sa nám do tvárí
a nedivte sa, že v nich smútku niet.
Pred nami víno v pohári
a to vie
rozochvieť!
So smútkom v duši kto by si
na veľký trúfal plán?
Vtedy, keď úsmev drží v dlani,
vtedy je človek
pán!
Dievčiny v našich dedinách
rumenné majú líca,
lež láska ženy nestačí,
keď nie je ako Ivica!
My chceme užiť
šťastia
s omnoho väčším rozmachom —
nám srdcia tak sa trepocú
jak prápor v daždi nad dachom!
A ľudia v našich mestách
na nohách nosia olovo,
ich city ťažkopádne sú,
nepália, nebičujú!
Ej, hore kotvu!
— Hotovo!
A dujú vetry?
—
Dujú!