Sedí noc a čierne rúcho
šije,
poľná zver aj vtáky dávno spia.
Padá hustý dážď, dážď bez melanchólie,
z povinnosti padá na zem dážď.
Letí
havran ponad pusté lesy,
v pustom poli posteľ ustelie si
opustený spáč.
Nechaj, chlapec, lásku, čo ťa desí,
nechaj lásku,
ktorá klame ťa.
Letí havran ponad pusté lesy,
ostrým krídlom nebo zametá.
Studený vietor okenicou plieska,
v ďalekých výškach bzučí hviezdny roj.
Už koľkú noc,
už koľkú noc tak
ťažko je jak dneska?
Si jediná láska moja, šťastie moje, osud môj.
Bdiem celú noc jak postrelené zviera.
Strach obklopil ma ako
bodľačie.
Čomu sa zdravá myseľ veriť vzpiera,
zúfalé srdce stokrát oplače:
Ak neľúbiš ma, nemáš ma už rada,
tak aspoň
jedným chladným riadkom vysmej sa.
Veď moja láska, čo tak kruto stráda,
nebude preto menšia, hrdosť pyšnejšia.
Studený vietor
okenicou plieska,
v ďalekých výškach bzučí hviezdny roj.
Už koľkú noc,
už koľkú noc tak ťažko je jak dneska?
Si jediná
láska moja, šťastie moje, osud môj.
Obilie žltne.
Slama na klobúky
krásne
dozrieva.
Deň ako stvorený je na čítanie z ruky.
Ospalé ďatle klopú do dreva.
Všade na svete to značí SOS.
V belasom
vzduchu utopil sa les.
Milenci v ňom sedia s bledou tvárou,
pijú slnko s octom,
jedia kyslé jablká,
rátajú si prsty na nohách
a na rukách,
tešia sa, že k životu to stačí.
Modrý les. Nad lesom sa mračí.
Z mračien zrazu odlomil sa blesk.
Zem sa
nahla. Sosny narazili čelom o čelo.
Tak sa zľakla, až sa zotmelo.
A ja by som ti kúpil
letnú búrku s kvetinami,
krotký
blesk, čo by sa v nich pásol.
Keby som nemal na chleba a na soľ,
na kúsok slnka by som mal.
Ja ti nič nevyčítam.
Teba
každý ľúbi.
Tebe to všetci vyčítajú z ruky:
Keď usmeješ sa,
vyjdú dúhy pávov
a tam, kde stúpaš, rieky
pramenia.
Obilie žltne.
Slama na klobúky
práve dozrieva.
Ale ja stále chodím s nepokrytou hlavou,
plnou
trápenia.
Prší
tak úžasne tak mäkko padá dážď na aleje
v nedeľné popoludnie prišiel
Hosť
a zamknuté je
A v izbách horí svetlo pre radosť
Hosťovi ktorý čaká viacej vari
a vraví jedno slovo: Dosť
Bolo by
treba odísť tejto jari
Noc ako otázka na dvere srdca búši
Hosť nedá odpoveď Hosť čaká
Hosť neverí čo
tuší
Prší
tak úžasne tak mäkko padá dážď na aleje
v nedeľné popoludnie prišiel Hosť
a zamknuté je
Za kúsok chleba, za hlt čistej vody
všetko, čo máš, vďačne vymeníš.
Človek len chodí, do
zúfania chodí.
A nenájde domov. To si píš!
Aspoň to málo, o čo žiada, daj mu.
Chce sa ukryť ako v zime myš.
Zober si
úbožiaka do podnájmu,
schovaj ako kufor pod posteľ.
Ó, nech ho tvoje biele ruky zajmú.
Všetkých úpenlivo poproste;
nech sa to
vie, no nech sa radšej mlčí.
Čo ich po tom, čí ste, koho ste?
A budeš ho mať na krku jak kľúčik.
Čí by bol, ak tvoj byť
nemôže?
Veď každú noc sa tvoje telo učí;
celá si mu vsiakla do kože.
Možno, že si a možno práve taká.
Práve taká.
Bože, prebože.
Už ani smrť ho z domu nevyláka.
A môžeš prísť preňho do rečí:
ulakomila si sa na tuláka.
Ak stratí
ťa, bude ktovie čí.
A nebo miesi mračná popolavé.
Ak bude tvoj, bude človečí.
Ak nájde ťa jak zrkadielko v tráve.
Aj vystríha. Aj zvádza.
Ak pre ňu si, si sadza
v jej oku. Tam: v
kútiku.
Ak vôbec si, si iba odraz.
Si belasý,
ak je ona modrá.
Si iba prázdno po jej úniku.
A možno predsa ťa len
ľúbi.
Neskonale. Na smrť.
Plnú hlavu pesničiek jej nasmúť.
A pod súhvezdím Labute ju ubi,
zo seba ju vyzleč ako tuniku,
ako
džínsy, ako dres,
ako obnosené sako.
Ako suchý les
ju zapáľ,
ako jed
vyvrhni ju pred prvého chlapa,
a ľaliami
detstva
veď ju na spoveď.
Ó, smutný spev sťahovavých vtákov;
už sa chystá
žltý karneval!
Raz sa vráti
nevinná a
čistá,
akú si ju vzal.
Aj tvoja je.
Aj cudzia.
Je ľad. Jej chlad je horúci.
Je hrdza na srdci.
A trpezlivo hlodá.
Je
bdelá v tebe, v sebe spiac.
A celé noci skúma, kto dá
viac.
Oplakávaš ju. Lež koho?
V tej jednej ich bolo mnoho.
Máš
výhodu času. Má čas výhod.
Na jednej strane váh je kat;
tam sa slzy zlata rinú.
Nešťastnica, rýchlo prihoď
na druhú stranu –
hoci slinu.
A môžeš ho zariekať.
Aj odmieta. Aj sľúbi.
A hrotmi pŕs keď presne zacieli,
je nebo prázdne. Padlí anjeli
jej
hrajú na medené trúby.
A to je už noc tisíca a prvá.
Noc, keď veci samy seba prezradia:
jej dokonalé telo speje do
záhuby?
Veď príbeh ešte trvá.
Hovor, Šeherezáda.
Už z ničoty sa k tebe nakloní
a prekračujúc čas i zákony,
vrúcne ti
šepne, že ťa nerada.
Les odkladá si všetky staré listy
aj tie bez adries.
Les je
les a nik ho neprerobí.
A čo má byť? Má svoje hoby.
Ale ty radšej neblúď po lese;
naplakal si sa do zásoby.
A vôbec: tu si na
zlej adrese.
Les má dosť práce s prezliekaním stromov.
Choď domov.
Myslel si: láska. A bol to iba zvyk.
Uletel ti biely
balónik.
A je ti smutno. Niet čo zobrať do rúk.
Dni idú, idú ako rieky k moru,
dni idú, idú a ty tak hrozne sám
pripínaš
krídla predstavám.
Niekto ti kýva. Ty sa neotoč.
Máš pod klobúkom krásny kolotoč.
Niekto sa pýta. Neodpovedaj.
Pozri, je
jeseň zlatá ako čaj.
Pristáva práve tma, vypína motory.
Niekto len chodí, hovorí, hovorí...
To ty sám so sebou začínaš
rozhovor
a je už pozde a je už neskoro.
Vybieha líška z hrdzavého lesa.
Nerozumiete sa.
Hrdzavá jeseň, láska hrdzavá,
a čo
nám ešte zostáva?
Ešte je toho nadostač
čo zostalo a zahrdzavie.
Len sa mi pre to nerozplač.
Len si ju nechráň ako oko v
hlave.
Zajedno s nimi, menší bratia zvierat.
Vedia ešte, čo my už nevieme.
Len priezračnú a čistú
vodu pijú,
smeť odfúknu a vyvrhujú špinu.
Hlavičky na tráve,
a zväčša ležiac pri tom,
jak nemocného počúvajú
svet.
Čo povie im, to nikdy nevyslovia.
Nosia to pod košieľkou ako jablká
zo susedovho stromu.
Potroche začnú smutnieť.
Tušia deň,
keď z každého z nich odchádza
malý princ na koni a odnáša si žezlo
i jablko.
A to je vlastne koniec.
Čo potom
príde, už sa opakuje.
Na ľudskú mieru od počiatku dané.
To postavenie mimo hry.
A únava. A úzkosť.
Ubudlo dní. Už klesá
šíp blúznivého letu.
Už z ľahkých stebiel vrások
si roky hniezdo pletú.
A zabudli sme
tváre
a zabudli sme mená.
Len ona ostáva tu.
Len ona, nepremenná,
v nás zapaľuje slová
a hnetie plaché rýmy.
Z jej uhlia
ukrytého
sa dymí ešte, dymí.
Chutnal som tvoju hlinu.
Nuž, udri, pieseň stará.
Lej trpkosť starodávnu
mužovi do
pohára.
Len prepusť oči, láska.
A odstúp z mojich krídel.
By bol som spravodlivý
a spravodlivý videl:
jak túha túhu
kríži
a ľudia blížia ľuďom;
a zástup z rodu hrdých
sa vzpína pod osudom.
More. A
hore hviezdami noc sa pení.
Hmlám večerným už trúbia do rosy.
Bez konca voda. V kráľovskom osamení.
O omrvinku zeme neprosí.
O
prášok hlasu nepožiada živých.
Jak sejbou vrhá v častých premenách,
je účel svoj a sama v seba plynie.
Dve tichá závratné sa
drvia na hladine:
jej mlčanie a večnosť vznešená.
Dve tichá, žarnovy tých starých božích mlynov,
naprázdno trú sa, srší
hviezdny prach.
Ale zem všade vysiela svojich synov.
Počuješ? Píska čajka na vlnách.
Vták zapískal a na smiech je to,
bože.
Ako hrot ihly v ríše obrovité
čnie útly hvizd, to tenké žezlo mäsa,
povýšeného teplom počatným.
Vták zapískal a k
slzám je to, bože.
Trhlinkou ticha jak sa hrnie žitie,
že smrť už nevie, čo si počať s ním.
More a hviezdy. Života teplý
prievan!
Podo mnou ako nedotknutá zvesť
mlčanie praživlu, z milosti jeho spievam,
a hore, hore modré ticho hviezd
je ticho smrti, jak
na úder sa strojí.
Zem, ktorá všade vyslala si svojich,
zem, neodchádzaj nám, buď s nami.
I na zemi i pod hviezdami.
Čo stojí kilo tmy?
Čo stojí biely vlas?
Žijeme život my,
či život žije nás?
Povedz mi
človeče,
kto na koho tu cieli.
Plamienok od sviece
nikto z nás neoddelí.
Túžime, hľadáme,
tu bázlivo, tu smelo.
A
svieca za plameň
ponúka svoje telo.
Všetkého navôkol
je, zdá sa, príliš mnoho.
A stále
pustejšie
je prázdne miesto v nás.
Rýchlejšie v čase vráskavie
duša, jej koža hladká.
Tie haldy poznania
je to len
čierna skládka?
Zlovestný dym sa občas valí z toho.
(Ako sa kdesi zabíjame zas.)
Chudobní boháči.
Nedopísaná sloha.
A
mnohosť dráždivá,
no nič viac ako mnohá.
Chce nás už zaživa
a vyháňa z nás Boha.
Povedz
mi, Ktosi,
kto si?
Že chodidlami bosý,
tak bez ustania roztáčaš
ten hrnčiarsky kruh Zeme?
A čo je z toho za deň krehkých
nádob!
Na živú vodu.
Na zlaté vajíčko od nevidomej sliepky.
Až krčah cestou z potoka sa rozbije.
Tu čriepky,
že sú z
hliny, hlinou prihrnieme.
Máličko bledí pritom.
A takým tichom tichí,
že ako výbuchy sa rozliehajú v ňom
neudržané
vzdychy.
A ty len hnetieš, točíš.
Svoj vlastný pán,
svoj kočiš.
Keď sa raz
pominie
svetlý čas tvojho splnu,
zvoľna sa stáva z teba korisť.
Pozorujú ťa predátori
jak postrelenú srnu.
Chce sa ti
volať, nevieš kam.
Snáď bytiu do réžie.
"Nie je to azda tvoja chyba,
ak živé v tebe žije iba
tým, že sa o to bije?"
A kto
už nemá na bitie,
na bytie stráca právo?
Čo ti to vtedy chodilo
tou stvoriteľskou hlavou?"
Takto sa búriš (ako Jób
kedysi na
úsvite dôb)
nad človečími osudmi.
A potom prosíš: "Odpusť mi,
ty Blízky za diaľavou."
A napokon láska. Láska k žene,
ku dieťaťu, láska k živému.
Aj keď bolo všetko zaplatené,
je to dar. Tak
zaďakujme mu.
Za to, že je, čím sú hviezdy lodi
najjasnejšia medzi hviezdami.
Láska, ktorá plodí nás i rodí
na krátku
púť svetom neznámym.
Láska – nebo naraz také blízke.
Víno bohov v krehkej nádobe.
Láska, ktorá sedí pri
kolíske.
Láska, ktorá kľačí na hrobe.
Láska – sviatok človečieho tvora.
Tá, čo iba nechtiac ublíži.
A nad ľudskou
– láska Božia, ktorá
odovzdane visí na kríži.
Úzkosti ničivé! To nič v nich
strašlivé je,
to nič je strašlivé: nič v ničom stratené,
ten plameň spaľujúci, ktorý nezahreje,
ten plameň mrazivý, tie
chladné plamene.
To prázdno bezozvenné pri nehybnom kroku,
ten výkrik nezvučný a sykot bez hada,
nemý šum vyschlej rieky v
neskrojenom toku,
belostná nádhera do tvaru nevliata.
Pohľady bez závratu kleslé do priepastí,
kde ich nič na slepotu ničím
rozdrví,
dnes z hrozby nehrozenej, bez zovretých pästí,
údery bezbolestné, rany bez krvi.
To svetlo bez tône a temno bez
svitania,
neviditeľný šľak po hmate bezprstom,
zmar línií a foriem v trasovisku zdania
a všetkých snov i zdaní neodvratný
zlom.
To nič je strašlivé a nikto z jeho rodu
a nie a nikde, nikdy, v pustom odlive.
Zo samej hrôzy z nich k nim sa dať do
sprievodu,
to je to strašlivé.
Odvaha, zadrž svet, nech by bol i planý,
a krásam trýzne nauč, nech len hreje plam.
S úzkosťou,
steskom, s vierou, myšlienkami
byť i sám. Len byť! Ach, byť a nebyť sám!
Bol taký
zváštny chlapec bledolíci,
divné mal oči, podivné mal sny.
Had sa mu zjavil v klzkej koľajnici
a umrel uhryznutý
diaľkami.
Čas letí bez miery a štvrte neodbité,
bimbonky, to
viem, jaro odzvonili,
v hodinách bez veže, po cíferníku neba
ručičky vtáčích krídel
tak idú, všelijak.
Kukučka, stvora
umná z našich pondusiek,
tu v lese odkukáva celé životy;
- nože mi kuku-kuku, koľko rokov ešte...?!
Alebo smrť mi radšej teraz nespomínaj.
Chcem sa tu vyznať medzi storakými hlasmi
a čítať tisíc nespísaných básní.
Diviť sa tomu, čo tu život
stvára,
jak väzeň, ktorý vyšiel zo žalára
a obzerá svet rukou pritlačenou k čelu.
Svrčkom sa pokloniť, že hudú bez
účelu,
hádať či závidieť mám poľnej ruži v lóse,
keď jazyk lupení si zmáča v čerstvej rose,
kvapku z nej striasť, nech
bozkom padne na rty,
a s borovicami si zahrať v karty,
keď im ich v rukách rozložili stíny.
Zavýsknuť do chrapotu len tak, bez
príčiny,
raždím sa prebíjať, obchádzať misy barín,
z kameňa skákať na kameň a z rýmu na rým.
Rozumieť bodľačiu, keď na
mňa zaútočí,
kvetinám, ktoré v bázni klopia oči,
a ušiam lopúchov pošepkať vlastný rumeň,
že sa tiež bojím ľudí, ktorým
nerozumiem.
Potom jak bažant, ktorý húšťave sa zverí,
vnoriť sa odovzdane do dôvery,
ktorú tu ponúkajú steblá v bratskej
spleti,
a svetu priniesť zvesť, že ešte rastú kvety.
Nekukaj o smrti a zatvor za sebou,
nie to je hlavné v čase:
zatváraj dvere
starých pondusiek,
za lístie schovaj sa, záclonu zelenú,
kukučka, kuku, kukulienka.
Cmitery nesmierne a úzkosť bez hraníc,
vek lebiek prebitých a prestrelených snov,
ach, kolké príčiny sa mučiť
otázkou
byť, či nebyť.
Des nocí úbohých, keď trpel som ňou sám,
hrdúsi moje dni, keď ňou zas trpia iní,
viac
nešťastní: bez ťarchy vlastnej viny
váhajú byť, či nebyť.
S ich hlavou v ruke stáť nad protestami hrobov
a nežne vdýchnuť na
ňu chvíľu bez úzkosti,
byť cele pre nich,
byť z nich a v nich byť, v ich krvi a kosti,
myslím, že to je otázka.
Smrť, sestra milosrdná, studenými prsty
roztrhla chabú šnúru na ruženci dní;
pohreb jak vánok
šumí v rozknísanom tŕstí
a kráča dôstojný.
Po hrude hrudu hádže na rakvu tej žene
po ceste do temnoty jeho čierny
krok.
Skončil sa jeden život. Jedno utrpenie.
Ostal len zármutok.
Smrť bola súcitná a milosrdným dychom
zhasla v jej utrpení
svetlo blikavé,
jak ona zvykla sfúknuť po večere tichom
lampičku pri hlave.
A než sa navždy stratí v temných moriach
hliny,
než sa v nich pohrúži, než pohrúži sa v nich,
rozsvietili sa všetky georgíny
na vencoch pohrebných.
Smrť láskavá ju
strhla do zániku
a bolesť prečarila na rozklad a zmar,
a predsa vidno cez hmly sĺz i vzlyku
jej podobu i tvár.
V storakých
rozpomienkach zjavovať sa bude
v myšlienkach na včera, čo zajtra prichodia.
Smrť je len nenávratno. Iba zabudnutie
je koniec
života.
Zázračná bola smrť. Už ona nie je ona.
Je koniec ľudských múk. Je koniec objatí.
A pohreb jak jej zabudnutá
tôňa
nesie ju v dojatí.
Už zašiel za bránku, už prídu Božie múky,
i chvíľa, v ktorej žiaľ svoj dožiali.
A všetky
kríže roztvorili ruky,
aby ju objali.
Ozaj sú všetky mŕtve?
Všetky do jednej.
Aj stará
mať?
Už na cmiteri býva.
A táto čierna?
Páči sa ti?
Hej.
Tiež leží v hrobe.
Ale veď je živá!
To sa ti zdá, má oči
živé od lásky.
Čo je to láska, deduško?
Nik nevie.
A ozaj žili tieto staré obrázky?
Žili, no boli tu len na návšteve.
A ty
si lásku poznal?
Ťažká odpoveď.
Áno, či nie?
Ach, nechaj staré bôle!
Viem, ktorú z nich si ľúbil, aj ti poviem
hneď.
Ktorú, ty huncút?
Tú, čo skrývaš v stole.
Dnes sa mi prisnilo, že po
príbojoch ulice a v speve
zvonov jasom slnka kráčala si
nedbalá, nepozemská, mĺkva spolu s vetrom, čo ti
nežne dvíhal rukávy a
vlasy,
a ja som skríkol na teba, v tme pasáže sa chúliac
ku stene, no škoda bolo môjho úsilia,
lebo ty, drahá moja, odvrátila si
svoj zrak a uši
si jak prázdne mušle zakryla.
A hoci tisíc tvárí stretal som a tušil bitie zvonov
na skle okien, plameň slnka na
odkvape,
stále som kráčal s tebou tichý, šedivý a verný ako
tieň, po ktorom ľudská noha šliape,
až kašeľ víchra vyplašil ma
zo sna. Bola noc.
Dážď šušťal čierny, úlisný a ospalý
a stromy šúchali si rachitické chrbty o nebo a
hlavami jak zástavami
kývali.
Niet veru lásky bez rizika.
Človek sa vrhá ako chrúst
do kvetov
májového kríka,
až zaspí na lupeni úst.
Potom ho zrazia z konárika
a zožerie ho sprostá sliepka.
Niet veru lásky bez
rizika.
Aká je tvoja kožka hebká
a tvoj bozk sladký ako mušt.
Ako je pekne oblečená lebka
na cestu v nekonečnú
púšť.
Niet veru lásky bez trpkosti.
Človek to nevie, keď má rád,
že dolámať si môže kosti
a že mu stále hrozí
pád.
Či Juan je, či Jano sprostý,
nakoniec dôjde k čaši blenu.
Niet veru lásky bez trpkosti.
Jak stádo na jatky nás
ženú
cez nekonečne krásny sad,
a nedočiahneš vytúženú
a nebudeš ju nikdy mať.
Nad
obraz sklonený šepkám si Ave Eva
Pod srdcom krylas' ho hriešnika ktorý spieva
a ktorý kajúcne vyberá slová chvál
Ste ako piliere
nádherných katedrál
ste ako liany prší z vás kvet i semä
k hriechu i k modlitbe kľaká k vám mužské plemä
žiadosťou šialené
rúti sa do bahna
a trepotavým snom vylieta na rahná
Váš meč je dvojsečný a nemôžete za to
že padol samovrah že vzniká báseň
táto
že niekto odchádza a píše trpký list
že iný vracia sa že iný túži prísť
že krásny vynález ste v ume rozožali
že
slepý muzikant stúpa k vám schodmi škály
no milosť nenájde a bude strašne sám
že dohorieva knôt a stúpa temno z jám
Nie
krása prísna je a neľútostná krutá
Vy o tom neviete a vaša blúzka vzdutá
na deväť gombičiek sa prosto zapína
Tak krása klenie
sa vražedne nevinná
a cesta zostáva životu nebezpečná
Ono sa povie Ach prepáčte krásna slečna
Lež víchor bičuje plamene
predstavy
a požiar žiada si vždy novej potravy
A zasa prosté je objať ju kolo drieku
a cítiť pod rukou cez látku blúzky
mäkkú
to telo dočasné a pulzujúcu krv
Jedno ste v súcite tak ako najsamprv
Jedno ste dovedna A čo je jej je tvoje
Rovnako prežíva
smútky a nepokoje
rovnako stavia tvár v ústrety teplých slov
a prosto načúva s oddanou vďačnosťou
Chlap i keď splesnivie ako
kôl v starom plote
má ešte vždycky má má podiel na živote
Zjazvený krásny je zjazvený mocný je
smrť naňho počká si kým pohár
dopije
a stojí do konca starý peň okmásaný
jak trofej skvejú sa po boji jeho rany
No žena pane môj stráca sa ako sneh
ak raz len
zblúdila v riečisku márnych nieh
Však za to nemôže nie nemôže byť iná
Je to jej zásluha ale nie nie jej vina
Je prúdom života
čo ženie kolesá
Je víchrom zdiveným do plachiet oprie sa
zaháša svetielka požiare rozduchuje
pekne ťa oplače kľačiaca v tíši
tuje
lež cez flór závoja blyští sa pohľad jej
Žena tá krehučká je smrti nepriateľ
Ach aký krásny je človiečik v lone
matky
Uzlíček náreku a nad ním úsmev sladký
ach ja ťa rozviažem ako puk ružový
ty moje tajomstvo zverím ťa mužovi
ktorý sa s
úžasom na toto všetko díva
Nie žena nie je sneh je páľa náruživá
Hej žena vlna je a kolá poháňa
na mlyne poznania na mlyne
poznania
Ja k slzám dojatý vyznávam Ave Eva
Pod srdcom krylas' ho hriešnika ktorý spieva
a ktorý kajúcne vyberá slová
chvál
Ej veľa dala si a veľa som ti vzal
A predsa myslíš si Krásne to bolo synku
A hľadíš cez závoj na čerstvú konvalinku
čo
vtedy pripäli na svadobný tvoj šat
Ej život krásny je no prudký máva spád
Muž ten vás dostihne Ó korisť v jeho rukách
hladká
a teplučká na zarosených lúkach
bujará v odpore pokorne stíchnutá
tetiva spustená tetiva napnutá
Muž ten vás dostihne no trofej
nemá ceny
je smútkom značená nad pokorením ženy
je tôňou zaviata lebo už zhasol jas
Básnik chce obraz dať čo večne kvitne v
nás
Ach život prekrásny Jak spievajúce splavy
náručia loná žien keď padáš od únavy
utíšia zúfalstvá po boji
prehranom
Česť sláva víťazom láskavosť vývratom
Tak plynú od vekov po tomto starom glóbe
prameňom vytrysknú na spráchnivenom
hrobe
sú vodou života pre všetky korienky
pre divú džungľu snov pre stavbu myšlienky
Tak majstri z odstupu chytali krásu
vašu
v extáze záchrany chopiac vás kolo pásu
tou silou odvahy zúfalstva súcitu
keď náhle hleslo im že všetko zhorí tu
ružové
pupence pyšný prs koža skvelá
obliny vo svetle hodvábne tône tela
zázračná forma tá čo zažal požiarom
pre muža Tvorca sám –
v chaose beztvarom
Ó padaj rosa snov Zahynie človek v púšti
Oáza v hurhaji Utišujúce prsty
Prejdite po čele a tôňou očných
jám
prekazte zámery vráskam a osídlam
bo kde sa dotknete zotriete ortieľ prísny
uniká pred vami duch temnôt ktorý trýzni
za vami
za vami prichádza večný jas
života prostého sedembolestných krás
Si túhy mojej
predmetom, si túha stelesnená,
neviem ťa iným menom nazvať, len tým krátkym: žena.
Nikdy niet túhy konca, nie, a lásky nikdy
dosť,
a predsa, keď ťa milujem, sa cítim ako hosť.
Bez teba som len polčlovek, bezo mňa strádaš v núdzi,
a keď sme si už
najbližší, vtedy sme predsa cudzí.
To obapolná tragika, nie jedna, ale dve,
polmuž a položena sme, a každý z nás to
vie.
Nestačia mi len ramienka, nestačia mi len bozky,
nestačí zlomok mizerný, keď oheň morí mozgy,
nestačí polovičatosť,
nestačí prítuľ líc,
hra naša hrou je hazardnou, chcem všetko, abo nič.
Možno ty za to nemôžeš, možno, že nie si vina,
to,
čo je tvoje, tvoje je, ty nemôžeš byť iná.
Možno ty sama trpíš tým, že oba trpíme,
možno, že chceš mi rieknuť: „hej" – len
ret sa kriví v „nie".
Och, večná honba, večný kruh a večná parabola,
je stará ako vesmír sám, a bude, ako bola.
I básne o tom
píšu sa, i tie sú z toho mdlé,
i životy sa žijú v tom, i tie sú z toho zlé.
To
krásne telo
je v mojich rukách
čudesnou strunou,
na ktorej zahrám
života symfónie.
Znej, melódia,
najvyšším
tónom
snov, vášní, slastí,
spievaj o splnení
nesplniteľnom.
Aspoň dnes
spievaj o láske,
spanilá struna,
v
najprudšom napätí
mne, mne.
Chvej sa, vlň,
tak ako nikdy
pod žiadnym slákom,
pod žiadnym bozkom,
zajtra
beztak
praskneš, jaj.
Niet pôvabnejšej veci na svete,
ako je dievča v rozkvete!
To živé
jaro, ktoré preniká
jak elektrické vlny,
tá štíhlosť kokosovníka
a pohľad slnca plný,
dve biele sopky,
v ktorých láva
vrie,
ktoré sa búria k nebezpečnej hre,
a zúbky dravčie,
zbrane divej mačky -
všetko to pôsobí,
že bys' k tomu šiel
raz
výbojne, raz zase kolenačky,
chcel cítiť to vo svojom majetku,
hladkať to, chrániť,
baliť do hodvábu,
rozkošnú vravieť tomu
poviedku,
brávať to sebou na jar k lesu,
cez leto k plesu,
ako kvet kamélie hrdý
pripínať si to k hrudi -
spáliť to radšej v
srdca plame,
prv než to samé
uvädne.
Koho ty miluješ, to nevieš sama,
telo tvoje sa ako koník
vzpína,
mňa rada mala si a v chvíli tej
iba priateľka tvoja bozkala ma
a ty si odtiahla sa odo mňa
jak prázdna čaša
vína.
Nechám ti na vôľu a na rozmar,
vyber si toho, komu ústa podáš,
mne stačí iba rozžiarená tvár
a inak si ťa k srdcu
nepustím,
darmo mi na ňom hlodáš.
Zas je tu jar a ona tvoja je,
máš právo vietor chytať rukami
a ja mám právo hľadieť do
večnosti,
kedy môj vysoký sneh roztaje
a jedna snežienka ma omámi.
Medzi nami sú veľké rozdiely,
ty všetok život v očiach
svojich nosíš
a srdce moje čochvíľa sa schúli
medzi tie srdcia, ktoré umreli
a ktorých sa už hrozíš.
Zahaste svetlá, záclony zatiahnite,
lebo my ešte pokračujeme,
nás včerajšia tma zjednocuje v cite,
my pijeme a
nemilujeme.
Piť máme ešte čo, lež milovať už sotva,
už v hniezdach lásky iní sa usídlili,
loď naša ťažko tápa, kde je
kotva,
lebo už by sme radi zakotvili.
Ťažko však zakotviť, niet prístavu,
nám more premieňa sa v súdok vína,
my sme sa
oddelili od davu
a mrieme jednotlivo, každý osobitne,
to naša sláva je i naša vina.
Tu pred oči nám položili vázu,
čo
vykvitla na počesť bohyne.
Skláňame hlavy, uznávame krásu,
lež naše šťastie je len vo víne.
Darmo sa podívam na pekné
ústa
a darmo krásne vlasy pohládzam,
vždy na oceán hladím, kde hladina je pustá
a kde so svojou loďou vždy som sám.
Nech
žije bohyňa, čo vládne mužmi,
lež ja som iba prostý námorník,
ja dám sa viesť len vínom, a nie láskou
a maják ten mi nezahasí
nik.
Nepovedz. Dobre. Stačí. Nemusíš.
Premôžem. Zatnem zuby.
Nebudem škrabkať ako myš
na
dvere toho, koho ľúbim.
Dosť pokorenia. Treští mráz.
Na kryštál zmrazil slzu mäkkú.
Len neobanuj potom raz,
až sa ti zacnie
po človeku.
Tak sama sama som a plyniem stromoradím
môj úsmev to si ty Môj vzlyk je tvoje
chvenie
V pohybe vlastných rúk zriem tvoje roztúženie
a moja podoba je odraz tvojich hladín
Snáď hlúpa márnivosť z nehybnej
hĺbky smútku
ma núti bielu tvár naladiť do grimasy
a smutne bláboliť: čo robíš teraz asi
či tiež si spomínaš či nevrátiš sa
vskutku
Však potom s údivom nadvihnúc krivky vrások
sa v jednej minúte na pustú skalu mením
a tuším odrazu v tom zmalátnenom
snení
úbohú bezhlavosť nedokončených lások
Popieram Negujem Niet námesačných
skrýší
Triezva je táto noc hoci sa ohňom pýši
a luna záhadná je nič než chladný kameň
Popieram Negujem Niet rozochvených
ramien
bezruké Venuše sú v mužskej dlani panie
kamenné súsošia vtisnuté do vankúšov
Popieram Negujem Niet spásonosných
lúčov
aj slnko zhynie raz pod hviezdnou ranou prudšou
jak zhnité jablko odpadne do priepasti
Popieram Negujem Niet vykúpenia v
šťastí
kým smútok bude žiť a večne čelá brázdiť
človek tu nepozná krás iných mimo neho
Popieram Negujem Niet prístavov a
brehov
nedôjde ľudská tvár poznania víťazného
svet – otrávený strom a my sme plody jeho
Keby tak ľudia mali srdcia vtákov
stavali by si hniezda na jabloni
k oblakom leteli vysoko nad polia
videli zhora domy zeme
rieky
a štebotali o nich
Keby tak ľudia mali srdcia vtákov
ospievali by každý les a úval
a v jeden podvečer by potom
pochopili
prečo je najkrajšia a najmäkšia tá pieseň
ktorú nikto nepočúva
Keby tak ľudia mali srdcia vtákov
boli by ako
šípy vystrelené
ktoré sa lesknú v žiari slnečnej
a žiadne nebo nie je vysoké dosť pre ne
Chváľme si hovor smutných milencov
ktorí už prešli za hranicu poznania
ktorí nenašli nikde hniezdo spoločné
bo
zákon života je ukrutný,
už odnikiaľ im žiadna nádej nekynie.
Šepcú si: priepasti sa zatvoria,
alebo láska jak oblúk sa
vyšvihne
z oboch brehov a nad hlbinou spojí sa,
ale nemajú vieru hory prenášať,
bo oba prešli už hranicou poznania,
už čosi
naštrbené priniesli,
už čosi z minulosti bolí ich,
preto sa musia zrakom veľmi pohládzať,
ich stretnutím už nastalo i
lúčenie,
bo cesty ich sa každú chvíľu rozídu,
pri každom návrate im srdce zajajká,
lebo nevedia do náručia hodiť sa,
zasnení
idú ako po tŕňoch,
s obavou klopocú im dreváčky,
svedomie klopká ako povinnosť,
preto si masku povšednosti natiahnu,
preto sa
smejú, ked si ruky odtiahnu,
zastretý úsmev je ten dobrý pomocník,
ktorý ich nebezpečím prenáša,
ktorý do smiechu zájde a pred
zúfalstvo
postaví sa, keď slza má už vyvierať
a v vtáčích trilkoch nocou čiernou zapadne.
Chváľme si túto lásku
hrdinskú,
bojovali sme o ňu veľmi statočne,
ale, bože môj, osud vždy bol mocnejší,
a musíme mu, musíme mu poddať sa
po
zákone, čo káže ruži odkvitnúť
a hrozno vína podjesene postáčať
a zemi vrátiť, čo zo zeme vyrástlo,
musíme prijať posla
rozlúčky
a prebudení zo všetkých snov musíme
osve si každý odniesť holú skutočnosť:
dni všedné, páľu nocí bez
spánku,
stoickú studeň stromov z ovocia
očesaných, čo sladkosť svojho dozretia
nepoznali a jak svedkovia necitní
prizerali sa ku
slávnostiam viničným,
za plesku ohňa a dunení mažiarskych.
Chváľme si slzu, ktorú skryli sme,
než prišiel dážď, čo potom za
nás plakával,
a my už doma sedeli sme v pohovke
tichí a bledí, zahalení do plédu
a zahľadení na minulosť mŕtvejšiu
života
nášho, ktorý v trosky zdrobil sa
skladané v torzo, čo nás ešte bolieva
jak miesto okostice pod sadrou,
ktorá nás sprevadí do
nebytia.
Odtrhneš kvet, čo chvíľa ti prináša,
poďakuješ sa i za malý dar;
veď príde
noc, čo rovnako pozháša
plamienky hriechov, cností svätožiar.
Pi, keď vidíš, že naliata ti čaša,
a líhaj, keď ti ustlú, by si
spal,
a šepci zo sna: moja nežná krása,
teraz mi dovoľ, by som zaplakal.
Stratené všetko! Lapám už len tiene...
Kde je môj
výbeh? Oblúky a siene?
Myšlienky ľahkosť páperná i smršť?
Kde sú? Pri ktorom hrôzy vetrolome
sa zastavili moje mladé kone?
Kde
dostal kŕč i desiaty môj prst?
Ó, pekné ženy, čo ste zhodili
manželský pás pri
vodách pramenistých,
prichádzali ste zo spomienok hmlistých,
ked zelené sa lúky kosili.
Od vás mi dochádzali posily!
Dali ich
ústa, dolíky a výstrih,
záblesky sluhov v očiach čierno-bystrých,
i nôžky, ktoré povyskočili,
by vyšepkali život krásnym
tancom,
mne, ktorý som bol smrti vyvolencom,
ďalekým od prameňov života,
čo zrazu začal vytrubovať vo mne,
až krása krások
sklonila sa ku mne,
že ma z osídel smrti vymotá.
Milosrdná mi buď, prosím ťa,
Smrť!
Nehraj sa so mnou ako šelma s myškou,
ale ak vlajkou chceš byť, nech som žrď,
alebo kyslé hrozno ponad líškou.
Ej, šibal
som ťa: vrť sa, vĺčko, vrť!
Smelosti tej už prameň vo mne vyschol,
už bojím sa ťa, len ma nezaškrť,
buď bezbolestnou uspávankou
tíškou.
Buď dobrodejka, ber si ma na plť,
zabudni na svoj strašný chmat do pyskov,
daj plavbu k obzorom, kde zlatá
žlť
rozprestrie sa nad dávnou rodnou chyžkou,
a potom zbĺkle tóny poklesnú:
"Zhasnite lampy, ja chcem vidieť tmu!"
Neboj sa, tak lacná ti nebudem,
nebudem si ťa pre nič za nič brať,
musí byť medzi nami priehlbeň
omnoho
väčšia, môj ty živý brat!
Ani ti schudnúť nedám až na dreň,
nebudem rúbať, keď ti praská ľad,
jednej z pomocníc poviem: chod
mi preň,
a že ho pozdravujem nastokrát.
Potom babičkin valčík dám ti hrať,
čo smutný je, no zdráha sa byť
piesňou
pohrebnou, ale na môj prstoklad
rozvíri sa nad tvojou dušou hriešnou.-
Vtedy pocítiš po mne veľký smäd,
padajúc k mojim
vodám studňou tesnou.
Vychudlá starenka. Je sestrou pani smrti –
motká sa po dvore, planý ju
kašeľ škrtí,
žilami vetchými málo už prúdi krvi,
iste ju vynesie na cintor mrázik prvý...
Slniečko zhrieva ju, však
chládok tiež má rada –
tak ťažko uveriť, že kedys' bola mladá,
že v zhaslom pohľade plamienky bystré kmitli
a v perách
ružových že biele zúbky kvitli,
že klenot vzácny bol jej úsmev a že bosá
chodila húsky pásť, keď padla drobná rosa,
a v
sukni bielenej že bola v tanci prvá...
Oj, mladosť-pochabosť len malú chvíľku trvá.
Potom sa vydala. I prišla starosť, deti.
Jak z bielej jablone keď opadajú kvety,
tak časom stratila pôvab a formu tela...
No rástla v zbožnosti a na kríž Spasiteľa
čoraz viac myslela, a jazykom keď britká
zabŕdla suseda – strhnúť sa mala bitka
pomedzi šarvanci dvoch dvorov, a keď starí
mali sa povadiť pre topoľ v hrádzi vari,
dala vždy uniknúť hriechu, a skrotli oni:
jej hlas bol zmierlivý, jak zvon keď večer
zvoní.
Potom jej umrel muž. Dala mu pohreb skvelý.
Odvtedy v očiach jej často sa slzy skveli –
I nové poriadky nastali,
pekne-rúče
nevesta zobrala jej z ruky všetky kľúče.
Však svojmu osudu vzdala sa podobroty:
pelhať jej zostalo vnukov a vnučiek
roty,
keď ktoré stonalo v horúčke od zimnice,
niesla do kostola dve veľké voskovice...
I vnučky vyrástli a už samučká spala
v maličkej komôrke, už zbytočnou sa stala:
je spoly nahluchlá a chrbát sa jej krčí,
ten jeden čierny zub jak starý stržeň
trčí,
na nič sa nehodí, starosti s ňou však veľa.
Ó, Bože, odpusť, však – keby už umrieť chcela...
Chudera starenka –
je sestrou pani smrti –
motká sa po dvore, planý ju kašel škrtí,
po žilách opuchlých ustáva troška krvi:
azda ju vynesie na
cintor mrázik prvý...
Noci sú jak žaláre temné
hviezdičky padajú ako ranené vtáky,
vietor je zločincom zaťatým, ktorý ťa na rohu
striehne:
neodchádzaj, milý!
Teskníš ako pútnik, ktorého neresti ženú
z ďalekých krajín,
a čas sa blíži, čo musí odovzdať
posolstvo svoje!
Ako peň ťažký, vykopaný v dúbrave,
tak
nesieme svoj život
a skladáme jak bremä.
ktoré musí zhorieť, aby v krbe nevyhaslo!
Dlhú budeš mať cestu, ak pohneš sa tejto
noci,
zanechajúc živých,
samotou strašnou budeš unikať a hlas umieráčka
doháňať ťa bude,
smrť udrie na bubon a prehluší
hlas slabý;
však keď sa poddáš a padneš,
holubice bielych snov obletovať ťa budú!
Veľké je plemä ľudské,
potápajúce
sa v hlbinách a dobýjajúce nebo
a zakotviace
na hradbách nekonečna:
a predsa trnieme všetci,
že príde okamžik, a nás už tu
nenájde!
Keď prvý raz ma pojal zármutok
zadumaného jak je všetko márne
a jak sa
ženú na útok
deň čo deň chmáry hlbín jednotvárne
jak po kusoch ti život odpadá:
zvetraný zajtra v klbko sa mi schúliš
jak ručník čo ti padá z podbradia
veď proti chiméram sa márne búriš
bo Dunaj tečie Dunaj tečie nadol
ale ty do hlbín si
ešte nedohliadol
Záhady žitia čos' hnal pred sebou
zvrtli sa a už za chrbtom ťa strašia
a keď zješ ešte pár chlebov
a na
víno ti príde značka staršia:
Na pochod pôjdu nové preludy
a pustou nocou hrom ti zaburáca
čo usínajúceho ťa prebudí
a
zchvie sa srdce: stará skrinka hracia
bo Dunaj tečie Dunaj tečie nadol
ale ty do hlbín si ešte nedohliadol
Čo bolo sladké čo aj
bolelo
vyvetrané už jak vôňa a lieky
bola raz panna s bolerom
kľúč od jej krypty strážia vlny rieky
raz prišiel pozdný
záblesk do noci
ale to chvenie srdce ešte trápi
bo roky s hnevom by šli jak proroci
a bolesť rástla ako šelme drápy
bo Dunaj
tečie Dunaj tečie nadol
ale ty do hlbín si ešte nedohliadol
Taký som ponechaný samote
jak makovica do prázdna sa trúsim
volám občas jak kuvik na plote
ale už prerastajú ma hmly z lúčin
Kdeže je mäkkosť peria? hŕba kostŕb
z vankúša trčí a
na mojich hnátoch
jak vrecká starých vychladnutých otrúb
roky sedia a na nich kŕdeľ mátoh
bo Dunaj tečie Dunaj tečie nadol
ale ty do hlbín si ešte nedohliadol
Ja neviem kde som mladosť pochoval
neviem kde mizne plnosť môjho žitia
ako starinu pošlem
na poval
ružové sny aj čierne krupobitia
v popole ešte iskry pália ma
z hrdla sa derie nápev divnej piesne
mráz mi ju
vyčipkuje do rána
a ľudia krútia hlavou jak to smiešne
bo Dunaj tečie Dunaj tečie nadol
ale ty do hlbín si ešte
nedohliadol
Ako ťa skrotiť srdce vtáčaťa
na konár suchý načo sadáš ku mne
do hory choď hora je zakliata
alebo za pávom
choď jak kráča v humne
Lež moje zbohom je tak zúfalé
či z letov márnych naspäť sa mi vrátiš
a ja už neviem v pozdnom úpale
či je to liek či jed a či hašiš
bo Dunaj tečie Dunaj tečie nadol
ale ty do hlbín si ešte nedohliadol
Načo tu strachovať
sa čo bude
veď keď noc príde bude čisto jasná
ruka siahne vyprázdniť osudie
a loďka prejde v iné vodné pásma
jak starý
vrabec poviem čiriri
tam zostal po mne zabudnutý koštiaľ
čo doňho vlčie časy vyryli
že bude vždycky tak jak bolo dosiaľ
bo
Dunaj tečie Dunaj tečie nadol
ale ty do hlbín si ešte nedohliadol
Jestli te kdo vychvaluje, neoblibuj chvály,
nebo kdo chválu miluje, tratí se pomaly.
Zavazuje
chvála očí a činí slepého,
privádzá ku nádhernosti milovníka svého.
Lépej vidíš, čo je v tebe, žáden tak nevidí,
kdyby
videl, snad bys' nemel tej chvály od lidí.
Když máš chválu, nezanedbaj sám seba súditi,
víc chtej sebe, nežli iným o sobe
veriti.
Nekdy lidé chválu dajú i zlému činení,
jak ju prijmeš, budeš vícej k zlosti naklonený.
A jak za dobré činení chceš
býť v úctivosti,
tak podvodne zaslepený vejdeš do marnosti.
Kaviareň Pri reťazi je nabitá do posledného miesta Hudba hrá prvý twist a stoličky zvonia kovovými nožičkami Neďaleko hudby nad sklenicami pravého tuzemského rumu sedia dvaja muži Jeden z nich hovorí
Dlho mi bola cudzia Až v jeden daždivý deň na počiatku zimy videl som ju vystupovať po schodoch z pivnice
s vedrom uhlia Usmiala sa na mňa ako prsteň v tráve Nikdy to nepochopím ale o chvíľku jej kroky zazneli vo mne ako v prázdnej katedrále Moja
ruka zosadla na jej plece akoby na to čakala od doby prasličiek keď bolo uhlie ešte živým stromom a jazyk človeka vylamoval z ticha svoje prvé
slovo
Nikdy to nepochopím ale to staré vedro je dosiaľ mojím zvonom a tá žena dosiaľ kráča schodmi mojej zvonice až k najvyššiemu
miestu odkiaľ mi oznamuje Vidím čierny les a na jeho kraji biele svetlo
V kaviarni Pri reťazi pribúda sklených očí Pri okne sa usmieva biele dievča Mladý vojak pri dverách sa k nej otáča ťažko ako zapadnutý kanón Dostáva ju presne do stredu kríža a vypaľuje pohľad plný dubových kolísok a dlhých pohladení Medzitým druhý muž dopil a hovorí
Ukážem ti pierko z vtáka ktorý vo mne bije ťažkými krídlami Človek sa vráti nečakane domov a sklonený pri dverách začuje akýsi hlboký a do zbláznenia zamatový hlas hovoriť do tmy Máš krásne oči Anna pripomínajú mi nedozreté slivky A ten človek si vtedy spomenie na všetky tenkonohé metafory vymyslené v čase keď mu ešte rástli prsty Ale všetko je už zbytočné pretože z rukáva cudzieho plášťa na vešiaku vesluje polárny vietor a v jeho vreckách hrkocú vychladnuté hviezdy mladosti Láska je zrazu zbytočná ako senský voz poskladaný zo žartu na veži kostola
V kaviarni Pri reťazi duní twist Mladý vojak tancuje s dievčaťom od okna Je biela Biela ako rosa na lopúchu Rytmus o ktorom sa vraví že je rytmom storočia ich tlačí dole k zemi na kolená Starý muž v kúte hovorí čosi o valčíku Ale ktosi veľmi mladý sa smeje a vraví Pán môj zlatý v rytme valčíka už iba stromy zomierajú
Sedím pri malej piecke ktorá hreje ako keď vonia ruža
a vonku sneží
padajú
vločky snehu jak kúsky mäsa z anjelského tela
postihnutého leprou
ostatné už dávno podľahlo tejto chorobe
najprv vínna réva
stromov
nakoniec lastovičí spev
teraz som konečne sám
pútnická palica spí v kúte
ovčí kožuch visí ako čierny luster dolu
stenou
a pendlovky tikajú svoje nudné hlásky
prižmurujem oči a zrazu som tu v rodičovskej izbe
celkom malý a v plátenných
nohavičkách
ako dávno som ťa takto nevidel Július
blaženého s aureolou detstva
celé dni sa ihráš na podlahe bez
kobercov
skladáš si vlaky zo zápalkových škatuliek
pasieš pomyselné ovce na vzdušnej holi
a si raz princom a raz popolvárom
ako
si to zaželalo srdce
len si ním pohol ako papierovým kukátkom
a nádhera sa zamieňala s nádherou
medzi týmito štyrmi stenami štyrmi
ročnými obdobiami
Ako ten čas uteká každé ráno je o míle za nami
a čo je pred nami je očakávanie
Zatiaľ sa tu všetko
zmenilo vidno že čas nezaháľal
stôl vyrástol do nepoznania
len noha pri ktorej som sa modlieval schradla
stoličky zvážneli
robia
dojem starých žien v kostolných laviciach
okno sa temer zosúva vekom
je cezeň akosi ďalej k nebu
a piecka tá pri ktorej sedím sa viac
schýlila do hrobu
ináč je tu všetko po starom
tam je posteľ na ktorej som sa narodil
tam zrkadlo a za ním cirkevné kalendáre
len
to čo sa volá srdce domu
matka
ach mama načo som sem prišiel keď vás nieto
Tak málo sme doteraz
poznali
hoc sa už blíži poludnie
človek je stále nerodiacim stromom
vykradnutý ako sýpka poniže dediny
čítal si mnoho kníh
ešte si nebol ani žiakom
v škole si sedával v prvej lavici
robil si skúšky z náboženstva a neviem z akých vied
a dnes si
dospelým
rozumieš mnohým rečiam máš miesto medzi učenými
nad slnce svetelnejší.
Vo svete skazenom hodinovom stroji
byť
vyskúšaným hodinárom
nájsť skrytú ťažko viditeľnú ryhu
a dať kolieskam správny chod
aby nám odbíjali spoľahlivý
čas
taký ako je na nebi.
Byť aspoň jednu jeseň ošarpaným stromom
ktorému skmásali úrodu
zatvoriť knihy ktoré si
obdivoval
dnes už neveríš ani jednej hláske
smeješ sa všetkým pomníkom a sovám múdrosti
zrážaš ich z písacích
stolov
zavádzali ťa nočným škrekom a ty si prikyvoval
dnes viacej nebudeš
čoho si dosiahol vtesaný do mramoru
rozpadávaš sa jak
hasené vápno
vo svete ktorý požiera vlastné mláďatá
a ktorý deň po dni seba zanecháva
glóbus na plytčine.
Nikto tu večne nebude,
čas šafári v nás ako hrdza v šabli,
nevymoceš sa z ostrozubých
hrablí.
Tak je to v našom osude,
pred smrťou nikto neujde.
Tuhne v nás ako vápno v kvapli,
jej prsty v kolíske nás chňapli
a
zatli do hrude.
Že v prachu navždy vyschnú žriedla,
že tma za nami, keď nás zmietla
do ničoty jej päsť?
Nie, svetlá stopa
nevybledla,
bude aj z hrobu viesť
posthumným jasom hviezd.
Kto seba druhým
nedával,
v ulite dušu schoval,
kto do hviezd oči nedvíhal,
schol bez teplého slova,
kto miesto boja líhal si
spokojne na
pažiť,
ach, tomu škoda, preškoda
bolo na svete žiť.
Kto pravde cestu nedláždil,
do búrok bál sa vkročiť,
kto v teple
driemuc na peci
trýznivé nemal noci,
komu cez prsty pretiekla
zázračnosť ľudských síl,
kto v iných seba nenechal -
načo sa
narodil?
Kto vieru v prehrách roztratil
a nenašiel ju znova,
lež k brehom svojej porážky
pokorne zavesloval,
kto na
plytčinách utopil
kyticu mladých liet,
nič nedarujúc nikomu -
zbytočne uzrel svet.
Kto nikdy láskou nevzbĺkol,
šanujúc
sviecu žitia,
kto poryv suchých citíkov
na zisky prepočítal,
kto chladný ako meteor
sám seba vyžiaril,
ten môže mŕtvy za
živa
vystrieť sa na máry.
Ja požehnávam ušlé dni
búrlivo pulzujúce,
a keby bolo treba zas
vytasiť vlastné srdce,
i s
krvou ho ja rada dám,
života neželúc,
len aby ľuďom na cestu
zasvietil jeho lúč.
Ako to riecť, keď svoje ťažké slová
ku tebe vyniesť zrazu nevládzem?
Máš i tak vôľu pred nimi sa schovať
a
nebantovať číhajúci sen,
ktorý sa v tebe sladko zakuklieva
a presýpa už dievča na ženu,
do bobúľ vteká ako vínna réva
a
utkáva si tajnosť blaženú.
Ale už vidím, ako z tvojich vlasov
semiačka búrok klíčia pomaly,
a detské hry sa noria do
úžasov,
ktoré len teba zrazu obstali -
lebo len ty si centrom sveta teraz,
on nech je celý tebe poddaný -
do náruče si jeho
obdiv zbieraš,
pokiaľ tvoj sen ho celkom omámi.
I vysúvaš ho z dráhy svojím driekom,
v ošiaľ ho hádže zázrak tvojich
pŕs
kým k brehu dôjdeš touto prudkou riekou
nedrž sa peny, seba sa len drž,
lebo tie búrky v tebe majú hniezda
a v tebe má tá
rieka pramene -
nad blúdením len jedna svieti hviezda
a tiež je v tebe, v láske ku žene.
Hľa, tu
je ten chodník, nosila si po ňom
večierkami pre mňa bozky ku háju -
viacej ako ľuďom verili sme stromom,
netušiac, že i tie už nás
poznajú.
Potom si raz stŕpla, vášňou zahanbená
utekala domov tvoja plachá cnosť,
ale na chodníku jak Lótova žena
nemohla si
premôcť ženskú zvedavosť.
Videla si blčať mladé borovice,
čo sa zapálili zrazu odo mňa -
potom už i tebe sčervenelo
líce,
chcela si byť zrazu celkom rozumná,
ale na krok späť už nemala si sily,
lebo ešte hriechu v tebe nebolo -
vtedy začal
klíčiť, práve v onej chvíli,
no už nie viac pre nás. Bolo neskoro.
Za celý život
som z
tvojich hlbín málo vydoloval,
hľadajúc v trýzni mučivej
na každú báseň vyhriebsť pravé slová,
čo ostali by nažive
i
dávno po mne
v príbytku verša ako zvestovanie
o tvojej kráse trvácej,
aby tie slová z ticha vykresané
zaklopať mohli na
srdce,
čo žije všade,
v ľuďoch i veciach, dychtí len po slove,
tom pravom, čo ho preberie,
keď iba ním o sebe pravdu
povie
jak sladký šepot matere.
Bez teba isto
ľudia i veci ostali by nemé,
brat by bol cudzí bratovi -
bez teba lásku k
milovanej žene
najsladšie ktože vysloví?
Odrazu Filemon pocítil, že rastie.
Najmä nohy
od chodidiel nadol.
Ich prsty čoraz štíhlejšie prenikali prsťou,
ako keď sa nahé deti chytia prstom za prst.
Začul podvečerný
praskot svojich vlasov
a skôr ako ho mohla oddeliť od úst
spenená, valiaca sa kôra dubu,
ešte nimi zvolal:
- Ako si to so mnou
zrástla, Baucis, keď som teraz sám?
Ale Baucis už mala na ústach dlaň lipy.
Jej „Zbohom, miláčik!"
bolo už len nezmyselným
šumom lístia.
A vtedy Filemona opustili ústa.
Smrť génia nikoho nenaplní
smútkom. Je slávny,
na čo siahne, sa mu darí. Stihne urobiť viac ako iní,
aj lepšie ako iní, teda aj zarobiť viac ako iní -
a aj
keď potom prepije viac ako iní a poplatí iným
viac, než poplatia iným iní, blázon by bol,
keby si myslel, že mu to iných nakloní. Ani
to
sa neodpúšťa! A ak má ešte aj viac detí ako iní,
aj lepšiu ženu ako iní, a mnohé iné lepšie, krajšie,
väčšie ako iní,
jeho smrť ozaj ťažko môže niekoho
naplniť smútkom.
Potešia sa, že zmizla obluda,
ktorá zavádzala. A aj keď mnohé budú potom
robiť iní
horšie, mnohí budú aspoň chvíľu radi, že to horšie
robia aspoň iní. A aj keď mnohé budú iní musieť
potom robiť
viacerí, mnohí budú aspoň chvíľu radi, že to
aspoň robia iní viacerí. Ach, veď i ja
som schopný týchto citov, ktoré každý
skrýva,
a nikomu ich nezazlievam. Smrť génia skrátka
nikoho nenaplní smútkom.
Ale keď umrie obyčajný človek, ktorý celý život
každé ráno
vstával do ťažkej práce, lebo ľahšej preňho nebolo,
a po práci pil najlacnejší rum a málo jedol a len
veľmi
jednoduché jedlá, málokto o ňom vedel, a ktovie, či bol
niekto taký, komu zavadzal, je nám do plaču a nechápeme,
prečo sa
hovorí, že je škoda géniov, keď srdce zreteľne
cíti, že práve obyčajných ľudí je škoda.
sa prepadávajú náhrobné kamene
a mŕtvi
idú hore.
budeš sa
môcť s nimi pozhovárať:
- Aké je to, umrieť?
- Ach, je to veľké oťaženie úst, také, že už neodtiahneš peru od pery.
- Otvoril
by som si ústa na kolene!
- Smrť by ti tesne predtým odrezala nad kolenom nohu.
- Tak to už iba aby sa človek smial sám nad sebou?
-
Sám pod sebou, sám pod sebou ...
- A ako to, že so mnou teraz hovoríte?
- To ty už s nami začínaš mlčať, bratku.