Básničky na Hviezdoslavov Kubín II
Básničky na Hviezdoslavov Kubín II
Dezider Banga – Motýľ noci
Na ohník
višne
zletel umrieť motýľ noci.
Hviezdy mu drobnými šperkami
krídla vykladajú.
Borovice prísne strážia
pokladničku
ticha.
Vietor sa ti do vlasov ponoril
ako zlatý hrebeň.
Dve zažaté včely
vyleteli z náušníc,
agáty hneď zatajili
v
bielych kvetoch med.
Za kúpanie v nočnej rieke
luna platí zlatými dukátmi.
Na sukňu lúky
obloha prišíva
brilianty
rosy.
Ale márne!
Ráno ich slnko
ostrými nožnicami
vypára.
Dezider Banga – Mramor
Ako mramor svetlom
som tebou prešľahnutý.
Zahádžem močiar noci
svetlým dňom.
Slnko mi nechalo
len tulipán
v črepníku lesa.
Predo mnou kľačia mraky na kolenách.
Milión včiel rozkvitlo na lúke
a mne sa zdalo,
že sa svet
podpálil.
Tisíc chvíľ, tisíc životov a tisíc
trápení.
Príroda, miluj ma!
Aj mliečna cesta je na zabitie.
Fialový mráz
poviazal prsty stromov.
Keď človek umiera,
ožíva mramor.
Dezider Banga – Vítam Ťa
Vítam ťa,
ako víta muškát
slnko na obloku.
Vítam ťa
stokrát.
Čosi zázračne čisté
sa klenie nad riekou.
Zastaneš a nevieš sa
vynadívať.
A život plynie dopredu,
akoby ho
ktosi
srdcom posunul.
Možno práve pre túto chvíľu.
Pre teba, najdrahší,
kvitnú agáty
a s vôňou dní budúcich,
a dozaista
plnších,
odídeš do diaľky.
Pre teba zamatový čmeľ
rozťahuje vietor po chotári,
aby polia nikdy nezostarli.
Otváram ti
dokorán
bránu domova,
otváram ju stále odznova,
kým nevkročíš na naozajstnú zem.
Vítam ťa,
ako víta muškát slnko v
obloku.
Vítam ťa stokrát,
z mraku som dúhu vyfúkol
a pole zasial.
Dezider Banga – Prídem
Prídem cez húštiny
ťažkých mrakov.
V podobe zlatého pavúčika
na tvojich šatách,
stanem sa
večer jazerom
a ráno ružou.
Možno ma spoznáš a privítaš,
hoci som kameňom,
ktorý svetom blúdi
bez vtáčích krídel,
len
tak, v ľanovej košeli,
bez kabáta.
Nelietam do výšok,
nevznášam sa
po točitých schodoch
z cédrového dreva.
Hrude som
verný.
Prídem cez húštiny
ťažkých mrakov.
Z obruče noci
vyslobodím ťažké vody.
Nedovolím, aby v nich
svetlo
umrelo.
Môj plameň neusne
a môj tón nestíchne,
pokým rastie na svete,
čo len jeden javor.
Ján Zambor – Miluj ma včelie krídla tenknú
Objímme sa a nahí
Volám po úplnej
nehe
Vykúpže ma v nej vykúp
Tichá majiteľka výkupne smútkov
Krehká vykupiteľka
z klamstiev z podrazov zo sklamaní
z iných a
zo seba ma vykúp
z času keď tenknú včelie krídla
kde akoby sme iba kradli
To nielen moja túžba ozýva sa samozvane
Pri dverách ti
moja zima zvoní
Ján Zambor – Znova chcú
aby si sa na nich
usmieval
keď sa ti vysmievali
aby si ich mal vo vážnosti
keď ťa znevážili
aby si sa tváril akoby nič
keď ťa ničili
aby
si ako ničotnosti
bral ich ničomnosti
aby si ich okiadzal
keď ti všetko zakadili
ba aby si sa im za ich
nespravodlivosti
ospravedlnil
aby si si ako nimi vyradený
dal od nich poradiť
aby si sa im za to že ti podkladali
nohy
podkladal
aby si sa pred nimi – plazmi
plazil
aby si ich neodvrhoval
neusvedčoval z podvrhov
že sú povrchní a
nezaslúžia si mať vrch
aby si ich pokladal za vrcholy
aby si sa im podlo podlizoval
aby si k nim bol chrapúctivý
aby si bol
hluchý
keď zas niekoho hlušia
Ján Zambor – Tvoje hrdlo
Tvoje
hrdlo, pokrčený papier či suché šúveriace sa lístie,
mi zrazu vietor vmietol do tváre.
Na jeho hebkú belosť som písal
neviditeľné básne krásy
a nehy,
do voňavej vlažnej hladkosti jeho lístia som vkladal
dokmásanú tvár
a počúval opojné šumenie
krvi.
Odpusť,
že som nezadržal pazúry dravého času,
že nie amulet a perlový náhrdelník, ale reťaz
som ti zavesil na
hrdlo,
a seba, najťažší kameň.
Kvety, nebo s najjemnejšou pleťou,
odpusťte mi,
že jej hrdlo nevydalo jediný vzdych
a
prijalo to bez reptania, ako svoj osud,
ba ešte si pýta ďalší náklad.
Ako som to mohol dopustiť!
Ja, čo som k tebe, hrdlo, chcel
byť vánok, vlnka, hodváb
či zamat.
Ako sa to mohlo stať,
že si dnes musím zatvárať uši
pred silnejúcim suchým
šuchorením,
desiacou predzvesťou, ktorej meno sa neodvážim vysloviť,
a že ozvenami ma šľahá
môj náhly suchý vzlyk
či nemý
škripot piesku.
Vánky, vlnky, hodváby, zamaty, neopúšťajte ma,
chráňte to steblo svetla, moju chvejivú strelku, tichý
vodomet.
Bozkami či hviezdami obsypávam
tú Mliečnu cestu
a trvám na jej kráse.
Ján Zambor – Pod jedovatým stromom
Môj nepokoj dňom nocou udiera o pobrežie,
som verný
ovčiak, vďačný, že tvoje päty líže,
a večný dobiedzavec, líškam sa, zúrim, hrozím,
hoci viem: nakoniec len smrť zhrabne tvoje
ruže.
Niet bezpečia, aj sem to hadie oko mieri,
smrť v lotosovom slnku, v nežne belasom mori,
v jazernom tichu dedín, v zamate
horských snehov,
tieň diktátora sa tu na každom kroku marí.
Buď brehom smädných pieskov pre vlny mojich bozkov,
nemeň sa na
mimózu, otváraj sa, bud blízkou,
ľúbme sa zas a znova pod jedovatým stromom,
smrti nechajme iba kosti zodraté láskou.
Ján Zambor – Vyprahnutosť
Spustošený neláskou
ako tento kraj letným
suchom,
na záhonoch trhám hnedú vňať,
pod stromami zhrabúvam zošúverené lístie;
ringloty, ktoré otváram, sú červivé,
tráva
má farbu piesku,
slnko páli ako žihľava,
je to beztrestný podpaľač -
namiesto zôr borovíc tma obhorených kmeňov,
namiesto zmesi
lesných vôní pach spáleniny.
Už aby priklusal dážď,
spustil svoju zvonkohru,
milými štuchancami všetko vzkriesil,
už aby
sa čisto zaleskli cesty.
Milan Matiaška – Pohyb v prázdnote
Všetkými zmyslami
kontaktuješ to bytostné.
Mozgom ti šklbe,
akoby sa ti pomiatli neuróny,
slová ti
práchnivejú do nezrozumiteľna,
vyčerpané oči slepnú od pravdy.
Už iba po mnohých rokoch žiarivo rozkvitnutá jabloň
tam kdesi v
hlbinách pamäti
zjavuje ti kúsok života,
kúsoček rozjareného raja,
ku ktorému si bol prednedávnom tak blízko,
že si musel
zošalieť.
Ale nezúfaj:
jasná, žiarivá tvár blížneho,
na ktorej sa zračí tvoj osud,
ti prichádza zúrodniť
púšť
onoho bytostného,
v ktorom teraz, konečne si.
Milan Matiaška – Riedka medzera
Ťažko a korenisto tečie reč
obludných zvierat,
čo sa zjavujú naivným zhulencom
polihujúcim na hrane tohto
sveta.
Už nemajú síl ozmysliť ju
a vykúpiť svoje chradnúce telá
z pekla fyzikálnych polí,
z nudy vegetatívneho
svetielkovania,
čo už nezahrieva ich žilnaté hlavy,
ale sa im zarezáva do vysušenej kože.
Svitá bledo do ich štiav
a len koktavý
šepot
zrelých plodov na najbližšom strome
im prechvieva tupý – sluch.
A pritom pre Život to nie je
vonkoncom
dôležité,
lebo je márnivý a prieberčivý
ešte aj v utrpení.
K čomu sa prichýlia,
podozrivo prebudení ošiaľom
z tých
obludných zvieracích tvárí,
ak On nimi pohŕda
a smrť je na nich prirýchla?
Pavol Bunčák – Výstrednosť
Raz v lete koňom mozgy skameneli
Spievaj mi Som s tebou sám a osamelý
Na ten deň som
opäť našiel rým
Keď prvý raz som riekol Neverím
Paže som prestrel s rosou na pažiť
Oči sa musia slnca nabažiť
Krása je
iba tušenie Napäté plátno mäkký vosk
Mračno s tvárou panny Zakázaný bozk
Preto som napľul na iskierku síl
A hladný do blata som
ústa ponoril
Sila kvitne na smetisku tam kde telá tlejú
Najkrajšia kvetina ktorú ani rosou nepolejú
Len dujte vetry starí
kamaráti
Nik z vás mi srdce nevyvráti
Prš nebo viacej nech sa môžem smiať
Aj smútok dohára jak zvädlých kvetín vňať.
Ján Turan – Ty zlatá ako piesky
Kam túžim s tebou?
Kde budeme len ja a
ty
a sivá obloha
a modrá voda,
kde kolmé slnko boľavejšie
než rozhnevaná veľká osa bodá,
a tam ťa zlomím v páse
ako
slaná voda priezračná,
na šiji prepadnem ťa zubami
jak jastrab, čo sa strmhlav
spustil spod mračna,
a ľahko ako voda vydržím
ťa, silný,
dlho, dlho niesť,
z jamôčky na krku
ti budem slané kvapky piť jak med
a z vlasov zrnká piesku jesť.
Na večer si
však nájdem za hrsť
šepotavých mušličiek
a skôr než vstúpim,
priložím si ich na srdce.
Ty celá zlatá
ako presýpavé
piesky horúce
a ja pred tvojou láskou tichý,
poslušný a pokorný ako oslíček.
Teodor Križka – Milenci
Sedeli v bistre. Na pohľady
kašľali, na zlú kritiku.
Ako dve šálky čokolády
na
mramorovom stolíku
dotýkali sa prstom prsta
a bokom boku. Pred nami
pili si svoje smädné ústa
slovami, zrakom,
perami.
Čítal som Brechta. Pachuť smrti
vanula zo strán na hostí.
Tým dvom však mohol byť ukradnutý
i Brecht, i jeho
úzkosti.
Anjel i diabol spod povaly
hrozil im, besný bezmála.
Celý čas, čo sa bozkávali,
zo šálok para stúpala.
Peter Gregor – Dance macabre
tancujú dvaja
a v očiach majú žiar
na lebke masku
roztúženú
tvár
maska na masku sa díva
ruka sa kochá v oblinách
a tancujúce mäso
tak tesne
tak zaľúbene
v každom z nich kostru
objíma
tvár tvári núka bozk
lebka sa pod ňou bozku smeje
lebka ženy sa smeje mužovej
lebka muža sa smeje žene
tak
sladko
tak zaľúbene
oproti tvári tvár
tancujú dvaja
a každý z nich je pár
Ján Stacho – Blysnutie
Chcela si vzlietnuť, bleskom rozoznelá,
no začali sme k zemi prirastať.
Z
koreňov lipa v listoch do tmy tlela,
bubnili mraky, zavibroval sad.
V tej chvíli z teba žltá blizna čpela
a ja som krv čul v srdci
zasyčať.
Dážď okrom hmatal v póroch tvojho tela
a striebrom zunel slaný uzlík šiat.
Tu nám z nôh nahor oťažela rtuť
a
museli sme, dažďom premáhaní,
v uzlení svalov k zemi pokľaknúť.
Potom bozk v búrke, hlboký a slaný.
Blesk v našich ústach
skrvavel,
až cvenglo zlato vodorovných tiel.
Jozef Urban – Ráno poskladaných slnečníkov
Prší
už od včerajška prší
Kolotoč stojí vrkoče mu moknú
Prváčik v byte na
prízemí
rozpráva o ňom zahmlenému oknu
Preč sú tie časy keď som nemal drobné
na novú radosť z ďalších jázd
Tak úbohé sú
naše peňaženky
keď na lunapark padá dážď a dážď
Strelnica skrýva ruže pod viečkom
Dnes ho už neodklopí
Môcť si tak
občas šliapnuť do blata
a ako korálky tam nechať svoje stopy
Môcť sa tak nechať večne klamať
skrivenou puškou blufom
lotérie
Lunapark pestrý podvodník
už neožije dnes už neožije
Vstávajú stánky na cukrovú vatu
aj dievča ktoré deťom dáva
lístky
Prečo je náš ten pozlátkový svet
a prečo je nám taký blízky?
Autíčka s trochu smutným pohľadom
poznali toľko
detskej samoty
Zvonková dráha odpočíva
zvlnená ako naše životy
Je ráno poskladaných slnečníkov
podobných nášmu
stratenému úžasu
Je ráno skrípt a výkazov a mincí
a básnikov čo nie sú chorí na krásu
Je ráno dievčat v neutrálnych
šatách
je ráno boj a ráno zášť
je ráno prázdnych lunaparkov
Je neskutočne dlhý dlhý dážď
Radovan Brenkus – Ani nevstúpiš do rieky
Pamätaj, že tou plážou
kráčame len raz
...
Pretože leto,
keď si kvôli nám
karmínovo čuplo
nad morskou vodou
a jej pena popohládzala
kamienky na brehu,
pominie
ako ty,
až sa raz stratíš
so zmyslom podenky.
Každá chvíľa je diamant
hnijúci na dne bezodnej priepasti.
Vladimír Reisel – Dlaň otvorená pre samotu
Človek schopný vidieť veci
ktoré iný nevidí
Len pre svoje beľmo
Lebo sú viac viditeľné než pred svojím zrodením
Človek schopný prenášať ostrovy nad
svoje úbohé vrásky
Prispôsobiť gejzír boku odvrátenej ženy
Prenášať more na diván a diván do oka krásavice
Skrášľuje obrazy
faunou všetkých krajín
Zuby levíčat sa zúčastňujú na maľbe
Ktorá sa môže nazývať vzduchom
Cíti bolesť
Dojíma ho odlesk
srdca ktoré sa rozomieľa
Zrkadlo podivnej zhody medzi telom a snom
Hľa hlasy ktoré ho rozplakávajú
Hľa tváre prekliatych ku ktorým
sa neodvratne blíži
Ten pijan neočakávaných bleskov
Krásne je iba to čo možno počuť v prvom znení
Čo možno vidieť v skvelej
nahote
V prasknutej lýre
Jeho oči opadávajú
Jeho oči sa vydávajú za korisťou na večné lovištia magiky
Na púšte plné
strhujúcich kontrastov
Fantasmagórie splývajú s vlasom dravej milenky
A iskra ktorá vzniká z tohto nárazu
Tvorí to čo nazývajú
šťastím
Tvorí obrovskú oslnivú hviezdu
Vhodnú na povýšenie jedinej chvíle k oblohám
Jej pery nezapadnú
Jej pery sa otvárajú
za hluku zvonivej samoty
človek ktorý opustil konvenčné pobrežia
S agávami melanchólie
Aby sa stal zapaľovačom zmrznutých
vecí
Spadnutých priamo z neba
Skamenených pred zrakom kostlivcov
Pred tvárou tých ktorých zánik je istý
Pod rukami unavených
starcov
Ktorých krok hnije s chaluhami nevíťazných dôb
Vyriekli nad nimi osud krkavce
Sediace nad plameňmi temných kníh
Vladimír Reisel – Jedného večera
Budeš mŕtva chladnejšia než
meteorit
Budeš závratná ako mistrál
Až ťa zavraždí posledný vybuchnutý kvet
Až prestanú signalizovať tvoje obidve
oči
Vymeniac si výstražné znamenia už naposledy
Ako dvaja tuláci s rukami veľmi tajomnými
Ako dve panny vytvorené z pien
Ako
lampy vo vzduchu
Budeš ako krídlo anjela ktorý sa stráca
Budeš jedna z vestálok plná strachu
Plná cudzokrajných obrazov
Modrá
ako krv majoránu
Tvoje vlasy limby
Dohasínajúce neďaleko brehov kde som ťa nachádzal
Schúlenú v koleso dymu budúcnosti
Spojenú
so srdcom krvavníka
Budú len plagátmi hlásajúcimi môj pád
Moje pokorenie
Moju osamotenosť ako vulkán
Hlas gongu bol to
osudný úder
Rozplynieš sa
A tvoje parky slz
Premieňajúce sa v hviezdy jeden po druhom
Budú sa odrážať v rozbitom zrkadle mojej
dlane
Ako dnes
Ked sklonená nado mnou snívaš svoje záhadné sny
So všetkou horlivosťou úzkosti
S prameňom zmyselnosti
S
nevinnosťou strateného syna a rozprávky
S veľkým rozhorčením strácajúcej sa siluety
Ako motýľ
Na krídlach ktorého ťa vidím
obrátenú k západu
V magnetickom poli lásky mrežovanú dňom a nocou
V tieni jedov a drog ktoré uspávajú
Ako cesta na lagúne
Ako
obraz predstavujúci tvoje srdce pri dáždniku súmraku
Budeš mŕtva chladnejšia než súhra chalcedónov
Než dúhové spektrum
Tvoje
boky sa rozpadnú
Aby urobili miesto lastoviciam
Ktoré si postavia hniezdo
Pod tvojimi skamenenými prsami
Pokornými ako sága
Pod
tvojimi prsami spievajúcimi labutiu pieseň
Nebude nič zatmie sa
A olivový tieň prikryje tvoju večne ožiarenú tvár
Nóra Ružičková – Člny
hovoríš ohraničené. tvoje slová
majú
presne vymedzené trvanie
len nevyhnutné množstvo času
len najnutnejšie množstvo priestoru
urezané tesne pri okraji
vysekané z
tvrdého matného dreva
nesú svoje významy
zabalené do impregnovaného plátna
tvoje vety vždy niekam smerujú
a končia tam, kam
mali namierené
suchosť. ani kvapka zradnej vody. len ja
sa vlievam do tvojich korýt, žľabov, riečisk
rozmývam, podomieľam,
presakujem, hojdám
tvoje člny, unášam. a sama neviem kam
Mila Srnková – Klamstvo
Zoťaté stromy pozdĺž cesty,
ich tieň bol čímsi pevným,
istotou.
Mala som vedieť ešte predtým,
že
sú dni, v ktorých všetko padá
okrem koreňov.
Tak postupuje zrada;
náš vlastný tieň
kontúry do tmy rozmazáva.
Nad vriacou vodou para.
Klameme:
Vodou sme nikdy neboli.
Mila Srnková – Zemi
Ked smrť ma vloží
do tvojich rúk,
zem, premeň ma
na mokrú hlinu!
Nech moje ruky,
vždy
vďačné životu
za všetku krásu, bolesť sveta,
s koreňmi milovaných stromov splynú.
Igor Gallo – Prosba
Stojím tu, kráčam, ležím.
Milujem, preklínam
i prosím
kolenačky.
Pusťte ma bližšie
a budem stromom,
trávou, ktorá vám
ozelenie oči.
Len ma tu nechajte
medzi sebou
a budem
najtichšou
ovečkou v košiari.
Hoci aj vetrom,
čo vám poutiera
pot a slzy na tvári.
Neodháňajte ma,
ak ste
unavení,
môžte ma zoťať,
sadnúť si ako na peň.
Môžete ma uviazať.
Len ma tu nechajte.
Veď – kde má človek
žiť,
ak nie medzi ľuďmi.
Štefan Strážay – Portrét
Zboku
je prísna. Vraví
o všeličom možnom, aj zvrchu,
a predsa si nedá pozor,
odcloní oči. A vtedy vidieť,
ako popri sebe vlečie
jedno krídlo.
Štefan Strážay – Dvoma očami
Pravým tmavým
okom
vidíme klavír
s otvorenými ústami,
pripravenými na výkrik.
Ľavým jasným okom
vidíme ružu
a jej rozkvitanie
ako spomalený výbuch.
Dívajme sa obidvoma očami.
Štefan Strážay – Krajina so strojom
Ten stroj, čo doslúžil
dolu pod zelenou roľou,
je taký unavený a tichý,
priezračné dažde ho
zmývajú,
nežná hrdza prestupuje,
zašiel chróm,
no toľkokrát sa odráža v rozsypanom skle –
taký je teplý na dotyk –
a krásny, že nezavadzia
všetkým tým poľným ľaliám,
čo rastú.
Štefan Strážay – Na záver
Pomaly sa končí, čomu sa hovorí
šťastný príbeh.
Veci sa vracajú do svojho
chladného
presného tvaru.
Načase! – povieš si a vyjdeš z útulnej izby
do studeného a radostného
zimného dňa.
Štefan Strážay – Bistro
Strach zo zániku?
Možno, ale iba dovtedy,
kým sa nestretneš so ženou
v predmestskom bistre:
ešte je mladá, uzavretá
v nesmelom mlčaní –
Vo svojom nezáujme
má krajšiu pravdu o všetkom
meniacom sa ako ty –
Ako by si sa mohol obávať
krajiny,
kam nevyhnutne
príde za
tebou?
Štefan Strážay – Priestor
Ako roky idú, stráca sa
pocit preľudnenosti,
nedostatku miesta, vzduchu,
príležitosti, ticha.
Zväčšujú sa odstupy,
stupňuje sa vedomie
bezpečnej vzdialenosti.
Unáša ťa to kdesi do jasnej,
mrazivej, slnečnej,
osamotenej
zimy. Chladná, rozľahlá
krajina
pre jedného.
Daniela Hivešová – Bez názvu
Múdro hovoríš.
Múdro. Aj pravdu.
Len zo mňa padá moja tvár aj telo.
Učíš ma mlčať,
keď by som už možno mala dosť síl
vysloviť prvé
slovo.
Ľudovít Fuchs – Zachraňujeme slnko
už nesmie plakať
na opustenej oblohe
a hovoriť
o umieraní starých smutných vŕb
Vychutnávame tichosť
ktorá nám viaže ruky
a núti veriť
najrozkošnejším chvíľam
hoci už dávno pred nami
zakvitol mak
a všetko čo sme
našli
je iba slza
s náhrdelníkom
Ale obloha
je taká nekonečná
že ani jeden vták nemusí smútiť
pre nedostatok
priestoru
Daniel Hevier – noticka
noc dlhá štíhla gotická
a
mesiac v kúte žobre
na konci novín noticka
že zasa ktosi zomrel
raz je to jozef potom ján
čo sa máš o to starať
zem ako
huba dokorán
čaká kto príde na rad
nikto sa nechce predbehnúť
ber všetkých do parády smrť
prejde len zopár
chvíľ
keď ja otrčím kopytá
spoza novín sa opýtaš
že zomrel? a ten ešte žil?
Daniel Hevier – ontológia: onkológia
pozeráš sa na tie hlavičky
počmárané perom ako
mapy
prečo musia trpieť títo maličkí
takto z viery zostávajú zdrapy
hľa kalichy žiarom spálené
vychádzajú z
chemoterapie
zrýchlene sa menia na tiene
a tieň dlhšie ako ony žije
slnko rôntgenové lúče ničí
bozkávam vás malí
mučeníci
na tie popísané hlávky
v kúte smrť odvracia hanbou hlavu
oželela by moc prestíž slávu
nádej zbiera
objednávky
Daniel Hevier – osudová
bola to ozaj osudová
žena
hlavu ti obúchala o sud
prichádzalo sa ku nej po kolenách
modlilo sa k nej ty ma odsúď
museli ste ju vyhrať v
lotérii
keď uhádli ste všetky čísla
má štíhle paže tak podobné zmijí
a predsa prosíš aby neodišla
dnes už vieš sex je
peklo na tri
chcel si jej aspoň večnosť patriť
no ona bola ako hladká skala
strážil si ju no neustrážil
udreli pod pás
vlčie mrazy
ona ťa ani nezbadala
Daniel Hevier – chaosenie
znášam toto chaosenie
ktoré sa volá životom
denné bdenie iba sen je
smrť je niečo na potom
šifry grafy
štatistiky
a predsa všetko smeť a zmäť
dopichaní od svastiky
krútime palcom ploský svet
zajac už našiel teplú
noru
čakajú ho tam líšťatá
rieky sa driapu kopcom k moru
realita je prispatá
konečne kdesi zaplo to
a smrť je hovno za
plotom
Daniel Hevier – deficit
citový deficit
sa v našich
srdciach množí
viac majú kefy cit
ako my hrubokoží
ako my hrubosrdcí
čo máme v očiach dýky
aký nás satan
učil
užívať tieto triky
sme plní osích ostňov
šírime neľútostno
veď je to príma šou
po gombík srdca
krutí
skrývame úškrn smrti
pod vrúcnou grimasou
Viera Prokešová – Nežnosť
Teraz,
keď dážď sa nahol nad kaluž,
deň hrdzavíe
a k nocí padá
ako suchý list,
keď vôkol
rastie
ostrý vietor,
bojím sa ľadu
a jeho zasklených chodníkov,
snehu, keď začne
hrubnúť,
bojím sa zimy,
ktorá zhlboka
spriehľadnieva,
lebo nežnosť sa zo mňa derie
ako prvá snežienka
a rozvíja sa do tvojich pľuští
a kvitne v tvojom
tvrdom
nečase.
Viera Prokešová – Spomienka
Dotýkala sa ťa
nežnejšie
ako tma riečky,
v ktorej si sa kúpal sedemročný,
hovorila ti o všetkom,
lebo všetko v nej rástlo,
akoby
spievalo.
Po skľučujúcich nociach
čakával si ju
ako rosu.
Bola taká mladá,
že ani zo svojej tváre veľa nepoznala,
a
nevinná, akoby spávala
na mesačnej vôni...
Keď si ju nechal,
plakala u toho druhého.
Viera Prokešová – Nič sa nestalo
Nič sa nestalo,
hoci všetko medzi nimi
bolo už
rozhodnuté dychom,
nič, lebo on sa ustavične
nežne odtŕhal od jej tváre,
aby dovidel na okno
a cezeň na ulicu,
nič, lebo ona
náhle
zhasla svetlo,
cez hlavu si pretiahla
obrovský sveter
a stratila sa v ňom.
Bohuslava Vargová – Zrod
zo všetkých strán sveta
zbieham sa k tebe po výbuchu
zo
všetkých strán sveta
pozhŕňam sa a prepadnem ťa
pod chladom žeravá
pod slovom tichšia ako mäkká tma
zo všetkých strán
sveta
sťahuješ ma do dlaní
cez čierne diery prepadám sa do tvojho poľa
môj vesmír
moja hviezda
môj neodvratný zemský
muž
vezmem si svoje kruhy späť
a zo všetkých strán sveta prídem
rozrušiť ťa
vrážať ti príliv do slabín
utľapkať si
hniezdo
v tvojom pohybe
zo všetkých strán sveta
pozbiehaná
zostanem ti na krku
a ľudia sa začudujú
že na
oblohe
nový mesiac
pľuje hviezdam
drzé striebro
do očí
Bohuslava Vargová – Vlak
môj vlak nemá konečnú
bez začiatku nikam chodí
cez tváre dolín
nevýslovné smutne
klenie
zvráskavelé koľaje
nie môj vlak nikomu už nepraje
bez dymu a zvuku
nehlásený
bez času príchodov
bez
vagónov
elektrickej trate
istá smrť ho stihla
ochabnuté chlopne
zmešká keď sa ponáhľate
predbehne čas keď ho nikto
nečaká
nenastupuj
vystúpiť sa nedá
za stanicou poklesnú mu krídla
a na podvaly klopne
kus zlomeného zobáka
Bohuslava Vargová – S podstrihnutým krídlom
Už dvanásť rokov z času na
čas po strechách za holubmi nelietam.
Žijem s ním bez neho, so slnkom bez slnka, v dome bez domova.
Už dvanásť rokov som ako sliepka
s podstrihnutým krídlom.
Cez plot už nelietam.
Chodím cez bráničku, sústredená, vážna, prostredná.
Vrabec sa mi v hrsti
pridusil.
No pod tým krídlom podstrihnutým,
dávno zhojeným, stajený kus slnka nosím.
Jozef Tóth – Panta rei
Jedni prichádzajú,
druhí odchádzajú.
Niet miesta na postátie.
Myšlienky sú ako
postrihané atrapy.
Vpredu je plač,
vzadu smiech
a v strede stonanie.
Nemôžem postáť pri
tebe.
Prichádzam,
odchádzam.
Preciedzame sa cez ucho ihly.
Už sme navlečení
ako papriky na sušenie
vzdychajúce za letom.