Smutno mi je, myslím na
smrť.
Ani víno nie je liekom proti smrti.
Keď som najveselší, mihne sa dušou
závan smrti: to ona pozrie
odkiaľsi z vetráku vo
vieche,
bezcitná smrť, chudá starena.
Ale nie – smrť nie je strašná.
Je ako jeseň.
Živé usína, utícha, spí.
Po smrti
sa iným budú snívať
naše sny.
Náš hlas každý deň niekomu
prejde mysľou – mnohí nám odpustia –
a naše deti budú
nosiť naše gény,
budú krvácať tou istou krvou,
akú sme mali my,
budú kráčať krokmi, ktoré sme ich naučili,
budú jesť
tými pohybmi ako my,
a ich myšlienky sa možno
nebudú v ničom líšiť
od otcových nostalgií.
Povie sa: vyššie veci...
ale
je to len smrť.
Ostatné je všetko stále to isté.
Už si nikdy nepomyslím to krásne,
vzletné úslovie, už som ho zabudol.
Slnko každý deň zapadne, každý deň
však nie som smutný, ba naopak,
Ľahnem si na posteľ, robenú vlastnou
rukou, a dlho sa smejem.
Nezapríčinil som ani jednu
vojnu,
ani jedno zemetrasenie, ani požiar.
Dobrú noc, svedomie, hrej,
nech sa moji nepriatelia požerú.
Nakoniec ja vždy
vyhrám.
O porazených ani neviem,
a hoci by sa množili ako vši,
doprajem im ďalšie útoky,
agresie, zločiny, finty, intrigy,
krádeže, lúpeže, smilstvá, lži.
K nikomu sa nemodlím, nikomu nie som
bratom ani sestrou, som smrť.
Báseň za básňou umiera v mojej starnúcej duši.
Ako onen cvrček,
čo cvrliká v tráve, chvíľami
ako zlaté hodinky a chvíľami ako husle, tak i ja,
už slabo rozoznávam lepšie myšlienky od horších:
sú pomiešané v jednom toku rieky života,
a ja, plávajúc na svojej plti, veslujúc rukami,
mám chvíľu dojem, že na pravej strane
je voda
iná ako na ľavej, a naopak, neverím úsudku,
podľa ktorého to nie je možné, lebo je jasné,
že v mojom veku nie je voda
iná ako inokedy.
Onen slastný okamih, v ktorom by sa mala plť zmeniť
na šarkana a vyletieť nad vodu, natoľko podobný
ešte
slastnejšiemu okamihu, ktorý zažívame vo sne
pri lietaní nad domami, letiac vlastnou silou a
tam, kam chceme – ale nie zas všade –
okamih, ktorý
nejakým nedorozumením vošiel do mojej krvi, ako
vrodený predsudok – lebo vraj, ako som sa dopočul,
nie všetci
môžu vo sne lietať – sa už definitívne
nedostaví, aby som sa vyjadril tým banálnym slovom,
keď už inak nemôžem dobre vyjadriť
túto tragédiu –
už nevzlietne plť, lebo nasiakla vodou, zhnila,
a rieka sa natoľko rozšírila pred morom, do ktorého
vpláva, že
ani sebalepší let by ma nedostal späť
do krajiny, kde brehy boli na dosah ruky a rieka
tiekla blízko známych, dobrých ľudí. Tí už
nežijú
Strašlivý je posledný deň,
nevyhadzuj ho z mysli
ven
Ó deň hrozný a strašlivý, deň plaču, kvílení
deň hnevu, úzkosti, bídy i všeho súžení.
Deň zármutku, trúchlivosti,
deň strachu a psoty,
deň hrmení, hromobití, deň tmy i klopoty.
Deň trúby, hlasu a zvuku, deň dýmu a ohne,
kamenný je, koho ten
deň k pokání nepohne.
Neodkladaj tvé pokání až do teho času,
dokud nezazní poslední trúba svého hlasu.
Tam juž bude deň
trestání, ne pokání více,
lepšé tu jedno vzdechnutí, nežli tam tisíce.
Oheň božskej horlivosti celú zem zežere,
dobrým k
nebu a zlým k peklu otevrú se dvere.
Peklo diablu učinené
je hříšnikum prislíbené
Čo jest peklo? abys' vedel: jest místo úzkosti!
žalár večný, hrob smradlavý všej nečistotnosti.
V nem je strach, hrúza, súžení, a i tmy egyptské,
to nemúžu vysloviti vše jazyky lidské.
Tam večné škripení zubuv, tam plač
a kvílení,
tam je večná zúfanlivosť a nádeje neni.
V nemžto žijú zatracení bez všeho porádku,
v bíde, v psote, i v
bolesťách, ve všem nedostatku.
Tam život smrťú nazvaný, žáden ho nechválí,
tam duše i telá lidské oheň večný pálí.
To
jest diablu pripravené í anjelum jeho.
Ach. bože náš! vysloboď všech verících od neho.
V nebi nebude úzkosti,
ani srdečných žalostí
Dokud žiješ, ó človeče, máš v sebe červíka,
který nikdy k žádnej veci v svete neprivyká.
Čo dnešný deň oblibuješ, zítra nenávidíš,
čo včul chválíš, aneb činíš,
zas se za to vstydíš.
Z čeho bereš potešení, to te zas zarmútí,
to te k hnevu, to k nádeji, to te k strachu nútí.
Nekdys' v
takém položení, žes' težký sám sebe.
V ničem tu stálosti nemáš; tehdy hledej nebe.
V nebi stálosť nadobudeš, kde je pokoj
boží,
který v cene prevyšuje všecko zemské zboží.
Jak ten pokoj žádáš dostat, tak hamuj žádosti,
aby si jich nepopustil do
nijakej zlosti.
So srdcom prázdnym
a s dušou otrhanou
vrátil som sa z prvých bludných ciest.
Za naším stolom
puknutým ako čerešňa
šľahnutá bleskom predčasnej jari
som už
nenašiel
priezračnú viditeľnosť sveta,
nezakrivený priestor zoraných polí,
modrý spev škovránka
ani svoj nárok dedičný
na podiel drsnej lásky.
Klopanie konských kopýt,
škrípanie vysušených vozov,
unavený rytmus sečkárne s jedným nožom,
spenené žblnkotanie večerných pôdojov –
tá chaotická hudba
nášho dvora
zatíchla ako unavená struna,
ako kosa
zlomená na kameni,
ako smiech,
ktorý sa rozbil
o práve narodenú bolesť.
Na brány železné,
na zhrdzavený pluh
a
medzi špice mŕtvych kolies,
šteblíky rebrináka
zasiali jarné dažde
pochybné semä:
zúrodnili pusté kúty
jalovým
hlúbím bujných burín,
čo sa už na začiatku leta
dotkli striech
a zaclonili hviezdam
trasľavý pohlad
do mojich
očí.
Z nebeských rámp
sa leje chladné
svetlo
do spiacich očí
nahých stromov.
K pódiám skrytých letorastov
prichádza
čierny muzikant.
Za tmavou oponou
ladí na žltú pieseň
v ústrety
odchádzajúcim snom.
Na prebudených listoch
usínajú hviezdy.
Koncert sa začína.
Potupnú pečať pokory
vyryl mi do duše
odveký zákon môjho rodu:
nesiahaj po pyšných piedestáloch,
zriekni sa veľkých úloh
na scéne sveta,
netlač sa pred
ostré svetlo rámp,
prenechaj iným prvé rady v hľadisku
a ostaň v prítmí zadných kútov.
Tam šero láskavé
vyrovná
pokrivené kontúry
zhrbených tvojich pliec
a jedným lúčom,
ktorý až sem ukradomky doletí,
zjasní tvoj zrak,
aby si videl
(neoslepený žiarou,
čo padá na výslnia)
do tajuplných hĺbok svojej duše,
kde si aj ty
dostal svoj podiel dedičný
jedovatého semena,
z ktorého môže vzklíčiť
celý les ostňov tŕňových
na korunovanie dôstojnosti človeka.
Ty moja nádej, ty strom čerešňový,
raz v zimnom spánku, raz zas v
rozkvete
si tajomstvom, čo nikto nevysloví
a ktoré nikdy, nikdy nezviete.
Do mystéria žitia ponorená,
zvučiaca v krvi, v
duši žiariaca,
vrazená do tmy temer po kolená,
s bolestnou tvárou v svetle mesiaca.
Vždy dvíha pohár plný sĺz a vína,
storakej farby, tisíc príchutí,
ruka, čo celý svet dnes obopína
a plným dúškom piť nás prinúti.
Pijem ťa, nádej, pijem
vysilene,
dravo ťa žiada vnútro horúce,
ranený orol, vtáča poplašené,
pre veci dávne, chvíle budúce.
To bola jar ako málokedy.
Vo vŕbach ešte stále kvitla smrť.
Jej
prázdne oči hľadeli za nami,
ako sme išli hrbatým vrchom,
cez visuté mosty hmly,
osamotení v svojej bolesti,
ubolení vo svojej
samote,
jeden za druhým,
jeden za druhým.
Schádzali sme sa ako kostlivci
páchnúci hlinenou vôňou hrobu,
zlomení ako
trstina,
vädnúci ako kvet.
Akási triaška išla márnicou:
to krčilo sa torzo našich tiel.
Ó, rota,
túlavé dievča
môjho dávna,
som tvojím stokrát smutným milencom.
Keď ideš mestom, si mi záhadná,
keď ležíš v poli,
si kvet
boľavý.
Prechádzam stále, hľa, v tvojom tieni
tisnem sa stále ku tvojim prsiam,
pijem ťa
ako neznáme víno pohrebných
hostín
s tou najjasnejšou príchuťou smrti,
ktorá nás toľko zblížila
prorockým dychom.
Ale čo je smrť oproti našej
láske?
Márne tu krúžia vtáci záhrobia,
dymí tu iba popol z hniezd,
cvakajú krídla ako závery,
a to je všetko.
A
predsa ešte čosi:
Napravo priepasť,
naľavo les,
pred nami oheň,
za nami hrob
a uprostred sme my
so všetkou láskou,
so všetkým utrpením,
ranení granátom poézie.
My, krvavá zem.
Poľná pošta: 53230 M
Si ako primadona na scéne.
Orámovaná neskutočným jasom,
ukolísaná neskutočnou slávou,
ty
nevieš, kto ťa ozaj miluje.
Rad gavalierov ti ide v ústrety.
To sú tí lovci poskrývaní v kroví,
vábiči zákerní a jedovatí
strelci.
Chráň sa ich rúk!
Ty nevieš, kto ťa ozaj miluje.
Zrkadlá klamú, pyšný mramor chladí,
črvotoč blúdi po vavríne
krásy,
perly sa tratia.
Ty nevieš, kto ťa ozaj miluje.
Sú ešte oči, čo ťa hľadajú,
oblúky túžob za tebou sa klenú,
je nitka nádeje
napnutá do prasknutia.
Sú tmavé kúty neznámeho ticha,
kde ktosi čaká vytrvalo-márne.
Chveje sa
láskou.
Ty nevieš, kto ťa ozaj miluje.
Pozeráš do tmy.
Ty sa uspokojíš s málom.
Tvoja ruka navzdory
pýche, čo sa myslí chytá,
číta drobné mince, číta
drobné
mince pokory.
Štyri steny, štyri steny,
kút samoty, tíšin stred,
svárov času ušetrený.
Ach, tie prosté štyri steny
nahradia ti celý svet.
Ty sa uspokojíš s málom,
ty vieš drobnú radosť žať.
A mne hučí príval v hlave,
nedokážem,
nie som vstave
ti to málo darovať.
Bola som ti koráb
Bol si
mi kormidelníkom
Brucho moje rozvlnené dvíhalo sa
A pupok môj ti bol jediný platný sever
Keď započala moreplavba naša
Búrlivá
Kormidlo pevne medzi mojimi
Stehnami viedol si ma bezhlavo
K vlnám odzdola
Vyvrátená videla som všetky vody
Odlietavať nahor kde bolo dno
Pokým si ma nevyrval vírom
A vzal príťažlivosti
Takže sme sa vzniesli do miest
Kde sa lieta
bez nosných plôch
Či krídiel
Za tejto vzduchoplavby zazrela som
Vyjavená ešte slnko
Z onej strany kde je duté
A vyhorené a
vesmír sa rozpínal
A rozťahoval prestupujúc ma
Všetkými otvormi
Rútili sme sa v ústrety
Pádu ktorý na nás už dlho striehol
Ako ten žralok ktorý nemôže za to
Že poloha jeho zubov
Mu nedovoľuje zmilovať sa nad jeho obeťou
A nepoškodiť to
najroztúženejšie mäso
Taký je osud nejednej plavby
Tvoja
reč ma podťala v kolenách
Hoci som okrem zámlk
Nerozumela ani slova
Chcel si iste povedať
Ze vlas môj razí svätojánskym
chlebom
Avšak bola to mojej kože vôňa škoricová
Zbavená šiat a zmyslov zbavená
Tá jediná predstava ma k šialenstvu dovedie
Že v ukrutnom záklone
Na tvojej lodyhe
Rozkvitne kvet môj moje okvetie
Odišla si a bolo to všetkými smermi
Vždy keď mi k rozpomienke ostávajú
Štyri svetové strany som v nevýhode
Po tvojom odchode bol som natoľko jednotvárny
Že sa to podobalo smrti
Bolo treba vdýchnutia
Bolo treba dať zubom reč
A
očiam myšlienky
Aby som si postupne privykal na svoje ruky
Lebo tak si odišla zo všetkého
Že čo ostalo
Hľadalo skučivo svoj
zánik
A aj to poludnie sa nepohybom zhustilo
Mám ho neustále nad sebou ako vtedy
Keď skaly si náhle začínali uvedomovať
Svoju
hluchosť
A dni svoje súmraky
Vyznávač všetkých premien
Nakoniec stŕpnuť chcel by si
Vo vnímavosť sladkovodných mušlí
Och ako by si chcel
Nestrmiť vežate viac uprostred noci
Byť obídený aj slnovratmi
A nájsť rovnodennosť myšlienok
Plodných Och ako by si chcel
Po toľkých kotrmelcoch
Už
poddávať sa iba prítažlivosti svetla
Osou slnečníkov a neúčastne tak
Ostať nažive Och ako by si chcel
Odstáť pomaly ani voda
Pretože zrkadliť nebudeš hĺbkou
Jak vody studničné a nebudeš
Priezračný ako ony bývajú
Povodeň smútkov raz navždy
Skalila ťa hlinou tvojho dna
Och ako by si chcel aby prierez tebou
Neukazoval kruhy rokov minulých
Obdaril ma dlhými ihlicami
Keď bol zbabelý
Prebodnúť ma dýkou
Drahocenné sponky mi
Zaťahujú hruď
A aby som nekričala veľa
Zapchá mi ústa morská pena
Vzácna na mäkko skamenená
Obruče a náramky
Koľko sa ich na členky vmestí
Väznia ma prikovanú
A pri pokuse o útek
Vrežú sa mi do zápästí
Pretože zlato keď
nenávidí
Je surový kov
Náušnice ma sťahujú do priepasti
Trafené moje oči briliantovou
Čelenkou
Ostáva ešte
náhrdelník
No náhrdelník je slučka
Kiež by bolo dnes
Ako bolo vtedy
Rehlili by sa šakaly
A utíchli by žaby
Ako dyňa dužnatá
V brázde poľa páliacej
Vystretá ležala by
Obnažená bola
Hotová puknúť
Od brucha po líce
Čakajúc že trenie
Naše blesky zažne
A zem pod nami pohne
V
škvarivom suchu som
Plná vlahy vlažnej
Uhasila by všetky moje ohne
Všetky tvoje smädy
Kiež by bolo dnes
Ako bolo
vtedy
Deti sa na cintoríne hrajú
na skrývačku.
Smejú sa. Vyrušujú.
A domov prídu nasiaknuté veselou trávou.
Radšej sa nepriznajú, koľko ráz preskočili
rozkopaný
hrob.
Stáť v dusnom kruhu studne
a pýtať
si piť:
Ocitnúť sa pod najkrajšou jabloňou
a nenahmatať nič z jej sústredenia.
Lebo v studni kľačal piesok,
lebo pod
koreňmi stromu bola prezliekáreň hadov.
Vo mne sa nepovaľuje med.
Farebné načasované drogy.
Vo mne je cesta k domu.
A ten dom horí.
Ešte sa na ňom
neprebára strecha.
Ešte sa z neho dá vyniesť slnko.
Nerozlomíš oblohu
a nestvoríš hviezdu.
Inak toľko možností.
Napríklad: si vreckové zrkadielko
vesmíru.
Pozri, dom je vysvietený.
Plný snežnej hudby. Len čas,
to zvieratko
s lesklou srsťou
striehne na kosti.
Po krivoľakých cestách môjho žitia kroky plynú.
Až prídem na úpätie skleného vrchu, budem sa môcť
bez hanby rozhliadnuť?
Nájdem v sebe toľkú silu?
Čo uvidím?
Jabloň
obsypanú ťarchou plodov, či mrazom prázdna
spálenú planinu?
Neviem, ani sa nepýtam.
Hodinám piesočným ich presnosť vyčítam,
však ony v ústach bezodných
bez prestania zrnká času melú, melú...
Aký to pocit,
keď tvoja riečka života do mora
nenávratna vteká?
Výčitka zovrie ti hrdlo,
že niečo si prepásol, prehral,
že si dlžníkom, život ti viacej dal...
Neviem,
ani sa nepýtam.
Chcem opojnosť krásy a melódiu rýmov piť.
Až budem na vrchole tej zázračnej hory
a môj dych sa otrie o rubáš
večnosti,
vtedy oko uvidí,
či bol človek hodný žiť.
Neprelistovaná krv.
V zrkadlách únava.
Kto nás chcel?
A kto nás spoznáva?
Pusto je na schodoch.
A svet
je atóm našej duše.
A hviezdy prespávajú v ovocí.
Sme poludňajšia tma,
sme slepé svetlo. Niet nám pomoci.
To v snahe
zamrznúť,
zas rozhŕňame plameň.
A v snahe zaspievať,
zas blížime sa k rane.
Poznanie
nám založilo obojky a dovlieklo nás
nad priepasť.
Slová sú iba rozhodený dážď.
Ó, vieme,
na to, aby sme sa obrátili
a začali postupovať
z rozbahnených svahov šialenstva,
na to je miesta čoraz
menej.
Po prebdenej noci odďaľujem počiatok
nového dňa
Túžim mať opäť všedné starosti
hoci viem že v sklamaní sa človek
musí vytrápiť sám
Pavúk pomsty pokúša
sa vkradnúť
do mojej duše
spochybniť moje krédo
Silou vôle vraciam sa do reality
V nej viem nájsť východisko
čo mi
nezaťaží dušu
Cenu má každý deň
ale aj človek
A na to nechcem zabudnúť
ani to stratiť
Človek bol stvorený
pre túžbu milovať
zveľadiť svet
ako ten voľný vták
pre radosť
nebeský let
Aj vták
niekedy prestane lietať – len chodí
Ale, to už nie je vták
Niektoré príslovia
neklamú
hrbatý sa naozaj narovná len v hrobe
Cez
nekonečnú lúku
snehom brodíme
v smutných snách.
Pochovať ideme dievčatko –
nevestu – na horách.
V našich
pohľadoch skučí
žiaľ vycivený žalobu.
Spustili dievčatko skrahnuté
mládenci do hrobu.
Neozvala sa hora
na temný hukot
zmrzlých hrúd.
Len jedna jedľa zakývala
na ceste – zbohom buď!
cez nekonečnú lúku
snehom brodíme
v smutných
snách,
pochovali sme dievčatko –
nevestu – na horách.
Keď ma moja matka
pod srdcom počala,
žila veľkú bolesť
a šla pokorne
nesmiernym smútkom.
Prijala ma
ticho
a večer nad starou bibliou
poďakovala za veľký zázrak
čo sa v nej začal,
aby sa naplnil
modrými úsmevmi očí
a
ružovými púčky.
A keď sa prvý raz
k jej srdcu pritkli
moje holé rúčky,
vyhnala smútok zo srdca
a rozspievala sa
tichou a vďačnou piesňou.
Aby mi dobre bolo
v jej požehnanom lone!
A keď mi všetko,
všetko dala,
na vrátenie darov
nepočkala.
Odišla s tvárou krásnou,
usmievavou,
bez tieňa smrti
na zamknutých perách.
Pokorná cestou života,
pokorná v smrti dverách.
Maľujem dúhu z tvojich
nálad,
občas sa zvykne zmeniť na ľad,
v iné dni páli dychom vášne,
rozdávaš bozky roztopašné.
Voňavé túžby vládnu
hlave,
šepkám ti slová nežne hravé,
otváraš dvere dlhej noci
a chutíš sladko po ovocí.
V objatí kvitnú naše telá,
krásne to láska vymyslela,
odfúknem všetky šedivé dni,
prosím ťa, nikdy neuvädni.
Mesiac nám spadol do náručia,
hviezdy sa s nami ticho lúčia,
úsmevom vkĺzneš pod moju hruď,
ostáva už len nezabudnúť...
Za súmraku počuť šepkať vŕby,
iba ticho pozná to ich nárečie,
pod jednou sa starý
žobrák hrbí,
čaká, kým sa nebo do tmy prezlečie.
Na perách má zabudnuté slová,
palica a ruka v pevnom objatí,
minulosť
je zostarnutá vdova,
kto tu nebol, ten sa ani nevráti.
Keď na orechoch dozrievajú chlapci
je neodvolateľná jeseň.
Nik nedokáže odvolať ortieľ
vynesený jesenným
nebom
a sipotavý šíp husí
späť do napätej tetivy
rozháraných hôr.
Iba tie husi,
ktorým sa isté dvory
viac ako
neisté diaľky páčia –
na zavolanie
gagotajú dvorne na pekáč.
A potom už len babka habkavo
máva jedným krídlom.
Pec
prirastená k stene nevzlietne,
a to je divné
v tejto vzletnej dobe,
keď okrem husí
lietajú v povetrí aj taniere.
Je divné,
že nieto ruky,
ktorá by vzala brko
a napísala na ten tanier
husou krvou baladu,
od ktorej naskočí husia koža
alebo
celkom ľahkú, páperovú pieseň:
keď dozrievajú chlapci na orechoch
je neodvolateľná jeseň.
Keď sa vlak lúči so stanicou,
ťažko a prerývane dýcha.
V prsiach ho tlačí
horúci výkrik
rozlúčkového ticha.
Stanica smutne skúma
svoju chôdzu nedokonalú.
A nárazníky zrazu zatlieskajú,
svet pohne sa
a dá
sa do cvalu –
vo chvíli, keď sa stanica
tak pokorne a milujúco díva
spod čipiek škridlice
vlhkými očami muškátov
a
krígľov piva,
priam vtedy, keď je chvíľa povedať si všetko
jediným slovom
a zbaviť prsia zadúšavej trýzne.
Ale svet beží
ako buldog
a v zuboch odnáša tú chvíľu
až tam,
kde celkom, nenávratne mizne
Náprstkom smrti
sa more umierania neodčerpá.
Tí, čo sú ustatí,
si po smrť prídu
napokon.
Odhodiac vrece,
v ktorom sa život ako zúfalé zvieratko
zmietal,
vydýchnu si s úľavou.
Už ani táto
nesmrteľnosť
na život nevystačí
za chlebom pokoja lačnejúcim.
Žeravým popolom trvania
zase iní
si posýpajú
hlavy.
Vždy keď si spomeniem na krásneho človeka
môj dedo, ktorý by popravde
mal mať v rukách pozlátené husle,
vtedy práve
štvornožky vstáva z mŕtvych.
Vidím ho ako sa pri robote
starecky
oboma rukami ešte
podopiera o zem
a napokon, oprašujúc si kolená,
akoby sa práve bol vyspal
v chládku pod orechom,
vstáva.
Ako ho obliekame do spomienok,
nad jeho zmŕtvychvstaním
hudú včeličky.
Nie je to divné,
ako sa mŕtvi
vracajú do svojej budúcnosti
a ako nadvihujúc zem,
hľadajú, komu by oznámili
svoje tajomstvá?
A mlčia,
stále pritom
mlčia...
Zupáci ducha,
ktorí vždy máte pravdu,
kdekoľvek
na svete žijete,
spojte sa!
Spojte sa všetci, ktorí
ste zostúpili na tú najspodnejšiu
priečku rebríka a na nej zotrvávate,
spojte sa!
Spoj sa nenávisť všetkých zemí,
mocná palica zatratencov.
Vy, ktorým zavadzajú lepší
od vás,
spojte sa
a nedajte im žiť.
Žobráci, ktorých ani všetky bohatstvá sveta
neurobia boháčmi,
spojte sa!
Bohatí iba nenávisťou,
spojte sa!
Zabite Lásku, ktorá vás na svet
priviedla,
aby nemohla zopakovať
svoj strašný
omyl.
Zblúdený muž a noc
v jaskyni kde tancujú víly
ženy ľahké
ako slová vo vetre
Blúdenie pre blúdenie
Blíži sa nemožnosť návratu
Spomeň si na staré mapy
ešte ich niekde máš
rozpomeň sa na korene
aby ťa zem mohla stráviť
bez výkrikov bolesti
Nebudem len čakať
zavolám ťa
možno prídeš
s dostatkom svetla
ako múdra panna
skromná i
žiadostivá
Nebudem už váhať
vyjdem ti v ústrety
ako hľadajúci muž
s nocou na pleciach
vystavený zvodom
pouličných víl
Chcem ťa spoznať
napriek dočasnosti
pozemských vec
Zostala ryha
v pamäti praská
vráskavá láska
Čas všetko stíha
spracúva kosti
dobrých i
zlostných
Skláňa sa pýcha
pokora rastie
Čo je to šťastie
odvetil bezdomovec reportérovi na otázku,
čo by mu v živote spravilo najväčšiu radosť.
-
Vite, prvý kopanec sem dostal ot rodyčú,
druhý ot ženy, kerá ma vyhodyla z bytu,
a potom už do mna život kopal, jag sa mu scelo.
Nemám ho rád, nyšt mi nedal, aj to místečko
u rúry s teplú vodu sem si našel sám.
Posila mi tam potkane, aj esembáci došli,
ale ždycky sem sa ich oboch nakonec zbavil.
Ot života nečakám nyšt, bol na mna odjagživa sviňa,
ale ešče bych sa scel dožit
teho, jag pre mna
prinde smrt. Né zaspat, necícit nyšt, to mám porát,
ket venku nežebrem a nevybírám s popelnyc,
ale dožit sa
teho, jag pre mna prinde smrt.
Ide si, predere sa ke mne dolu do sklepa, reku,
„Jozefe, pot se mnú, u mna je ždycky teplúčko
jag v
pekle. Any žebrat tam nemosíš, pit any jest.
Budeš sa celú večnost dývat do televízora,
kerému nende obraz, any zvuk. Enem veliké
nyšt."
Takú bych jí dal po papuly, že ešče aj životu
by sa z teho ušlo. Zatočila by sa jí hlava kolem dokola
a nygdaj by ma už
nenašla. Esly nejakú má
Ako neskúsené leopardie mláďa
medzi kúpeľnými slonmi, jaštermi
krčí sa a vrčí maturantka Naďa
pod rukami chlapca, kým jej nádherný
profil dravca mizne
v ťažkom teplom bahne
ostrovčeky kože planú od hanby...
Lapená do siete pohľadov si ľahne,
mazľavo ju čosi mazná v
ohanbí,
z lesíka v tej tme sa dvíha bublina,
plná snov o milovaní v lese,
obkľúčená blatom, čistá, biela guľa,
bahno
strieka, hanblivosť už usína
v Nadi, ktorá ešte veľa znesie,
ak ju budú obchytkávať ruky truľa.
Bola si krásna ako bohyňa,
pri každom dotyku
v nádherných ňadrách oblohy
zachvel sa čas
modrá tma ako prút sa ohýňa,
slnko je zlatý klas,
keď z hrivy svetla rosa ráno kropí,
s úsmevom si líhaš na
zlaté snopy,
preto, že sa žatva začína.
Roky sú
ako výhybkári na trati času
a na koľajniciach života.
Pod kopytami stáročí
je udupaná sloboda,
ten vymyslený a
neuskutočniteľný ideál.
V ľudskom mozgu horí závisť.
Niektorí ľudia prv než sa narodia,
sú už mŕtvi a derú sa za
hlúposťami,
za tým, čo nemá význam
a je zbytočné.
Všetko sa opakuje,
len nie sme schopní a ani nechceme
si to priznať.
Hľa, velebné slnko
a kdesi vedľa sa prederavuje Vesmír,
čierne diery sa pripravujú
prehltnúť priestor nad našou planétou
aj s celou čvargou ľudochodcov
spuchnutých v stuchnutej pýche
s mŕtvym prachom všetkých pokolení,
čo sa pechorili vo
veľkých dejinách
pohybu v čase Nekonečna.
Po
koľajniciach dní sa vezieš k smrti,
niet inej cesty a niet východiska
a smrť sa blíži a stále je blízka.
Kto ťa po ceste života
ísť núti?
Robíš si čo len chceš a Zem sa krúti,
ľudstvo sa zviecha z hlbín trasoviska,
Vesmír si v nás o Večnosti píska
a ľudská sláva bledne v zabudnutí.
Jazvy sú po každej životnej púti,
osud je pre nás láskavý i krutý,
čas hrá múdru
hru bez ihriska,
vylúči z hry a náhradníkov získa.
Každý protest zbytočne tok chvíľ múti,
život je čas pre Večnosť
rozkvitnutý.
Dlho som bojoval
proti sebe
Kládol
si oká nástrahy
a klamlivo sa usiloval
zmiasť
svoju pozornosť
Nebudem viac zápasiť
so sebou
Zničím nastražené
pasce
a jazvy po zásahoch
od seba
názvem znamienkami
z narodenia
Chcem dojednať mier
so sebou
Bez zmlúv pátosu a
konfiet
jednoducho zložím zbrane
a s úľavou uznám
že som súper
na ktorého
nemám
Samota je biely klavír
padajúci zo skaly do mora
cigareta horiaca z oboch koncov
červené
víno
plaziace sa
po snehovom chrbátiku tej
ktorá ťa pred chvíľou
zabila
Samota je sivý dážď
v nedeľu
popoludní
obesenec v kostole
sekunda ticha
po výstrele zlatej guľky
ktorá vždy zasiahne
svoj cieľ
Samota je expresný
vlak
uháňajúci pospiatky
jahody rozpučené
na prsiach mŕtvej stareny
Slovo
uviaznuté v hrdle
ktoré ti vypľuje do očí
tá
ktorá ťa pred chvíľou
zabila
aby si to všetko
nakoniec prežil
Tajomstvo dúhy poznám len ja.
Po búrke, keď zatíchne
tá monotónna hudba tučných dažďov,
na jasné čelo neba
namaľujem
jej sedem farieb.
Nahnutá ponad kopce potom
vypije do dna všetky zbojnícke studničky.
Viem iba, že keď dúha nad nami
sa klenie,
aj pýcha oslnivých bleskov spľasne
a aj najslabšie steblo trávy zdvihne hlavu.
Zdesil sa pri myšlienke,
že ešte nevidel
živého krokodíla.
Práve medzi Štúrovom a Zalabou mu
zišlo na um.
Nad rámom sa rozhodol,
a odcestoval
do Egypta.
Nemusím azda zdôrazňovať,
že Níl
bol plný
krokodílov.
Zapáchali a mali
veľké papule. Napajedený
a s prevráteným žalúdkom vrátil sa naspäť.
V zalabskej krčme
hodil
do seba dve poldeci.
Tá ktorú nikdy nestretnem už ktorá sedela tam v čiernych šatách a svietili jej vypnuté prsia – vône dyne práve rozkrojenej – nepodíde ku mne a ja nepôjdem jej naproti po zimnej ceste ani nepôjdem jej naproti pod biele stromy zjari a ani v tej najčernejšej noci nespomeniem si už na ňu lebo nemám spomienky a ani by som nechcel mať spomienky pretože raz dávno ktosi oslovil ma a riekol mi: ani tvoja nebude tak ako nebola ani moja a nechal ma tam stáť tam uprostred cesty nad ktorou noc a svitanie poslednýkrát objali sa vedno rútiac sa do prázdna
To žena chodí vo mne
po svojich cestách
Zvony jej pŕs mi
mávajú
Krajina zapálená láskou
s
nohami k oblohe
núka sa
nedeľnému popoludniu
Tichý,
tak veľmi tichý
je tento juhozápadný vietor.
Len rozstrapkané tiene olív
pribíja k bezoblačnej oblohe.
My neobratne
postávame
na prahu mora,
čakáme,
kto bude prvý,
kto zabúši na jeho bránu.
Niet cesty naspäť.
So svalmi napätými k
skoku
pažravé hory
číhajú z brehu
na náš zháčený kŕdeľ.
V
siedmu noc osamenia
keď ticho je už
ostrejšie než nôž
keď mesačný svit
primŕza k stenám
a nemé tiene
stavajú sa mi do
cesty
keď veľké biele kamene
majú tvar ľudskej tváre
keď krík vystiera ku mne
pomedzi tyčky plota
kostenú ruku
a pazúry
tŕňov
driapu mi šaty
v siedmu moc osamenia
už ani len môj dávny domov nemá strechu
Tá naša vatra planie
tá naša vatra planie
tá vatra našej bázne vzplanie
vyšľahne z
polien
skrotených dní
k oblohe
čiernej jak sadze
Koryto
úsvitu zavial vietor
svitanie
valí sa
nad inou
krajinou
vietor nám postŕhal hniezda
vietor nám postŕhal hniezda
z prastarých stromov smútku
Naša krotká loď na
pobreží
rozvinie plachty a odletí
pri našej vatre
je zima
pri našej vatre
nečinne trasieme sa