Básničky na Hviezdoslavov Kubín III

Básničky na Hviezdoslavov Kubín III

Rudolf Sloboda – Nostalgia

Smutno mi je, myslím na smrť.
Ani víno nie je liekom proti smrti.
Keď som najveselší, mihne sa dušou
závan smrti: to ona pozrie
odkiaľsi z vetráku vo vieche,
bezcitná smrť, chudá starena.
Ale nie – smrť nie je strašná.
Je ako jeseň.
Živé usína, utícha, spí.
Po smrti sa iným budú snívať
naše sny.
Náš hlas každý deň niekomu
prejde mysľou – mnohí nám odpustia –
a naše deti budú nosiť naše gény,
budú krvácať tou istou krvou,
akú sme mali my,
budú kráčať krokmi, ktoré sme ich naučili,
budú jesť tými pohybmi ako my,
a ich myšlienky sa možno
nebudú v ničom líšiť
od otcových nostalgií.
Povie sa: vyššie veci...
ale je to len smrť.
Ostatné je všetko stále to isté.

Rudolf Sloboda – Večerný smútok

Už si nikdy nepomyslím to krásne,
vzletné úslovie, už som ho zabudol.

Slnko každý deň zapadne, každý deň
však nie som smutný, ba naopak,

Ľahnem si na posteľ, robenú vlastnou
rukou, a dlho sa smejem.

Nezapríčinil som ani jednu vojnu,
ani jedno zemetrasenie, ani požiar.

Dobrú noc, svedomie, hrej,
nech sa moji nepriatelia požerú.

Nakoniec ja vždy vyhrám.
O porazených ani neviem,

a hoci by sa množili ako vši,
doprajem im ďalšie útoky,

agresie, zločiny, finty, intrigy,
krádeže, lúpeže, smilstvá, lži.

K nikomu sa nemodlím, nikomu nie som
bratom ani sestrou, som smrť.

Rudolf Sloboda – Povzdych

Báseň za básňou umiera v mojej starnúcej duši.
Ako onen cvrček, čo cvrliká v tráve, chvíľami
ako zlaté hodinky a chvíľami ako husle, tak i ja,
už slabo rozoznávam lepšie myšlienky od horších:
sú pomiešané v jednom toku rieky života,
a ja, plávajúc na svojej plti, veslujúc rukami,
mám chvíľu dojem, že na pravej strane je voda
iná ako na ľavej, a naopak, neverím úsudku,
podľa ktorého to nie je možné, lebo je jasné,
že v mojom veku nie je voda iná ako inokedy.
Onen slastný okamih, v ktorom by sa mala plť zmeniť
na šarkana a vyletieť nad vodu, natoľko podobný
ešte slastnejšiemu okamihu, ktorý zažívame vo sne
pri lietaní nad domami, letiac vlastnou silou a
tam, kam chceme – ale nie zas všade – okamih, ktorý
nejakým nedorozumením vošiel do mojej krvi, ako
vrodený predsudok – lebo vraj, ako som sa dopočul,
nie všetci môžu vo sne lietať – sa už definitívne
nedostaví, aby som sa vyjadril tým banálnym slovom,
keď už inak nemôžem dobre vyjadriť túto tragédiu –
už nevzlietne plť, lebo nasiakla vodou, zhnila,
a rieka sa natoľko rozšírila pred morom, do ktorého
vpláva, že ani sebalepší let by ma nedostal späť
do krajiny, kde brehy boli na dosah ruky a rieka
tiekla blízko známych, dobrých ľudí. Tí už nežijú

Hugolín Gavlovič – O súde

Strašlivý je posledný deň,
nevyhadzuj ho z mysli ven

Ó deň hrozný a strašlivý, deň plaču, kvílení
deň hnevu, úzkosti, bídy i všeho súžení.
Deň zármutku, trúchlivosti, deň strachu a psoty,
deň hrmení, hromobití, deň tmy i klopoty.
Deň trúby, hlasu a zvuku, deň dýmu a ohne,
kamenný je, koho ten deň k pokání nepohne.
Neodkladaj tvé pokání až do teho času,
dokud nezazní poslední trúba svého hlasu.
Tam juž bude deň trestání, ne pokání více,
lepšé tu jedno vzdechnutí, nežli tam tisíce.
Oheň božskej horlivosti celú zem zežere,
dobrým k nebu a zlým k peklu otevrú se dvere.

Hugolín Gavlovič – O pekle

Peklo diablu učinené
je hříšnikum prislíbené

Čo jest peklo? abys' vedel: jest místo úzkosti!
žalár večný, hrob smradlavý všej nečistotnosti.
V nem je strach, hrúza, súžení, a i tmy egyptské,
to nemúžu vysloviti vše jazyky lidské.
Tam večné škripení zubuv, tam plač a kvílení,
tam je večná zúfanlivosť a nádeje neni.
V nemžto žijú zatracení bez všeho porádku,
v bíde, v psote, i v bolesťách, ve všem nedostatku.
Tam život smrťú nazvaný, žáden ho nechválí,
tam duše i telá lidské oheň večný pálí.
To jest diablu pripravené í anjelum jeho.
Ach. bože náš! vysloboď všech verících od neho.

Hugolín Gavlovič – O nebi

V nebi nebude úzkosti,
ani srdečných žalostí

Dokud žiješ, ó človeče, máš v sebe červíka,
který nikdy k žádnej veci v svete neprivyká.
Čo dnešný deň oblibuješ, zítra nenávidíš,
čo včul chválíš, aneb činíš, zas se za to vstydíš.
Z čeho bereš potešení, to te zas zarmútí,
to te k hnevu, to k nádeji, to te k strachu nútí.
Nekdys' v takém položení, žes' težký sám sebe.
V ničem tu stálosti nemáš; tehdy hledej nebe.
V nebi stálosť nadobudeš, kde je pokoj boží,
který v cene prevyšuje všecko zemské zboží.
Jak ten pokoj žádáš dostat, tak hamuj žádosti,
aby si jich nepopustil do nijakej zlosti.

Eduard Gombala – Prvý z návratov

So srdcom prázdnym
a s dušou otrhanou
vrátil som sa z prvých bludných ciest.
Za naším stolom
puknutým ako čerešňa
šľahnutá bleskom predčasnej jari
som už nenašiel
priezračnú viditeľnosť sveta,
nezakrivený priestor zoraných polí,
modrý spev škovránka
ani svoj nárok dedičný
na podiel drsnej lásky.

Klopanie konských kopýt,
škrípanie vysušených vozov,
unavený rytmus sečkárne s jedným nožom,
spenené žblnkotanie večerných pôdojov –
tá chaotická hudba
nášho dvora
zatíchla ako unavená struna,
ako kosa
zlomená na kameni,
ako smiech,
ktorý sa rozbil
o práve narodenú bolesť.
Na brány železné,
na zhrdzavený pluh
a medzi špice mŕtvych kolies,
šteblíky rebrináka
zasiali jarné dažde
pochybné semä:
zúrodnili pusté kúty
jalovým hlúbím bujných burín,
čo sa už na začiatku leta
dotkli striech
a zaclonili hviezdam
trasľavý pohlad
do mojich očí.

Eduard Gombala – Návrat čierneho drozda

Z nebeských rámp
sa leje chladné svetlo
do spiacich očí
nahých stromov.

K pódiám skrytých letorastov
prichádza
čierny muzikant.

Za tmavou oponou
ladí na žltú pieseň
v ústrety
odchádzajúcim snom.

Na prebudených listoch
usínajú hviezdy.

Koncert sa začína.

Eduard Gombala – Dedičstvo

Potupnú pečať pokory
vyryl mi do duše
odveký zákon môjho rodu:
nesiahaj po pyšných piedestáloch,
zriekni sa veľkých úloh
na scéne sveta,
netlač sa pred ostré svetlo rámp,
prenechaj iným prvé rady v hľadisku
a ostaň v prítmí zadných kútov.
Tam šero láskavé
vyrovná pokrivené kontúry
zhrbených tvojich pliec
a jedným lúčom,
ktorý až sem ukradomky doletí,
zjasní tvoj zrak,
aby si videl
(neoslepený žiarou,
čo padá na výslnia)
do tajuplných hĺbok svojej duše,
kde si aj ty
dostal svoj podiel dedičný
jedovatého semena,
z ktorého môže vzklíčiť
celý les ostňov tŕňových
na korunovanie dôstojnosti človeka.

Milan Kraus – Nádej

Ty moja nádej, ty strom čerešňový,
raz v zimnom spánku, raz zas v rozkvete
si tajomstvom, čo nikto nevysloví
a ktoré nikdy, nikdy nezviete.

Do mystéria žitia ponorená,
zvučiaca v krvi, v duši žiariaca,
vrazená do tmy temer po kolená,
s bolestnou tvárou v svetle mesiaca.

Vždy dvíha pohár plný sĺz a vína,
storakej farby, tisíc príchutí,
ruka, čo celý svet dnes obopína
a plným dúškom piť nás prinúti.

Pijem ťa, nádej, pijem vysilene,
dravo ťa žiada vnútro horúce,
ranený orol, vtáča poplašené,
pre veci dávne, chvíle budúce.

Milan Kraus – Rota

To bola jar ako málokedy.
Vo vŕbach ešte stále kvitla smrť.
Jej prázdne oči hľadeli za nami,
ako sme išli hrbatým vrchom,
cez visuté mosty hmly,
osamotení v svojej bolesti,
ubolení vo svojej samote,
jeden za druhým,
jeden za druhým.

Schádzali sme sa ako kostlivci
páchnúci hlinenou vôňou hrobu,
zlomení ako trstina,
vädnúci ako kvet.
Akási triaška išla márnicou:
to krčilo sa torzo našich tiel.

Ó, rota,
túlavé dievča môjho dávna,
som tvojím stokrát smutným milencom.
Keď ideš mestom, si mi záhadná,
keď ležíš v poli,
si kvet boľavý.

Prechádzam stále, hľa, v tvojom tieni
tisnem sa stále ku tvojim prsiam,
pijem ťa
ako neznáme víno pohrebných hostín
s tou najjasnejšou príchuťou smrti,
ktorá nás toľko zblížila
prorockým dychom.

Ale čo je smrť oproti našej láske?
Márne tu krúžia vtáci záhrobia,
dymí tu iba popol z hniezd,
cvakajú krídla ako závery,
a to je všetko.

A predsa ešte čosi:
Napravo priepasť,
naľavo les,
pred nami oheň,
za nami hrob
a uprostred sme my
so všetkou láskou,
so všetkým utrpením,
ranení granátom poézie.
My, krvavá zem.

Poľná pošta: 53230 M

Milan Kraus – Nevieš

Si ako primadona na scéne.
Orámovaná neskutočným jasom,
ukolísaná neskutočnou slávou,
ty nevieš, kto ťa ozaj miluje.

Rad gavalierov ti ide v ústrety.
To sú tí lovci poskrývaní v kroví,
vábiči zákerní a jedovatí strelci.
Chráň sa ich rúk!
Ty nevieš, kto ťa ozaj miluje.

Zrkadlá klamú, pyšný mramor chladí,
črvotoč blúdi po vavríne krásy,
perly sa tratia.
Ty nevieš, kto ťa ozaj miluje.

Sú ešte oči, čo ťa hľadajú,
oblúky túžob za tebou sa klenú,
je nitka nádeje
napnutá do prasknutia.

Sú tmavé kúty neznámeho ticha,
kde ktosi čaká vytrvalo-márne.
Chveje sa láskou.

Ty nevieš, kto ťa ozaj miluje.
Pozeráš do tmy.

Milan Kraus – Bez názvu

Ty sa uspokojíš s málom.
Tvoja ruka navzdory
pýche, čo sa myslí chytá,
číta drobné mince, číta
drobné mince pokory.

Štyri steny, štyri steny,
kút samoty, tíšin stred,
svárov času ušetrený.
Ach, tie prosté štyri steny
nahradia ti celý svet.

Ty sa uspokojíš s málom,
ty vieš drobnú radosť žať.
A mne hučí príval v hlave,
nedokážem, nie som vstave
ti to málo darovať.

Leopold Lahola – Plavba

Bola som ti koráb
Bol si mi kormidelníkom
Brucho moje rozvlnené dvíhalo sa
A pupok môj ti bol jediný platný sever
Keď započala moreplavba naša
Búrlivá
Kormidlo pevne medzi mojimi
Stehnami viedol si ma bezhlavo
K vlnám odzdola
Vyvrátená videla som všetky vody
Odlietavať nahor kde bolo dno
Pokým si ma nevyrval vírom
A vzal príťažlivosti
Takže sme sa vzniesli do miest
Kde sa lieta bez nosných plôch
Či krídiel
Za tejto vzduchoplavby zazrela som
Vyjavená ešte slnko
Z onej strany kde je duté
A vyhorené a vesmír sa rozpínal
A rozťahoval prestupujúc ma
Všetkými otvormi
Rútili sme sa v ústrety
Pádu ktorý na nás už dlho striehol
Ako ten žralok ktorý nemôže za to
Že poloha jeho zubov
Mu nedovoľuje zmilovať sa nad jeho obeťou
A nepoškodiť to najroztúženejšie mäso
Taký je osud nejednej plavby

Leopold Lahola – Stretnutie

Tvoja reč ma podťala v kolenách
Hoci som okrem zámlk
Nerozumela ani slova
Chcel si iste povedať
Ze vlas môj razí svätojánskym chlebom
Avšak bola to mojej kože vôňa škoricová
Zbavená šiat a zmyslov zbavená
Tá jediná predstava ma k šialenstvu dovedie
Že v ukrutnom záklone
Na tvojej lodyhe
Rozkvitne kvet môj moje okvetie

Leopold Lahola – Ošiaľ

Odišla si a bolo to všetkými smermi
Vždy keď mi k rozpomienke ostávajú
Štyri svetové strany som v nevýhode
Po tvojom odchode bol som natoľko jednotvárny
Že sa to podobalo smrti
Bolo treba vdýchnutia
Bolo treba dať zubom reč
A očiam myšlienky
Aby som si postupne privykal na svoje ruky
Lebo tak si odišla zo všetkého
Že čo ostalo
Hľadalo skučivo svoj zánik
A aj to poludnie sa nepohybom zhustilo
Mám ho neustále nad sebou ako vtedy
Keď skaly si náhle začínali uvedomovať
Svoju hluchosť
A dni svoje súmraky

Leopold Lahola – Roky

Vyznávač všetkých premien
Nakoniec stŕpnuť chcel by si
Vo vnímavosť sladkovodných mušlí
Och ako by si chcel

Nestrmiť vežate viac uprostred noci
Byť obídený aj slnovratmi
A nájsť rovnodennosť myšlienok
Plodných Och ako by si chcel

Po toľkých kotrmelcoch
Už poddávať sa iba prítažlivosti svetla
Osou slnečníkov a neúčastne tak
Ostať nažive Och ako by si chcel

Odstáť pomaly ani voda
Pretože zrkadliť nebudeš hĺbkou
Jak vody studničné a nebudeš
Priezračný ako ony bývajú

Povodeň smútkov raz navždy
Skalila ťa hlinou tvojho dna
Och ako by si chcel aby prierez tebou
Neukazoval kruhy rokov minulých

Leopold Lahola – Šperky

Obdaril ma dlhými ihlicami
Keď bol zbabelý
Prebodnúť ma dýkou

Drahocenné sponky mi
Zaťahujú hruď
A aby som nekričala veľa
Zapchá mi ústa morská pena
Vzácna na mäkko skamenená

Obruče a náramky
Koľko sa ich na členky vmestí
Väznia ma prikovanú
A pri pokuse o útek
Vrežú sa mi do zápästí
Pretože zlato keď nenávidí
Je surový kov
Náušnice ma sťahujú do priepasti
Trafené moje oči briliantovou
Čelenkou

Ostáva ešte náhrdelník
No náhrdelník je slučka

Leopold Lahola – Ako vtedy

Kiež by bolo dnes
Ako bolo vtedy
Rehlili by sa šakaly
A utíchli by žaby
Ako dyňa dužnatá
V brázde poľa páliacej
Vystretá ležala by
Obnažená bola
Hotová puknúť
Od brucha po líce
Čakajúc že trenie
Naše blesky zažne
A zem pod nami pohne

V škvarivom suchu som
Plná vlahy vlažnej
Uhasila by všetky moje ohne
Všetky tvoje smädy
Kiež by bolo dnes
Ako bolo vtedy

Margita Dobrovičová – Tajomstvo

Deti sa na cintoríne hrajú
na skrývačku.
Smejú sa. Vyrušujú.
A domov prídu nasiaknuté veselou trávou.
Radšej sa nepriznajú, koľko ráz preskočili
rozkopaný hrob.

Margita Dobrovičová – Aj tak sme žili...

Stáť v dusnom kruhu studne
a pýtať si piť:
Ocitnúť sa pod najkrajšou jabloňou
a nenahmatať nič z jej sústredenia.
Lebo v studni kľačal piesok,
lebo pod koreňmi stromu bola prezliekáreň hadov.

Margita Dobrovičová – Vo mne sa nepovaľuje med

Vo mne sa nepovaľuje med.
Farebné načasované drogy.
Vo mne je cesta k domu.
A ten dom horí.
Ešte sa na ňom neprebára strecha.
Ešte sa z neho dá vyniesť slnko.

Margita Dobrovičová – Len čas

Nerozlomíš oblohu
a nestvoríš hviezdu.

Inak toľko možností.
Napríklad: si vreckové zrkadielko vesmíru.

Pozri, dom je vysvietený.
Plný snežnej hudby. Len čas,
to zvieratko
s lesklou srsťou
striehne na kosti.

Margita Dobrovičová – Neviem, ani sa nepýtam

Po krivoľakých cestách môjho žitia kroky plynú.
Až prídem na úpätie skleného vrchu, budem sa môcť
bez hanby rozhliadnuť?
Nájdem v sebe toľkú silu?
Čo uvidím?
Jabloň obsypanú ťarchou plodov, či mrazom prázdna
spálenú planinu?
Neviem, ani sa nepýtam.
Hodinám piesočným ich presnosť vyčítam,
však ony v ústach bezodných
bez prestania zrnká času melú, melú...
Aký to pocit,
keď tvoja riečka života do mora nenávratna vteká?
Výčitka zovrie ti hrdlo,
že niečo si prepásol, prehral,
že si dlžníkom, život ti viacej dal...
Neviem, ani sa nepýtam.
Chcem opojnosť krásy a melódiu rýmov piť.
Až budem na vrchole tej zázračnej hory
a môj dych sa otrie o rubáš večnosti,
vtedy oko uvidí,
či bol človek hodný žiť.

Margita Dobrovičová – Bez názvu

Neprelistovaná krv.
V zrkadlách únava.
Kto nás chcel?
A kto nás spoznáva?

Pusto je na schodoch.
A svet je atóm našej duše.
A hviezdy prespávajú v ovocí.
Sme poludňajšia tma,
sme slepé svetlo. Niet nám pomoci.

To v snahe zamrznúť,
zas rozhŕňame plameň.
A v snahe zaspievať,
zas blížime sa k rane.

Margita Dobrovičová – Bez názvu

Poznanie
nám založilo obojky a dovlieklo nás
nad priepasť.
Slová sú iba rozhodený dážď.
Ó, vieme,
na to, aby sme sa obrátili
a začali postupovať
z rozbahnených svahov šialenstva,
na to je miesta čoraz menej.

Jana Jablonská – Všetko nie je na predaj

Po prebdenej noci odďaľujem počiatok nového dňa
Túžim mať opäť všedné starosti
hoci viem že v sklamaní sa človek
musí vytrápiť sám

Pavúk pomsty pokúša sa vkradnúť
do mojej duše
spochybniť moje krédo

Silou vôle vraciam sa do reality
V nej viem nájsť východisko
čo mi nezaťaží dušu

Cenu má každý deň
ale aj človek
A na to nechcem zabudnúť
ani to stratiť

Jana Jablonská – Život je dar

Človek bol stvorený
pre túžbu milovať
zveľadiť svet
ako ten voľný vták
pre radosť
nebeský let

Aj vták
niekedy prestane lietať – len chodí
Ale, to už nie je vták

Niektoré príslovia neklamú
hrbatý sa naozaj narovná len v hrobe

Maša Haľamová – Pohreb na horách

Cez nekonečnú lúku
snehom brodíme
v smutných snách.

Pochovať ideme dievčatko –
nevestu – na horách.

V našich pohľadoch skučí
žiaľ vycivený žalobu.

Spustili dievčatko skrahnuté
mládenci do hrobu.
Neozvala sa hora
na temný hukot zmrzlých hrúd.
Len jedna jedľa zakývala
na ceste – zbohom buď!

cez nekonečnú lúku
snehom brodíme
v smutných snách,

pochovali sme dievčatko –
nevestu – na horách.

Maša Haľamová – Za matkou

Keď ma moja matka
pod srdcom počala,
žila veľkú bolesť
a šla pokorne
nesmiernym smútkom.

Prijala ma ticho
a večer nad starou bibliou
poďakovala za veľký zázrak
čo sa v nej začal,
aby sa naplnil
modrými úsmevmi očí
a ružovými púčky.

A keď sa prvý raz
k jej srdcu pritkli
moje holé rúčky,
vyhnala smútok zo srdca
a rozspievala sa
tichou a vďačnou piesňou.
Aby mi dobre bolo
v jej požehnanom lone!

A keď mi všetko,
všetko dala,
na vrátenie darov nepočkala.

Odišla s tvárou krásnou,
usmievavou,
bez tieňa smrti
na zamknutých perách.
Pokorná cestou života,
pokorná v smrti dverách.

Martin Chudík – Šepkám ti slová

Maľujem dúhu z tvojich nálad,
občas sa zvykne zmeniť na ľad,
v iné dni páli dychom vášne,
rozdávaš bozky roztopašné.

Voňavé túžby vládnu hlave,
šepkám ti slová nežne hravé,
otváraš dvere dlhej noci
a chutíš sladko po ovocí.

V objatí kvitnú naše telá,
krásne to láska vymyslela,
odfúknem všetky šedivé dni,
prosím ťa, nikdy neuvädni.

Mesiac nám spadol do náručia,
hviezdy sa s nami ticho lúčia,
úsmevom vkĺzneš pod moju hruď,
ostáva už len nezabudnúť...

Martin Chudík – Naposledy

Za súmraku počuť šepkať vŕby,
iba ticho pozná to ich nárečie,
pod jednou sa starý žobrák hrbí,
čaká, kým sa nebo do tmy prezlečie.

Na perách má zabudnuté slová,
palica a ruka v pevnom objatí,
minulosť je zostarnutá vdova,
kto tu nebol, ten sa ani nevráti.

Milan Ferko – Hútanie o juhu

Keď na orechoch dozrievajú chlapci
je neodvolateľná jeseň.
Nik nedokáže odvolať ortieľ
vynesený jesenným nebom
a sipotavý šíp husí
späť do napätej tetivy
rozháraných hôr.
Iba tie husi,
ktorým sa isté dvory
viac ako neisté diaľky páčia –
na zavolanie
gagotajú dvorne na pekáč.
A potom už len babka habkavo
máva jedným krídlom.
Pec prirastená k stene nevzlietne,
a to je divné
v tejto vzletnej dobe,
keď okrem husí
lietajú v povetrí aj taniere.
Je divné,
že nieto ruky,
ktorá by vzala brko
a napísala na ten tanier
husou krvou baladu,
od ktorej naskočí husia koža
alebo celkom ľahkú, páperovú pieseň:
keď dozrievajú chlapci na orechoch
je neodvolateľná jeseň.

Milan Ferko – A človek?

Keď sa vlak lúči so stanicou,
ťažko a prerývane dýcha.
V prsiach ho tlačí
horúci výkrik
rozlúčkového ticha.
Stanica smutne skúma
svoju chôdzu nedokonalú.
A nárazníky zrazu zatlieskajú,
svet pohne sa
a dá sa do cvalu –
vo chvíli, keď sa stanica
tak pokorne a milujúco díva
spod čipiek škridlice
vlhkými očami muškátov
a krígľov piva,
priam vtedy, keď je chvíľa povedať si všetko
jediným slovom
a zbaviť prsia zadúšavej trýzne.
Ale svet beží ako buldog
a v zuboch odnáša tú chvíľu
až tam,
kde celkom, nenávratne mizne

Paľo Bohuš – Trvanie

Náprstkom smrti
sa more umierania neodčerpá.

Tí, čo sú ustatí,
si po smrť prídu napokon.

Odhodiac vrece,
v ktorom sa život ako zúfalé zvieratko
zmietal,
vydýchnu si s úľavou.

Už ani táto nesmrteľnosť
na život nevystačí
za chlebom pokoja lačnejúcim.

Žeravým popolom trvania
zase iní
si posýpajú hlavy.

Paľo Bohuš – Spomienky

Vždy keď si spomeniem na krásneho človeka
môj dedo, ktorý by popravde
mal mať v rukách pozlátené husle,
vtedy práve
štvornožky vstáva z mŕtvych.

Vidím ho ako sa pri robote
starecky
oboma rukami ešte
podopiera o zem
a napokon, oprašujúc si kolená,
akoby sa práve bol vyspal
v chládku pod orechom,
vstáva.

Ako ho obliekame do spomienok,
nad jeho zmŕtvychvstaním
hudú včeličky.

Nie je to divné,
ako sa mŕtvi vracajú do svojej budúcnosti
a ako nadvihujúc zem,
hľadajú, komu by oznámili
svoje tajomstvá?

A mlčia,
stále pritom mlčia...

Paľo Bohuš – Výzva

Zupáci ducha,
ktorí vždy máte pravdu,
kdekoľvek na svete žijete,
spojte sa!

Spojte sa všetci, ktorí
ste zostúpili na tú najspodnejšiu
priečku rebríka a na nej zotrvávate,
spojte sa!
Spoj sa nenávisť všetkých zemí,
mocná palica zatratencov.

Vy, ktorým zavadzajú lepší
od vás,
spojte sa a nedajte im žiť.
Žobráci, ktorých ani všetky bohatstvá sveta
neurobia boháčmi,
spojte sa!

Bohatí iba nenávisťou,
spojte sa!
Zabite Lásku, ktorá vás na svet
priviedla,
aby nemohla zopakovať
svoj strašný
omyl.

Ján Maršálek – Návrat

Zblúdený muž a noc
v jaskyni kde tancujú víly
ženy ľahké ako slová vo vetre

Blúdenie pre blúdenie
Blíži sa nemožnosť návratu

Spomeň si na staré mapy
ešte ich niekde máš
rozpomeň sa na korene
aby ťa zem mohla stráviť
bez výkrikov bolesti

Ján Maršálek – Nebudem

Nebudem len čakať
zavolám ťa
možno prídeš
s dostatkom svetla
ako múdra panna
skromná i žiadostivá

Nebudem už váhať
vyjdem ti v ústrety
ako hľadajúci muž
s nocou na pleciach
vystavený zvodom
pouličných víl

Chcem ťa spoznať
napriek dočasnosti
pozemských vec

Ján Maršálek – Z tých dní

Zostala ryha
v pamäti praská
vráskavá láska

Čas všetko stíha
spracúva kosti
dobrých i zlostných

Skláňa sa pýcha
pokora rastie
Čo je to šťastie

Milan Richter – Dúfam, že sa dožijem vlasnej smrty

odvetil bezdomovec reportérovi na otázku,
čo by mu v živote spravilo najväčšiu radosť.
- Vite, prvý kopanec sem dostal ot rodyčú,
druhý ot ženy, kerá ma vyhodyla z bytu,
a potom už do mna život kopal, jag sa mu scelo.
Nemám ho rád, nyšt mi nedal, aj to místečko
u rúry s teplú vodu sem si našel sám.
Posila mi tam potkane, aj esembáci došli,
ale ždycky sem sa ich oboch nakonec zbavil.
Ot života nečakám nyšt, bol na mna odjagživa sviňa,
ale ešče bych sa scel dožit teho, jag pre mna
prinde smrt. Né zaspat, necícit nyšt, to mám porát,
ket venku nežebrem a nevybírám s popelnyc,
ale dožit sa teho, jag pre mna prinde smrt.
Ide si, predere sa ke mne dolu do sklepa, reku,
„Jozefe, pot se mnú, u mna je ždycky teplúčko
jag v pekle. Any žebrat tam nemosíš, pit any jest.
Budeš sa celú večnost dývat do televízora,
kerému nende obraz, any zvuk. Enem veliké nyšt."
Takú bych jí dal po papuly, že ešče aj životu
by sa z teho ušlo. Zatočila by sa jí hlava kolem dokola
a nygdaj by ma už nenašla. Esly nejakú má

Milan Richter – Naďa v kúpeli

Ako neskúsené leopardie mláďa
medzi kúpeľnými slonmi, jaštermi
krčí sa a vrčí maturantka Naďa
pod rukami chlapca, kým jej nádherný

profil dravca mizne v ťažkom teplom bahne
ostrovčeky kože planú od hanby...
Lapená do siete pohľadov si ľahne,
mazľavo ju čosi mazná v ohanbí,

z lesíka v tej tme sa dvíha bublina,
plná snov o milovaní v lese,
obkľúčená blatom, čistá, biela guľa,

bahno strieka, hanblivosť už usína
v Nadi, ktorá ešte veľa znesie,
ak ju budú obchytkávať ruky truľa.

Gustáv Hupka – Fragmenty – XXXIII

Bola si krásna ako bohyňa,
pri každom dotyku
v nádherných ňadrách oblohy zachvel sa čas
modrá tma ako prút sa ohýňa,
slnko je zlatý klas,
keď z hrivy svetla rosa ráno kropí,
s úsmevom si líhaš na zlaté snopy,
preto, že sa žatva začína.

Gustáv Hupka – Fragmenty – XXXV

Roky sú ako výhybkári na trati času
a na koľajniciach života.
Pod kopytami stáročí
je udupaná sloboda,
ten vymyslený a neuskutočniteľný ideál.
V ľudskom mozgu horí závisť.
Niektorí ľudia prv než sa narodia,
sú už mŕtvi a derú sa za hlúposťami,
za tým, čo nemá význam
a je zbytočné.
Všetko sa opakuje,
len nie sme schopní a ani nechceme
si to priznať.
Hľa, velebné slnko
a kdesi vedľa sa prederavuje Vesmír,
čierne diery sa pripravujú
prehltnúť priestor nad našou planétou
aj s celou čvargou ľudochodcov
spuchnutých v stuchnutej pýche
s mŕtvym prachom všetkých pokolení,
čo sa pechorili vo veľkých dejinách
pohybu v čase Nekonečna.

Gustáv Hupka – Fragmenty – LVIII

Po koľajniciach dní sa vezieš k smrti,
niet inej cesty a niet východiska
a smrť sa blíži a stále je blízka.
Kto ťa po ceste života ísť núti?

Robíš si čo len chceš a Zem sa krúti,
ľudstvo sa zviecha z hlbín trasoviska,
Vesmír si v nás o Večnosti píska
a ľudská sláva bledne v zabudnutí.

Jazvy sú po každej životnej púti,
osud je pre nás láskavý i krutý,
čas hrá múdru hru bez ihriska,
vylúči z hry a náhradníkov získa.
Každý protest zbytočne tok chvíľ múti,
život je čas pre Večnosť rozkvitnutý.

Marian Grupač – Ja nie je niekto iný

Dlho som bojoval
proti sebe
Kládol si oká nástrahy
a klamlivo sa usiloval
zmiasť
svoju pozornosť

Nebudem viac zápasiť
so sebou
Zničím nastražené pasce
a jazvy po zásahoch
od seba
názvem znamienkami
z narodenia

Chcem dojednať mier
so sebou
Bez zmlúv pátosu a konfiet
jednoducho zložím zbrane
a s úľavou uznám
že som súper
na ktorého
nemám

Marian Grupač – Zabudnuté

Samota je biely klavír
padajúci zo skaly do mora
cigareta horiaca z oboch koncov
červené víno
plaziace sa
po snehovom chrbátiku tej
ktorá ťa pred chvíľou
zabila

Samota je sivý dážď
v nedeľu popoludní
obesenec v kostole
sekunda ticha
po výstrele zlatej guľky
ktorá vždy zasiahne
svoj cieľ

Samota je expresný vlak
uháňajúci pospiatky
jahody rozpučené
na prsiach mŕtvej stareny
Slovo
uviaznuté v hrdle
ktoré ti vypľuje do očí tá
ktorá ťa pred chvíľou
zabila
aby si to všetko
nakoniec prežil

Árpád Ozsvald – Dúha

Tajomstvo dúhy poznám len ja.
Po búrke, keď zatíchne
tá monotónna hudba tučných dažďov,
na jasné čelo neba namaľujem
jej sedem farieb.
Nahnutá ponad kopce potom
vypije do dna všetky zbojnícke studničky.

Viem iba, že keď dúha nad nami sa klenie,
aj pýcha oslnivých bleskov spľasne
a aj najslabšie steblo trávy zdvihne hlavu.

Lajos Zs. Nagy – Skúsenosť

Zdesil sa pri myšlienke,
že ešte nevidel
živého krokodíla.
Práve medzi Štúrovom a Zalabou mu zišlo na um.
Nad rámom sa rozhodol,
a odcestoval
do Egypta.
Nemusím azda zdôrazňovať,
že Níl
bol plný krokodílov.
Zapáchali a mali
veľké papule. Napajedený
a s prevráteným žalúdkom vrátil sa naspäť.
V zalabskej krčme
hodil do seba dve poldeci.

Sándor Gál – V čiernych šatách

Tá ktorú nikdy nestretnem už ktorá sedela tam v čiernych šatách a svietili jej vypnuté prsia – vône dyne práve rozkrojenej – nepodíde ku mne a ja nepôjdem jej naproti po zimnej ceste ani nepôjdem jej naproti pod biele stromy zjari a ani v tej najčernejšej noci nespomeniem si už na ňu lebo nemám spomienky a ani by som nechcel mať spomienky pretože raz dávno ktosi oslovil ma a riekol mi: ani tvoja nebude tak ako nebola ani moja a nechal ma tam stáť tam uprostred cesty nad ktorou noc a svitanie poslednýkrát objali sa vedno rútiac sa do prázdna

 

Elemér Tóth – Leto

To žena chodí vo mne
po svojich cestách
Zvony jej pŕs mi
mávajú
Krajina zapálená láskou
s nohami k oblohe
núka sa
nedeľnému popoludniu

Anikó Mikolová – Na prhu mora

Tichý, tak veľmi tichý
je tento juhozápadný vietor.

Len rozstrapkané tiene olív
pribíja k bezoblačnej oblohe.

My neobratne postávame
na prahu mora,
čakáme,
kto bude prvý,
kto zabúši na jeho bránu.

Niet cesty naspäť.
So svalmi napätými k skoku
pažravé hory
číhajú z brehu
na náš zháčený kŕdeľ.

Anikó Mikolová – Siedma noc

V siedmu noc osamenia
keď ticho je už
ostrejšie než nôž
keď mesačný svit
primŕza k stenám
a nemé tiene
stavajú sa mi do cesty
keď veľké biele kamene
majú tvar ľudskej tváre
keď krík vystiera ku mne
pomedzi tyčky plota
kostenú ruku
a pazúry tŕňov
driapu mi šaty

v siedmu moc osamenia
už ani len môj dávny domov nemá strechu

Anikó Mikolová – Pieseň dvoch čo sa trasú pri ohni

Tá naša vatra planie
tá naša vatra planie
tá vatra našej bázne vzplanie
vyšľahne z polien
skrotených dní

k oblohe
čiernej jak sadze

Koryto
úsvitu zavial vietor
svitanie
valí sa
nad inou krajinou

vietor nám postŕhal hniezda
vietor nám postŕhal hniezda
z prastarých stromov smútku

Naša krotká loď na pobreží
rozvinie plachty a odletí

pri našej vatre
je zima
pri našej vatre
nečinne trasieme sa