Nehaňte ľud môj, že ľud je
mladý,
klebetárski posmievači!
V mladom sa veku ide do vlády,
starému sila nestačí;
keď predkov nemal – a či ich
nemal,
ktorí prežili čas zlatý?
čo bys´ sa mu ty zato posmieval?
Na potomkov on bohatý.
Nehaňte ľud môj, že nemá dejov
slávy svojej minulej sklad;
on ešte peknou kvitne nádejou,
budúcnosť má jeho poklad:
Počuješ bájne hlasy povestí?
Hovoria tie, keď čas čuší,
zázračný z nich on svet má vyviesti,
budúci svet v nich on tuší.
Nehaňte ľud môj, slepí
sudcovia,
že ľud môj je len ľud sprostý;
často sú múdri hlúpi ľudkovia
dľa súdu svetskej múdrosti:
Počuješ? Spieva
slovenské pole,
spievanky zrodia Homérov;
len ľúbosť útlu spievajú hole,
no budú aj bohatierov. -
Nehaňte ľud môj, ústa
nečisté,
že odhodok on je hlúpy;
múdrosťou jeho vykúpení ste
a ešte vás raz vykúpi!
Či nepočuješ slová rozumné,
čo
deň po dni opakuje?
Večné v nich pravdy, hlboké, umné;
ten ľud vedu si hotuje.
Nehaňte ľud môj, že je len malý,
že
nevládne celým svetom.
Kde telo ducha k zemi nevalí,
tam duch lieta ľahším letom.
Na helénsky že ľud si spomnite –
duch si
svet vlastný utvorí;
či v žaludi hôr zárod vidíte?
Nie! — no viďte dubísk hory!
Nehaňte ľud môj, že je chudobný,
že
kraj biedny, smetisko má;
to je blud! má svet sebe podobný,
má hory, rieky, zlato má! –
A keď by nemal? — ale má hlavy,
má
obchodu silný zárod. –
Ale či sú čriedy a bravy
a koniarne komus' národ?
Nehaňte ľud môj, že je ľud tichý,
že rád
trpí, že je slabý; –
pravda, surovej on nemá pýchy,
nie je v zápasoch pochabý.
Vy to neviete, že duch národov
práve takú
povahu má:
keď má vystúpiť s činnou slobodou,
najprv ticho myslí, dumá. -
Nehaňte ľud môj, že úcty nemá,
že ľud môj
je potupený. –
Slávnejšie ešte svet tupí plemä,
nuž kto je tam zhanobený? –
Ach, zlé sú časy! na všetky strany
svet
žertvuje bohom zlatým. –
Ale nechaj mi národ bez hany;
národ patrí k veciam svätým!
Ja sladké túžby, túžby po kráse
spievam peknotou nadšený,
a v tomto duše mojej ohlase
svet môj je celý zavrený;
Z výsosti Tatier ona mi svieti,
ona mi z ohňov nebeských letí,
ona mi svety pohýna;
ona mi kýva zo sto životov:
No centrom,
živlom, nebom, jednotou
krás mojich moja Marína!
Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,
možno mi ruku nedostať,
možno mi v
diaľky žiaľne utieknuť,
možno mi nemilým ostať,
možno mi ústam smädom umierať,
možno mi žialiť v samote,
možno mi
život v púšťach zavierať,
možno mi nežiť v živote,
možno mi seba samého zhubiť: –
nemožno mi ťa neľúbiť!
Marína
moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsi svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a
diamant v hrude nezhnije!
Dvanásti na krčme muzikanti hrajú:
to je svet ako kvet, paholci výskajú.
V krčme plno ľudu – naprostriedku v tanci
si pokreskávajú siedmi verbovanci,
si pokreskávajú, rúčkami tľapkajú
a na
pekných chlapcov zboka zazerajú.
Janíček, Janíček, s peknou bielou tvárou
neoddávajže sa medzi tých husárov,
dajú ti dolomán
za tú kabaničku –
veru ťa zverbujú, na hriešnu dušičku!
„Dobre je za pecou tam dakomu sedieť,
neznáte, čo jeden šuhaj musí
trpieť.
Ked žilky ihrajú jak mušky na slnci
a mysle behajú jak bublinky v hrnci,
keď šuhaj junácku pesničku si spieva
a do
hory pustej svoje túžby vlieva,
z duše a zo srdca tisne sa tajný hlas
a ešte nedala žiadna skala ohlas;
ešte nerozišiel spev sa po
sihline,
a už začne hrmieť, durkať po doline.
Neznáte už, ľudia, ani znať nechcete,
čo je mladý šuhaj na tom šírom svete.
Otec ho bičuje, sestra ohovára,
a milá ho jeho s druhými potvára.
Ach, mamička moja, keď mas' rada mala,
k čomus' ma takému
do rúk lósu dala!
Veďs' ma vyložila na tento cudzí svet,
ako keď zo črepa vyhodia mladý kvet;
kvet ten, ktorý ľudia dosiaľ
nevoňali,
keď ho chcú vytrhať, načože ho siali!
Ťažko to, preťažko lúčke bez dáždička,
sto ráz ale ťažšie, keď moria
Janíčka.
Keď dáždik neprchá, aspoň rosa vlaží –
parobček nič nemá, len za lepším baží.
Nemá – krem na svete nádeju
jedinkú,
že dakedy bude mať milšiu hodinku."
Janíček za stolom sedí užialený,
sedí užialený vo veľkom trápení,
očička
mu plačú – líčka sa mu menia.
„Och, kdeže na svete nájdem potešenia!
Vari mám ísť nadol tú pšeničku kosiť?
Čiže mám
vojenskú šabličku si nosiť?
Kosa sa na skale môže mi polámať.
Šablička mi bedrá môže poomínať."
Husári nôžkami ľahko
prepletajú.
„To sa, chlapci, to sa, čo ostrôžky majú!
To sa, chlapci, to sa, čo ostrôžky nosia –
nie takí trhani, čo sa
dievkam prosia!
Pime, chlapci, pime, čo hneď čo strovíme –
pán kráľ je bohatý, to všetko zaplatí!"
Ostrôžky brnkajú,
skleničky cengajú
a komus' na zdravie pripíjajú;
všetci pripíjajú – a rúčku dvíhajú –
„Už si náš, Janíček!" –
radostne volajú –
„Dostaneš šabličku – zelený dolomán,
zvrhneš kabaničku a budeš veľký pán,
budeš sa na koni jak
vicišpán nosiť,
a nemusíš sa viac starým babám prosiť!"
Veselo je chlapcom – bystrá hrá muzika,
a matka vo dverách užialená
fiká!
„Ťažko som ťa, horko, chlapče, dochovala,
a hľa, čoho som sa, biedna, dočakala!
"Nazdávala som sa, budem mať tri svety,
a už aj ten jeden z rúk mojich uletí!
Môžem predať kone, môžem predať voly,
môže hrom hneď udrieť do pustej stodoly,
lebo
viem, že tŕním už zarastie priedom,
nesadne si iba ten vrabček na náš dom –
aj to, keď ho najprv druhí došklbajú,
ta pôjde,
kde ani tvory nebývajú.
Bude strechu dubkať, krídelká vystierať,
keď za tebou budem, Janíček, umierať."
Janík podnapitý ticho
pokreskáva,
milá pod oblôčkom svojho oplakáva:
Škoda, že som ja to pred časom neznala,
bola by sa s tebou ani nemotkala,
ani
by nebola veru zazerala,
kadiaľ tvoja nôžka jelenia behala.
Ale by na vráta krížik napísala,
pod krížik tri slová aspoň
načiarala:
Máš, šuhaj, tri cesty a štyri chodníčky
choď, kde sa ti páči, len nie do Haničky;
ale chod chodníčkom ku bystrej
vodičke,
aby si zabudnul o svojej Haničke:
do vodičky kukni, – je plno rybičiek,
na svete širokom je viacej dievčičiek."
Ženy veľmi plačú a chlapci výskajú:
„Dajže, bože, ľudom biednym, čo nemajú,
komu treba kone, komu treba voly,
a komu
dievčatko ku boku po vôli;
frajerečka biela treba frajerovi,
šablička železná treba junákovi.
Šablička ligotná ako tá
zornička,
na ňu sa podoprie mocná päsť Janíčka.
Na ňu sa podoprie a obzrie sa okolo:
Či to má vždy tak byť, ako dosiaľ bolo?"
–
Pod jablonkou pávy pásla, tvrdo zaspala,
tvrdo, tvrdo, tvrdulienko, ako tá skala.
Nespi,
nespi, holubička, ver obanuješ,
sen je krátky, život dlhý, ver sa oklameš!
Pod jablonkou pávy pásla, tvrdo zaspala,
tvrdo,
tvrdo, tvrdulienko, ako tá skala,
očká sivé zažmúrila, jak dve sestričky,
dobrú noc vám už na večnosť, jasné hviezdičky.
Ale
líčko, ten raj tichý, pávy obstali,
aby včely a komáre naň nesadali,
by nemohol mesiac hľadieť, bystrá zornička,
by nemohlo ťa
vídavať slnko, Hanička.
Obstali ho v štyri strany, ako stojí svet,
bo takej krásy nebolo nikdy, ani niet.
Obstali ho jak vojaci na
sveta strany,
aby ani vetrík nehnul poklad neznámy.
Pod jablonkou pávy pásla, tvrdo zaspala,
tvrdo, tvrdo, tvrdulienko, ako tá
skala,
spala rôček, tri mesiace aj jeden týždeň,
Janíček si k nej zabežkal každučičký deň.
Zabežkal si potajomne ráno,
ráničko,
aby žiaden nepostihnul jeho srdiečko,
zabežkal si potajomne, keď večer nastal,
aby lepšie vyliať mohol ten svoj tichý
žiar.
Pod jablonkou pávy pásla, tvrdo zaspala,
tvrdo, tvrdo, tvrdulienko, ako tá skala.
Spala rôček, dva mesiace a dve hodiny,
škoda, škoda, preškodička švárnej dievčiny!
Hodinôčka po polnoci jedna vybila,
dievčina sa ako vietor zo sna zdurila.
Očká
sivé dva ráz mihnú, sto ráz zaplačú –
pávy pyšne za potôčkom takto si kráču:
Believal sa pekný kvietok, viac sa nebelie,
bolo v svete potešenie, už ho viacej nie,
boli v svete štyri svety, už ich viacej nie,
čo sa stalo, čo nestalo, žiaden nezmyje.
Kolembal sa pekný javor, viac sa nekníše,
nech si každý, čo zavinil, sebe pripíše.
Presadili
kvietok z jari do jeseni,
keby jeseň ako jeseň, ale mráz studený,
Jaj, mamenko moja! Ľahký chodník z domu,
máš ma kedy za vdovca
dať, nedaj ma nikomu.
Radšej budem priedom do smrti zmetávať,
ak' za vdovcom z okienečka na čeľaď volávať.
Radšej po
strniskách pôjdem za húskami,
ako by mala objímať bradáča s fúzami.
Pros, horekuj, žaluj, sypaj hrach do steny –
ach, škoda,
bože, mladosti! Môj venček zelený,
či som ho ukradla, či som ho dostala
na vode Váhu letiaci, keď som šaty prala?
Či na lúke
našla, keď som húsky pásla?
Či ste ma za to chovali, aby len tak zhasla?
Skočil pes popod les, zbrechal po dedine –
Kde si, gazda?
Otvor vráta veselej družine!
Už družina skáče pred vrátmi ozrutná –
matka dcéry sa spytuje: „Čo si taká smutná?"
„Jaj,
mamenka moja! nežiaľ mi mladosti,
ale žiaľ mi, veliký žiaľ tej vašej starosti.
Nežiaľ mi, že musím zakosíliť môj svet,
ale
žiaľ mi, ako na mňa vy budete hľadieť.
Nebolo vám hľadieť na dom vybielený,
ale bolo vám pozerať na veniec zelený."
Presadili
kvietok z jari do jeseni,
keby jeseň ako jeseň, ale mráz studený.
Presadili kvietok zo slnca do tieňa,
kvietok s bolesťou pozerá na
horu zelenú.
Pozerá, pozerá, ak' schne, tak vyschýna:
Či sa všetko má veseliť, len ja nie jediná.
Neber si na srdce, moja drahá
mati,
že ja musím v čiernej zemi za mladi ležati.
Neber si na srdce, nemohlo inak byť,
musela som v mladom veku v čiernej zemičke
hniť.
Ty si nie príčina, ty si dobrá bola,
pomysli si, moje srdce: kto lósu odolá!
Keď som pásol
na poľani,
pozaspal som o svitaní,
slnko horou zasvietilo,
milý môj sen rozplašilo.
Keby vedel, kde to leží,
kam to tá
noc ráno beží,
letel by ta, ako strela,
vrátiť by sa mi musela.
Zdalo sa mi vo sne, zdalo,
dievča moje ma čakalo.
Čakalo
ma s pekným pierkom
na záhrade pod večierkom.
A za dvermi na rozluku
podalo mi pravú ruku,
a z tej ruky prsteň zlatý,
na
závdavok lásky svätý. -
Zdalo sa mi zasa, zdalo,
dievča moje so mnou stálo;
stálo so mnou jedným párom
v božom dome pred
oltárom.
A kňaz už nám kľaknúť kázal,
už by nám bol ruky zviazal,
slnko horou zasvietilo,
milý môj sen
rozplašilo.
Keby vedel, kde to leží,
kam to tá noc ráno beží,
letel by ta, ako strela,
vrátiť by sa mi musela.
No, že ty už, starý dereš,
Preč sa od nás pobereš,
Už ťa my z našej
zeme
Naveky vytrhneme;
Ha, ha, ha, ha, ha, ha,
Čert mu nepomáha.
Ej, hlboké korene
Pustil dereš do zeme,
Lež motyka
slobody
Aj korene nachodí,
Ha, ha, ha, ha, ha, ha,
Čert mu nepomáha.
Už sa dereš vyvalil,
Čo našu radosť kalil;
Už s
motykou na plece
A s derešom do pece:
Ha, ha, ha, ha, ha, ha,
Čert mu nepomáha.
Čo mi je,
to mi je, porobenô mi je,
na vŕšku sa kníšu dve biele ľalie.
Jedna ľalienka, moja slobodienka,
a druhá ľalijka moja je
milenka.
Sloboda mi vraví, že letom uletí,
že ona nestrpí pri mne ženy, detí.
A moja milenka, tá mi zase šepce,
že ona slobody
mojej viacej nechce.
Ked ty nechceš mojej, nechci ani svojej,
zoberme sa, milá v slobode obojej.
Ked sa vo slobode božej zoberieme,
ako
pár holúbkov slobodní budeme.
Mohyly otcov, spráchnivené kosti
prebehni iskrou, speve
môj!
Nech sa v tôňach rekov slávnych
zažne ohňom duch mladosti;
nech nádeje budúcnosti
z čiernej noci vekov dávnych
na nebi
svätom hviezdokvetno zaplamenia!
Nechže tam skučko nadutý
na svoje mešce telivom si klesá;
nech i slepý vrah si plesá,
že nás o
zem bije osud krutý:
Mladosti! Ty sa od zeme
jak ranná zora k nebu viň,
osvecuj slovanské plemä
a večným slncom nad ním
plyň!
Viď, jak pod tebou hradov rozvaliny
i hory sväté mrákavy zastreli -
To hroby otčiny!
Vidíš tie slzy, krvavo čo
plynú?
Vidíš tie vzdychy, čo v nebi až hynú?
To slzy sestier – do pút ich zavreli.
To vzdychy bratov do jarma
sklonených.
Nečuješ kriky surových víťazov?
I rachot rakví, i brnkot reťazov?
To pohreb otcov, matiek zavraždených.
Za synmi sa
Tatra zrúti do poroby,
prekliate zavalí hroby!
Mladosti! Ty sa z rozvalín,
z priepastí, hrobov a skalín
s ohňom vulkána k nebu
krúť,
prúdom lávy po vlasti prúď!
Hovoríte, že ľud slovenský je opustený,
otupený, nedbanlivý, otrocký unížený, že sa za zlým ťahá, o dobré, čo sa mu aj hlasite predkladá nehrubo stojí, ba proti tým, ktorí ho
k nemu viesť chcú, povstáva; hovoríte, že tento lud sám seba opustil, že mu nieto rady a pomoci. Tak hovoríte zlí i dobrí, pretvárliví i
úprimní priatelia ľudu nášho.
Áno, hovoríme i my: ľud náš je všetko to, a ešte viac; opustil sa ten ľud náramne, nenatrafíš v ňom
často ráz – čo bys' koľko mátal – iskry ľudskejšej, ale nezrovnávame sa v tom s vami, že by mu nebolo rady a pomoci. Žiadať, aby sa
človek, sem a tam strhaný, ubitý, ubiedený, o lepšom nepoučený, žiadať, aby človek, ktorý si na celej svojej púti zemskej slobodnejšie
nevydýchol, ale ustavične len lomozil, najviac vo službe druhých hrdloval, doma sa trápil a bedáril, vonku sa klaňal a plazil, žiadať,
hovorím, aby takýto človek bol zaraz, keď zachcete, k dobrému náklonný, šľachetnejších citov schopný, aby teda zaraz svoje staré hriechy
odložil, po vzdelanosti túžil, na svojej cti si zakladal, je smiešnosť, ľahkomyseľnosť, netrpezlivosť, a dobre vec povážiac, i
nespravodlivosť.
Nevyrastie ti šľachetnejší, poludňajší strom pod mračným a studeným podnebím, ani naše ovocie nevydarí sa ti na
ďalekých polnočných ľadových stranách, a tak veru ani človek neostane ľudským, len tam, kde všetko to, čo cit jeho hodnosti udúša, sa
odstráni, kde sa mu slobodná cesta ku známostiam otvorí, kde mu iní v ústrety, nie ako opovržencovi a odhodencovi, ale ako osobe mravnej,
blížnemu a priateľovi, prichodia, kde iní v jeho nevedomosti nie pokrývku pre svoje úskoky, pre svoju korisť, ale jeho samého nedostatok a
škodu hľadajú.
Dobreže ale pozrime na ten náš ľud, v akom bol položení do terajších čias? Čože ho malo pozdvihnúť a povýšiť,
čože ho malo k sebavážnosti, k ušlachtilejším mravom, ku známostiam doviesť, či to v službe iných robotovanie, či to pri panštinách
bývalé drábskych palíc nad jeho hlavou sa zvíjanie, či to časté v pravotách, súdoch odstrkovanie, či tá myšlienka, že nemal nič
vlastného a že žil tu, aby žil, a svet len ledabolo prežil, či tie naše, napospol hovoriac, biedne a mizerné školy, či vari dáke väčšie
so svetom obcovanie, dáky obchod, dáke znamenitejšie susedstvo? Ak by toto malo národy k dačomu doviesť, to by istotne bol náš národ ďaleko
priviedol, lebo sa toho všetkého dostatočne naužíval, čo ale toto z nášho národa urobilo, vidíme teraz na ňom nadostač, bo bez ohľadu
rečené, všetkej tej opustenosti, nízkosti, otrockej podlosti, k lepšiemu nespôsobnosti, zaťatosti a zostávajúcnosti vo zlom, žiadna iná tak
je nie príčina ako náramná a dlhotrvanlivá nášho národa služobnosť a s touto služobnosťou spojený nedostatok každého lepšieho
vyučovania.
Tu, tu, tu leží bieda naša!
Slobodný človek nedopustí sa takéhoto
surovstva, on sa netúli a nekrčí, ale aj vie, čo urobiť a čo nechať má. Toto krčenie sa nášho ľudu tak mu už do obyčaje prišlo, že
hľadenie na to človeku vzdelanejšiemu bolo už do neznesenia a nevystania. Tie hlboké úklonky, to stŕhanie klobúkov už zďaleka pred každým
čierno oblečeným, to ustavičné rúk bozkávanie každému skoro vyššiemu, známemu, neznámemu dostatočne ukazujú nízku, utlačenú povahu
nášho ľudu. Dajedni to volali a volajú dobrotou a ľudskosťou, dajedným bola i je táto uníženosť dáko veľmi po chuti, nazývajúc to
mravným držaním a pokorou, ale skutočne takíto ľudkovia majú až veľmi pokorný pochop o ctnosti a dobrote a viac-menej zaľúbení sú v
dákomsi, čo už len predstavovanom panštení. K takejto pokornej ctnosti u nás už deti od malička vedú.
Celkom je iné opravdivá dobrota,
ľudskosť ako nízkoplazivosť. Dobrý človek nikoho neobrazí, zavďačí sa, komu čím môže, ľudsky v každom inom hodnosť ľudskú šetrí a
kde čo môže, na osoh blížnym svojím, t. j. každému človeku urobí, ale sa ani jeden ani druhý pred nikým neslušne neodhodí a
neplazí.
Francúz je iste, napospol hovoriac, človek ľudský a kde čím môže, na prosbu, na žiadosť sám z vlastného vnuknutia druhému
kedykoľvek sa zavďačí, ale domáhaj sa od neho dákeho neslušného uníženia a uvidíš, čo zakúsiš.
Kam, Váhu, kam ponáhláš?
Kam tak sa zhurta rútíš?
Až válané nevinných
brehov kroví a hrádze,
až melnených
drobesky
skal pred sebú poháňáš!
Není ti mílo sladkém
dobréj ve matky lóne
tu blíž uhlov nebeských
a medzi
zhlédavými
sa v tvém zrkadle hormi
i medzi lesmi hlasný
kolem hrkot vydávať?
Není ti mílo bílých
slávíčkové a
každú
pres háje chvílu znícé
mých pesne Vil počúvať?
Není ti mílo hybký
na ples jejích sa dívať?
Čo tehdy tak do
nízkých
valíš sa prudko rovnin?
Tu sám ty jak sklo čistý
čisté bereš potóčky,
tam od zamútených sa
struh často sám
zamútíš.
Tu slavne cárující
z každéj si réky víťaz,
tam v žádaném podolsku
vlastnú o berlu přijdeš
a pohroben v
dunajských
celý stratíš sa víroch!
Rodenci, ach, rodenci
mojí povýšenejší!
Čo aj vy od milostnéj
preč tak bežíte
matky?
A schválne tam ve inších
sa národoch tratíce
Slovákom ujmu, cudzím
velký činíte přírost.
Vyšlé nad vysokým slnko dubov čelom
zlátícími šerú oblohu prúhami
spící v páperavém rúž a jurin loži
z
lúbežného budí sna deň.
Černé z rozplašenéj mrákoty stíny preč
odháňá a celú do hrobu noc kryje.
Ranné vánky milú
vóňu a perlové
z krídel kapky otrásajú.
Žárícími jazer hladčina vlnkami
pohrává. Zmladená sa směje príroda,
každý jak
zrodený poznovu stvor teší,
každé zvíra kolem plesá.
Ptákov rozkochané hajna po chrastine
húdebnými peseň hrdlami
cifrujú.
Sladkú rozletené z otvorených roje
kvítkov ščávu na mad lová.
Sem-tam pastuchové stáde pri vyhnatém
ohlasný z
deravéj píščale zvuk dujú.
Osmahlí dozretú ženci ponáhlajú
ostrým žať srpem úrodu.
Pusté ovdovelých stíchli dedin
bydla,
rozlehlým veselé zňá pola výspevem.
Sám v makkém hnilačíš lehne a mrtvinu
prehnusného kvasíš tela.
Vstaň, škodnú
z pretrených drímot vymni ok,
z púchnúcého sa ven ťáhni parišča a
v omladléj sa kochaj kráse, tuhým zakáď
ohnem slnka
nezestará.
Prestaň havranným kvákať už zvukem, prestaň
na špatnohlučný bídne drnkotať
nástroj.
Kdo rád počúvá ušmi káry vrzgání,
pilníka škrípy, ošklivé žabisk vresky:
slych aj ku tvému nadstaví
počínáňú.
Badáš-li, jak ťa už slabý uchádzá duch?
Jak hlas škaredne? Jak sa často stred ťáhu
v hrubém sekává hrdle? Jak
neobratné
trasú sa a z cesty ven vybíhajú prsty?
Neznáš-li tvój spev, tvé polohnilé husle
v ušách trhávať, zvyšky vlas na dub
zdvíhať?
A len potupný slušne zbudzovať posmech?
Nevíš-li ďétky, čím ťa náhle uslychnú,
tedáž na útek obracať sa,
myslíce,
že zlý prichádza jích Bubák do vrec pobrať?
Samú ba lichvu jastriť, odleteť ptákov.
Prestaň ohavnú tehdy zneť hubú,
prestaň
nadvázanými bídne brnkotať strunmi.
Radšej ze sláčka sídla sprav, ze strún šnóru,
tučné jarábky neb chytrých lapaj
mníkov
a smaž nad uhlím spálených napred huslí:
pochúťku aspoň tak dobrú budeš kúsať.
Nechceš-li predca od tvojého
zátvrdlý
remesla pustiť, der si hrdlo, der prsty,
každý prechádzaj deň polem do ustáňá,
pesňú a tvú tak veľmi lúbenú
húdbú
od žit plašívaj vrabcov, od vinic škorcov.
Mňa pokoril si, Bože! – K samej
prašnej, chladnej zemi
si povalil ma v hneve, z jasnej výšin koľaje
vyronil beh môj krepký, zlomiv obe perute mi,
i vo priepasť ma
zrazil, kde ni slznej krupaje
niet zármutku viac k teche, ľahostajný, tupý sedá
na pustom, tvrdom dne, stín nemý, kameň v potoku
bez všímania, čo vedľa špľachce vlna času bledá,
len na prstoch ohrýza suchých rovno otroku,
čo klesnul vysilený,
slúžiť-plúžiť ďalej nezná –
Mám zobrať ututlaný dychot v kviľbu výrazu
i z hlbín vzlyknúť: Pane, Pane! Čo ti z tohto
väzňa,
čo z prikovanca trebárs na večný stĺp Kaukazu?
Veď vzpriamil-li sa ozaj obrom útočným a smelým,
že nádobno mu bolo
bučné svaly ochromiť,
a orlom skolotal-li hrdo nebies pred prôčelím,
že bolo radno čím skôr brká jeho nalomiť:
kto vina tomu,
povedz!? Nie ty sám si nalial túhy
mu do hrude, ju k ruchu, k letku, k činu zapálil?
Nie stanovil si méty, ciele, stupne, steble, kruhy,
nie postať vykázals' tu, blankyt tamo rozhalil
pre snažbu, ku zápolu? Nie-li každá iskra vnuku
v nás, pohyb, rozmach vôle tebou
samým povstáva?
Nepracuješ nám v duši tajne, ako v kvietka puku?
Nie tvojím náš deň, tvojou noci prez nás záplava?
A jestli
nástroj takmer, lútka bez poklesku nenie,
môž' odbočiť čln plachý vo snách búrnom príboji:
kde pomoc raty schopná, láska,
milosť, odpustenie?
Bo chceš-li súdiť iba, kárať, ktože obstojí...?
Však mlčím, odsúdenec, neúfajúc viacej v obrat,
za bludy
pykám tíško, z neba vidín zvržený;
nádeje povädli mi v raždie, nových neviem žobrať,
aj netrebné by boli vyvrátenom na kmeni –
Už vrátil si si všetko, vzal sám: túžobníka šaty,
štít viery, lásky stuhu, čo ma k tebe pútala;
tu posledný ti uzlík
skladám na cestu mi datý,
a prázdnota kol, nad mnou olovená povala...
Čo k svetlu vzlety? Zore slávy? Okamih ich prervá,
jak sen
krik o polnoci; prelud bublín, pominie –
I pokoríls' ma, Bože; lepšie, rozšliap hneď i červa! –
Ó, prajte mi ticha, žičte pokoja,
mňa lomoz ten všednosti zmorí!
Ja nie, nie som súci o zisk do
boja,
nie za veteš v sváry a spory.
Ja nerozumiem vám, vy zasa mne:
i krížime sa rôzne plamene,
môj k výši, váš šľahá
dolu;
váš oltár trhu korisť ovíja,
môj obletuje peruť génia,
nemôžme žertvovať spolu.
- Mňa uráža, čo blaží
vás;
mojemu zraku iný kynie cieľ:
kým miesite svoj mútny kvas,
môj duch si k svetlu, tamo podletel,
súladu kde rozkoš, kde niet
odboja...
Ó, prajte mi ticha, žičte pokoja!
Mňa kedys' zvádzal svet, mi
hovoriac:
Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá!
Jak biedny nástroj ona pre snem prác,
čo žitím srdca sú a duchu pýcha...
Ta
pohoď totú handru, odev vetchú,
do ktorej hriech je haliť pomysly;
máš krídla, známe, – no máš ich var' k letku?
Jak však, keď
strapy tebou ovisli?
Ja nevetil im, zvodcom mladosti,
ni slova na to – snáď bo protirečiť
som neznal ešte v sebe súcosti;
no
hana tá, viem, začala sa priečiť
mi k hnusobe až... a vtom dobrá matka
ma privolala, čul som, vážil som:
Jak? Reč tá matky nebola
by sladká?
Nie šatou vhodnou veľkým pomyslom?
A rozhodlo. Zrak drahej matere
sa vtedy sklenul ponad mojím žitím
blankytom
jasným v plnej nádhere,
reč úst však tokom slávnym, roztočitým
rozplynula sa duše mojej krajom,
jej vlahou skvitla túžba
mládenská;
a od tých čias, mať chcem-li život rajom,
len rieknem: na mňa, hunka slovenská!...
Až ťažko chápať, zvodci
mladosti,
čo chceli ste s tým reči potupením?
Však zhádol som: Aj, pečať podlosti
vám udieram v tvár! – tak váš blabot
cením;
vy chceli ste, by stromček uschnul nahý,
zhrýzť stržeň jeho, podryť korene;
no prerástol lesť! Plný sily,
váhy,
košatý šumí z tých čias nadšene:
Ó, mojej matky reč je krásota,
je milota, je rozkoš, láska svätá!
Je, vidím,
cítim, celok života!
Môj pokrm dobrý, moja čaša zlatá,
a moja odev, ktorej neviem ceny...
Buď požehnaný, kto sa pohodil
v tom so
mnou, trvá pri tom nepremenný!
Buď kliaty, kto sa zaprel, odrodil...
Ó, bár bych stačil vysať všetku slasť,
čo ona skytá,
nastoliť ju v slove -
znal súhrn skvostov ukrytých v nej nájsť,
v ne obliecť svoje zjavy myšlienkové!
Lež, priznávam sa, labužník
som slabý
a haviar s tupým, krehkým toporom.
Medzitým ona – v ľude steká žľaby,
na Tatre vlaje krásy práporom...
Pozdravujem vás, lesy, hory,
z tej duše pozdravujem vás!
Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,
zrak
jeho urknul, zmámila
lož, ohlušila presila:
vy k žitiu privediete zas,
vy vzkriesite, vy zotavíte,
z jatrivých vyliečite rán,
v opravdu priamom, bratskom cite
otvoriac lono dokorán,
a srdečnosť kde odveká,
kde nikdy nevyspela zrada,
bez dotazu, kto on?
čo hľadá?
na lono to, hľa, v objem sladký
ramenom láskyplnej matky
pritúliac verne človeka ...
Len okamih tam pobudnutia:
už mŕtvie bôľ, už slabnú putá,
zrak čistí sa, tlak voľneje,
i oživujú nádeje;
len jeden pokyn, zášum lesný,
len
jeden horskej riavy skok:
a duša už sa ladí k piesni,
tkne sa jej bičík prečudesný –
a srdce hupká vozvysok;
len jedno orla
skolotanie,
len jeden švihot sokola,
prez horu mužné zahvízdanie,
na holiach jeden záblesk vatry:
a nás už chváce povoľa,
duch už sa zažal, už sa jatrí,
plamenným krídlom šibe hor',
jak v nebo naspäť meteor;
len chvíľka, ako vzdušný vlas
čo preletí nám ponad hlavu –
a už ju máme: myseľ hravú:
zmladenej duše prez dúbravu
tak strie sa, ako dúhy pás ...
... Z tej duše pozdravujem vás!
Stĺp mocnej istoty pod modrou klenbou chrámu
ach môcť tak
ako ty prerastať žitia drámu
tak vkorenený byť do zeme tvrdých hrúd
a predsa do výšok sa ako víťaz pnúť
uprostred víchrice
čo zlobou zmaru zúri
tak ako vzdorná stráž tak ako hradné múry
jak rebel šialený na troskách barikád
úderom nastaviť prsia a
pevne stáť
kmásaný bezmocou jak bielou leprou zimy
nahý nahý jak strom s kýpťami úbohými
lež v nemej modlitbe až ku ohniskám
hviezd
sa vzpínaš s dôverou na križovatkách ciest
Tak čakať s odvahou na jari dravé prúdy
bez bázne zbabelej znova sa zo sna
budiť
miazgou sa nalievať z pliec striasať clivotu
z rozvalín smrti sa týčiť zas k životu
a v máji hýrivom čelenkou márnivosti
skráň pyšne ovenčiť na privítanie hostí
ich hniezda múdro skryť v zeleni koruny
než šepot bláznivý ti srdce rozzuní
že
skríkneš mám ťa rád môj dobyvateľ krásny
poddáš sa životu jak láske ako vášni
jak v putá najsladšie jak v nežné vlny vôd
a letom víťazným ponesieš sladký plod
ako dar ako dar zložiť ho odovzdane
na misky jesene do mozoľnatej dlane
pre brata
človeka čo dnes tak slabý je
že vlastnou krvou sa jak jedom upije
a biedne zahynie na nestrábenú ranu
Ó mocne priviň ho pod modrú klenbu chrámu
Tvoje meno z jazmínu a hviezd
Vrezávať do kôry briez
Už iba
plachý básnik
Má toľko odvahy
Vo veku ozbrojencov
Ktorí nemajú sily
Pozdvihnúť z blata
Peniaz s obrazom kráľa
Ktorý
ešte nikdy
Nepanoval
Večný vyhnanec
Kráľ žobrákov a detí
Kráľ vydedených
Dodnes nenarodený kráľ
Kráľovstva
ktoré príde
Ako po noci deň
Kráľ na ktorého je vydaný zatykač
Všetkých vlád sveta
Všetky revolvery sa odisťujú
Len
vyslov jeho meno
Toho kráľa alebo tej kráľovnej
Zaiste je to žena
Krásna ako sen detí
Tak krásna že všetci básnici
Snívajú celý život
O jej smaragdových očiach
Z ktorých pijú
Svoj prekliaty závrat
Svoje šialenstvá
Nápoj ktorý im
dáva sily
Navzdory všetkým
Nosiť oddane svoj zapľuvaný plášť
Lúče ju
sfarbili do hneda, takže vlna
jak so slnečnou loptou sa s ňou hrá.
Je práve taká iskrivá a taká slastiplná,
keď beží do
mora.
Príboj jej pohládza kolená, stehná,
boky a rozbúrenú hruď a ramená,
keď ponára sa doň, nedbajúc na útoky,
opitá,
zmámená
tou rozvášnenou hrou svetla a vlnobitia
za nádherného slnečného dňa,
tušiac, že zajtra ju mocnejšie dlane schytia:
láska, smršť bezodná.
Dnes ešte nech sa hrá, nech prudko zaútočí
pazúrmi pohľadu a smiechom ako spiež.
A ty ju počúvaj
a neodvracaj oči,
hoc vášňou skamenieš.
A znezrady aj breza dohorela.
No keď z nej víchor strhol
zvyšky šiat,
začala sa mu v bezradnosti biela
nahotou tela v dlaniach mlčky smiať.
A tak tu stojí štíhla svieca vášne
a
svieti do tmy spod chrást spálenín.
To iba láska beznádejne zhasne
pod drsným prstom zrazu skľaveným.
V sychravé novoročné ráno po silvestrovskej noci
v kútiku kaviarní stratené v sebe únavou
dvojice sedia ošarpané
jak vtáci na úbočí
keď husto prší
O čom si šepkajú alebo lepšie o čom krákoria
chripľavým hlasom havranov bez domova
Ich tváre nie sú výbojné no ani odovzdaná pokora
z nich nezavzlyká
Vítajú nový rok? Nie to v nich prudko kvíli
pĺznuca
neha mladosti čo umiera
Sú stelesnením ilúzie nádejí čo zavraždili
ó slávnosť vraždy
Je prázdno po slávnosti víchry zimy
ženú
námestím snežný prach že musíš privrieť oči
Ona chce milenca on hľadá milenku jarú
čo dávno zmizla
V kútiku
kaviarne je teplo ako doma
len ruky k sebe tisnúce sa sú mrazivé
V pohári rakije je plameň ktorý stoná
sychravo mútny
O chvíľu odídu
Zústaň, komu chceš, zústaň, milá,
nadarmo si mne
privábila.
Zradné srdce máš vyše práva,
vím, že mne nechceš, zústaň zdravá.
Zústaň, komu chceš, mé kochání,
zradlivé tvoje milovaní.
Nevím, na koho si láskavá,
falšuješ mnoho, zústaň zdravá.
Zústaň, komu chceš, mé srdéčko,
prejedlo se ti moje líčko.
Čože činit mám, milenka má,
vím, že mne nechceš, zústaň zdravá.
Zústaň, komu chceš,
horké zelí,
pro tebe vždycky srdce bolí,
pro tebe vadne jako tráva,
nezhojíš-li mne, zústaň zdravá.
Zústaň, komu chceš,
krásna rúže,
i jinde taká kvitnút múže.
Byla si, byla velmi drahá,
již si splanela, zústaň zdravá.
Zústaň, komu
chceš, naposledy,
nech se ti vždycky dobre vodí.
Tvúj milý te již zanechává,
zústaň komu chceš, zústaň zdravá.