To sú pre mňa krásne chvíle,
učia perpetuum
mobile.
Ja až vtedy pôjdem spať,
kým narátam do desať
a začujem známy tón
– to je ockov telefón.
Synáčku, čo si
dnes robil?
Vnúčik, podaj mi môj mobil.
Dedko hľadá zapekačku
a mamička kalkulačku,
sestra naháňa zas mačku.
Tá jej klbko
rozmotala,
keď si sveter háčkovala.
Mačka mňauká,
dedka škrabká,
všetko zachraňuje babka.
To, čo u nás každý robí,
dozvie sa ocko cez mobil?
Obrazovku slnka hneď
premením na internet.
Ja som
plavčík Hapčík
z Hapčíkova.
Nepočujem ani slova!
Prestaň tu už hapčíkovať,
stačí!
Zakotvíme v Rači.
Loďka, nech
ju para tlačí,
hučí ako vodný vláčik,
zavezie nás do Rače,
kde sú chutné koláče,
potom zasa do Pezinka,
kde si
vypijeme vínka.
A v Grobe je husacinka!
Kapitán, vy neviete,
kde nás vlastne veziete?
Z Hapčíkova do Hrušova,
opálim sa
doružova?
No kapitán z Hapčíkova
zrazu zastoná,
že pre veľké nachladnutie
plavba sa nekoná.
Tam,
kde je lev,
tam je aj rev.
Skríkol na nás sám kráľ zvierat:
Kto sa tu chce ponevierať?
Kto sa to tu stále
túla?
Kto by to bol?
Kŕdeľ detí.
Pán kráľ,
povedz,
ako je ti?
Prekáža mi táto klietka.
Len v nej sedím ako
tetka
a počúvam klebety.
Byť tak vrabec,
uletím!
Pri ohrade stojí slon,
rozkýval sa
ako zvon,
až mi z toho v uchu zvoní,
dupot sloní,
dupot sloní.
Kto vie,
ako ten slon spáva,
nad čím dumá jeho hlava,
huncútska a usmievavá?
Zdvihol nohu,
spravil krok
a prekročil živý plot.