Rušeň – J. Tuwim

Rušeň – Julian Tuwim

Stojí si rušeň jak slivka tlstá,
pot z neho tečie a para hustá-
už celkom ustal.
Stojí a syčí, klope a búcha,
ohnivá žiara z brucha mu dúcha.

Buch, aká spara!
Uch, aká spara!
Puff, aká spara!
Uff, aká spara!

Už ledva fučí, už ledva huhle,
a ešte kurič hádže doň uhlie.
O chvíľu k nemu pripli aj vozne,
železné, veľké a ťažké hrozne.

V nich plno ľudí, zhonu a vravy,
v jednom sú kone a v druhom kravy.
Z tretieho vozňa dva slony hľadia,
slonica stará a slonie mláďa.

Vo štvrtom samí brucháči sedia,
sedia a tlsté klobásy jedia.
V piatom je delo. Och, aká váha!
Aký len obor tú váhu ťahá?

V šiestom sa týčia žirafie hlavy
a medveď čosi žirafám vraví.
A siedmy vagón je višní plný,
v ôsmom šesť pián, drnčia im struny.

V deviatom vozni strakaté volky,
v desiatom kufre, skrine a stolky.
Za nimi ďalšie nákladné vozne,
no a v tých vozňoch náklady rôzne.

Keby tu tisíc atlétov stálo,
čo tisíc rezňov zjesť im je málo,
a každý tú ťarchu zdvíhal a tlačil,
nehnú s ňou ani o mačný máčik!

Naraz hvizd
ozve sa,
krútia sa
kolesá!

Najprv len
pomaly,
lenivo iba,
jak slimák
ospalý
rušeň sa hýbal,
až mykol vozne a k behu ich núti,
kolesá roztáča, krúti ich, krúti,
už letí, uháňa a rýchlejšie stále,
rachoce, hrmoce, vždy ďalej a ďalej.

Kam vlastne, kam vlastne, kam beží vlak?
Ach, po trati, po trati, letí jak vták,
cez horu, cez tunel a cez tmavý les,
a náhli sa, náhli, chce načas prísť dnes,
do taktu bubnuje a duní a zuní to:
Tak to to, tak to to, tak to to, tak to to.

Hladko a ľahko beží beh svoj,
jak lopta ľahká, nie z ocele stroj,
nie ťažký rušeň, čo fučiac tu preletí,
lež hračka, ihračka, zábavka pre deti.

A čo toto, čo toto za divý let,
a ktože to, ako to ženie ho vpred,
že beží, že letí, až chveje sa trať,
to dokáže para ten rušň tak hnať?

To para, čo dotkla sa najprv len piesta
a piesty pohli zas kolesá z miesta
a ženú vlak, ženú, že letí, čo stačí,
a para tie piesty len tlačí a tlačí,
kolesá bubnujú a duní a zuní to:
Tak to to, tak to to, tak to to!...