Tichučko, deti, ani muk!
Poviem vám príbeh z lesných lúk.
Bude to príbeh rozprávkový
o
mravčekoch a o svrčkovi.
Bolo to v lete. Na lúkach
žili si kvietky v šťastných hrách.
Prilietali k nim mušky,
lienky,
motýle, vážky, pilné včielky.
Na kraji lesa zámok stál,
no nebýval v ňom pyšný kráľ,
nebýval rytier, či princ
malý.
Boli v ňom sýpky, byty, sály
mravčekov z lesných okrajov.
A na lúky a do hájov
každý deň všetci, veľkí,
malí,
pre potravu sa ponáhľali.
V šumení hmyzu, múch a včiel
swa jasný hlások huslí chvel.
Len čo pohasla nôcka
šerá,
spievali husle do večera.
To svrček hral. Len ráno vstal,
už pod bradu si husle dal
a hral už potom bez
únavy.
Povážte: bez nôt, všetko z hlavy!
Kto nevypočul by si rád
tie rozspievané husle hrať?
Vábili k tancu. I tie
včely
vrtia sa ako na veselí.
Len pilným mravcom nie vôľa
pridať sa k tancu do kola.
Nie že by k hudbe hluchí boli-
ponnosť
im to nedovolí.
"Keď padne sniežik na náš hrad,
my nebudeme hladovať.
Múdry si miesto tancovania
na zimu zavčas jedlo
zháňa."
Svrčkovi taká reč na smiech.
"Kdeže je zima, kde je sneh?
Ja svojou piesňou slávim leto,
medom ma hostí každý
kvietok."
A husle stále pod bradou,
a mravce s ťažkým nákladom
náhlia sa plniť svoje sýpky,
kým nenapadá sniežik
sypký.
Zavše pri práci nehoda,
zlomená nôžka nebodaj.
Pochytil mravčeka bôľ veľký.
Už ho aj nesú do
postieľky.
Podvečer, prv než by šli spať,
prídu i mravce počúvať.
Povystierajú medzi smriečky
svoje ustaté malé
driečky.
Svrček má celú kapelu
a hrajú nôtu veselú.
Padajú hviezdy v noci letnej-
za hviezdou hviezda dolu
zlietne:
končí sa leto pomaly.
Mravce to dobre poznali,
plnia komory mraveniska.
Už dujú vetry od strniska.
A svrček stále
s husľami.
Už jeseň kráča poľami,
zlato a červeň stromy zdobí,
a svrček nedbá o zásoby ...
Posledný kvietok
uvädol,
lesom sa mrázik prikradol,
prikrýva mláčky tenkým skielkom.
Mravce sú v teple, za okienkom.
A svrček vonku sám a
sám,
"Komuže hrám, ach, komu hrám?"
Bezradne blúdi vlhkým chladom
a trpí zimou, trpí hladom.
"Kde kvet ma hostil v letný
deň,
dnes oziaba ma biely srieň."
A doma iba prázdne misy.
Husle, tie dávno neladí si ...
Stromy sa snehom ovili-
odpadol
svrček bez sily
a na husle mu tíško sneží.
Vtom hliadka mravcov k nemu beží-
a keď sa svrček prebral z mdlôb,
nekryl ho snehu
biely hrob.
Bol v teplej izbe mraveniska,
na stole dobrôt plná miska!
Ponúkajú mu rad-radom
dobrôtky z letných pokladov.
Keď
všetko zjedol, všetko dopil,
od hanby oči k zemi sklopil:
"Ja nemyslel som v pravý čas
na zimu zlú, na krutý mráz
a nemám
čím vám splatiť dary."
"Nehovor o tom, svrček malý.
I my sme tvoji dlžníci
za husieľ hru tam v kvetnici.
Zodvihni husle,
prosíme ťa,
pričaruj lúky plné kvietia."
"Rád zahrám," riekol,
husle vzal
a hral
a hral
a hral a hral ...