Slnce páli, nebo žiari -
vrabce sedia na konári,
robia krik, až v ušiach hučí:
To mať
syna lietať učí.
"Pozor, synček, na mňa hľaď!
Takto sa pusť!" – volá mať.
"Ani za svet!" – vrieska Čimčim,
"zabijem sa,
dokaličím!"
"Nič sa neboj, ropni krielka,
veď to nie je výška veľká!
Hlávku takto, nôžky tak!..."
"Juj, nie! Ja... ja... nie
som vták!"
"Čože nie si?" – kričí mati.
"Nie som vták!" – "No počkaj, dám ti!..."
Tak na radosť susedom
čuť ich spor až
na priedom.
Lenže mať má svoju vôľu:
drgne synka – ten bác dolu,
a jak padal z bidielka,
chytro rozpäl krídelká.
A už
letí v krivej čiare
na zem, na ker, na konáre
a mať za ním krúti zrak:
"Vidíš, syn môj!... Budeš vták!"