Ťuki – ťuki v jeden večer
ozvalo
sa spod krídla.
Mama kačka natešene
hneď to krídlo zodvihla.
A tu ľa – ľa koľká krása
na ten svet sa prediera!
Víta
mamka deväť kačíc,
desiateho káčera.
Pred nedávnom tiché hniezdo,
teraz je v ňom krik aj chlad.
Túliaže sa všetci k
sebe,
kým utíši mamka hlad.
Netrvalo teda dlho
a sú mocné ako nik.
„Zajtra, deti, pripravte sa,
ukážem vám náš
rybník.“
Ustráchane kričí káčer:
„Ale, mamka, to snáď nie?
Ešte máme riedke pierka,
nezvládneme
plávanie!“
„Káčer, káčer!“ hrozí mama,
„viac tie reči nechcem čuť!
Zajtra budeš plávať s nami,
či máš, či nie,
na to chuť!“
Skoro ráno v čele radu
cupká kačka – mater
a hneď za ňou deväť kačíc,
desiaty je káčer.
Pri
rybníku: Šup do vody!
Zrazu mama pozerá:
„Deti moje, je vás deväť…
Nevidím tu káčera!“
„Káčer, káčer!“ volá,
kričí,
behá vôkol rybníka.
Hľadajú ho aj sestričky,
bolaže to panika!
Keď tu zrazu z druhej strany
vedie mama
zbojníka.
„Predstavte si, dcérky milé,
schoval sa mi do kríka!“
Kačica sa zlostí, hnevá:
„Čože si to za
káčera?
Všetky sestry z tvojho rodu
obľubujú bystrú vodu.“
Potom nežným hlasom vraví:
„Káčer, syn môj
jediný,
chceš počúvať z každej strany,
že si hanbou rodiny?“
„Nie, nie, mamka, nesklamem ťa,
už aj idem s vami,
veď
mám pierka vymastené
a na nôžkach blany!“
Z knihy Belasý zvonček, Vydavateľstvo Michala Vaška 2000