Kvety – Mária Rázusová-Martáková
Kvety – Mária Rázusová-Martáková
pre Hviezdoslavov Kubín - 2. ročník
Čierne krídla
rozprestrela
nôcka tichá
a dom celý v sladkom spánku
dávno dýcha.
Len na malom stolíku
v maľovanom džbániku
lúčne kvety samé šu-šu,
plné taju,
o voľačom rozprávajú,
šepotajú.
„Bračekovci!“ zdvihne králik
driečik holý,
„či aj vás tak všetko lomí,
všetko bolí?“
A kvety mu: „Aj nás tak!“
Najviac smúti divý mak
a najradšej by sa ukryl
v ťažkom žiali,
že mu jeho krásne sukne
opršali.
Orlíčky aj klince, zvonky,
stračia
nôžka –
celá kytka je už iba
žalôb nôška.
„Ja mám hlad! – A ja mám smäd,
a tu v džbáne vody niet!...“
A
je potom vzdychov, stonov
až do rána,
kvietkom slzy stonkou tiekli
aj do džbána.
Ráno Marka-kvetinárka
príde k
stolu,
vidí: kvety povädnuté,
hlávky dolu ...
„Ach, to pre mňa jedine!
Moje kvietky nevinné!...“
Aj ich kriesi,
vodou fŕka –
márne je to!
Marka kvety netrhala
celé leto!