Matkin sen

V nebi žije mnoho detí.
Tvorček prvý, druhý, tretí,
stojí skromne v dlhom rade.
Iný sedí pri priehrade,

čo je zo sĺz vytvorená.
Tie bytosti, každá nemá,
povedať by bôľne chceli:
„Máme osud neveselý...“

Kráčam medzi nahé telá,
vôkol detí veľa, ...veľa...
Chytajú mi vlasy, dlane.
Občas slza kvapne na ne,

keď mi z oka vypadáva.
Odrazu mi jedna hlava
šepne čosi k uchu zblízka:
„Mňa si, mami, nepostískaš?“

„Ty si moje?“ poviem milo.
„Prečo si sa nezrodilo?
Mala by si práve desať,
mohla som ti vlasy česať,

tak ako mne, moja malá,
mama dávno česávala.
A máš brata,....ja mám syna...
Neplač, dieťa...moja vina!“

na chvíľu ju tisnem k hrudi,
kým sa ráno nezobudím
zo sna, čo ma často trápi.
Zvečera, keď hviezdne mapy

rozprestrú sa po oblohe,
vidieť detské hviezdy mnohé.
Jedna z nich je pre mňa iná,
tá mi dcérku pripomína...

Zones.sk – Najväčší študentský portál