Básničky na Hviezdoslavov Kubín pre 5. ročník

Básničky na Hviezdoslavov Kubín pre 5. ročník

Marihuannita

Ľad, zmrznutá voda, srdce sklenné,
v duši pocit mrazu, svet bez citu,
myšlienky strachu, tmavo – senné,
človek, ľad, strach je tu.

Nikto očami ľad neroztaví,
nikto padanie snehu nezastaví,
milovaný stretáva sa s inou,
človek zamŕza, umiera zimou.

Padá sneh, očami zakrývaš srdce,
vnímaš len belobu, obraz doby,
už nežijú osoby kajúce,
sneh pokryl ľudské zloby.

Kam len pozrieš, nenávisť, ľad,
nebo aj peklo zakryl čistý sneh,
po krvi, zlobe zostal len hlad,
hľadáš únik, srdca svojho breh.

Sneh je čistota, svet bez hriechov.
Ľad je sila, viera v nás.
Z ľudí sa stali sochy, kopy plechov,
koniec dobra, šancu sme mali len raz.

Padajú ti vločky zrodenia na tvár,
milujúcich sklamaných nie je pár,
tak zahoď strach, zapoj do života sneh
a uvidíš, nájdeš v srdci nový breh.

Zlatá Muzika – Milan Rúfus

Poletuje nad mestami
Zlatá muzika.
Poletuje ako vtáča,
srdce preniká.

Ako husle, ako harfa,
ako jasný zvon.
Raduje sa, chúďa zlaté,
že je chvíľu von.

Že sa jej zas podarilo
dostať z úkrytu,
kde ju drží ježibaba
vo tme ukrytú.

Aby ľuďom nenosila
radosť po svete,
nuž je, chúďa, ako zviera
v klietke zavreté.

Ale teraz poletuje,
spieva tralala,
lebo stará po obede
s dievkou zaspala.

Poletuje ako vtáča
a sa veselí.
Šuhaj Baláž dobrou zbraňou
na ňu zacieli.

Cieli, cieli, ale mimo,
do nej božechráň!
Kdeže by on do Muziky
lúčal svoju zbraň!

Necieli jej do srdiečka
ani do čela.
Len tak, aby na chvíľočku
krátko omdlela.

Tak, aby sa chytiť dala
húska divoká.
Tak, aby mu padla k nohám
z toho vysoka.

Zablysklo sa, zahrmelo
a už zakrátko
túlila sa v jeho rukách
ako vtáčatko.

„Neľakaj sa, moja Zlatá,
nekryže si tvár!
Zanesiem ťa dobrej panej
na svadobný dar.

Všetkým ľuďom budeš svietiť,
moja kométa.
Nebudeš viac ako zviera
v klietke zavretá.

Len si sa mi neudrela
o tú tvrdú zem?
Veď som iba zato strieľal,
že ti dobre chcem."

Poletuje nad mestami
Zlatá muzika.
Poletuje ako vtáča,
srdce preniká.

Ako husle, ako harfa,
ako jasný zvon.
Pospevuje, raduje sa,
že je z klietky von.

Branko – Samo Chalupka

Vo Zvolene zvony zvonia,
za Zvolenom Branka honia:
honia, honia durným honom
po doline hore Hronom.

„Prečože to, Branko, prečo:
či si im zavinil niečo?“
— „Majú oni do mňa vinu,
ale ja mám do nich inú.

Bulo dobre — ale dávno:
žil na svete Slovák slávno;
oj, žil si on vo slobode,
ako ryba v tichej vode.

Cudzí zbojom na nás padol,
o vlasť našu nás okradol;
došliapal nám naše práva,
zašla rodu nášho sláva.

Idú roky zo sta do sta,
zem cudzinou nám zarostá;
kto slovenskej pravde žije,
pekelná ho krivda bije.

A ja neraz v ťažkom bôli
stál som na vysokej holi:
stál som nad tým pekným krajom
medzi Tatrou a Dunajom.

To zem, dedom mojim vzatá,
to vlasť a mať moja svatá:
a ja sirotou tu stojím
a vo svojom nie som svojím. —

I plakali moje oči,
že môj ľud mi je v otroči:
i čakal som — ale darmo,
kto by zlomil naše jarmo.“

A v Bystrici zvony zvonia,
za Bystricou Branka honia:
honia, honia durným honom
po doline hore Hronom.

„Hojže, Branko! Nože ty mne —
nože povedz mi úprimne:
či sa ti krv nebúrila,
keď ti krivda pravdu bila?“

— „Hoj, búrila sa krv moja
a hnala ma ta do boja:
hnala ti ma ona, hnala,
ta na hory, ta na bralá.

A od Matry až na Tatry
zasvietili moje vatry:
kto ich videl, vedel, čo je,
a poberal sa do zbroje.

A z hôr a brál junač smelá,
šabľu v pästi, vdol udrela.
Deti slovenského rodu
leteli v boj za slobodu. —

Skvitli dobrí ako kvieťa,
ked ho jarné dni osvieťa:
zlí padali omarení,
ako lísťa v čas jeseni.

Bulo dobre — lež za málo;
— Ako Boh dal, tak sa stalo. —
Ľud môj, junač moja padla
a nádeja tvoja zvädla.

Zvädla — ale sa zotaví,
a vykvitne kvetom slávy:
dozrú raz i tvoje časy,
príde víťaz, čo ťa spasí.“

A na Brezne zvony zvonia,
a za Breznom Branka honia:
honia, honia, durným honom,
po doline hore Hronom.

A tamhore vyše mesta
zarúbaná mocne cesta:
bude ti tam, Branko, beda:
tá záruba diaľ ti nedá. —

A zlí zlé si našli rady:
postávali poza klady,
i padli naň zhora, zdola,
ako vrany na sokola.

Strelami ho postrieľali,
šabľami ho porúbali,
lež kým Branko hlavu sklonil,
dvanástim on hlavy zronil. —

„Hojže, bože! staň do súdu,
prislúž pravdu môjmu ľudu:
mňa zabila podlá zrada,
slnko moje už zapadá.

Pravde žil som, krivdu bil som,
verne národ môj ľúbil som:
to jediná moja vina,
a okrem tej žiadna iná.

A vy, bratia, tak urobte,
berte šable, jamu kopte:
jamu kopte dohlboka,
hrob mi sypte dovysoka.

Na hrob kameň mi vyvýšte,
moje meno doň mi vpíšte:
nech vie, kto sa naň podíva,
že tam Branko odpočíva.“

Kráľohoľská – Samo Chalupka

Na Kráľovej holi
jasná vatra svieti;
okolo tej vatry
dvanásť hôrnych detí.

Hoj, švarná to junač,
ako jeden, všetci:
valaška im v pästi,
karabín na pleci;

v opasku širokom
pekných pár pištolí,
také deti rastú
na Kráľovej holi. —

Nad Kráľovou hoľou
čierne mraky stali,
ten náš milý národ
v ťažkom nám je žiali.

V tom našom národe
zle to tam, nedobre:
krivda za stôl sadla,
pravda u dvier žobre. —

Do Kráľovej holi
bijú hromy z neba:
Hoj, ktože zastane,
národ náš, za teba?

A ktože by zastal?
Nik, iba boh a my:
boh do krivdy hromom,
a junák guľami. —

Pod Kráľovou hoľou
jasné šíky stoja,
kráľ volá: Do zbroje!
ty rodinka moja!

Do zbroje! kto si syn
svojho rodu hodný:
abože mi zahyň,
abo buď slobodný.

Poznáte ďalšie básničky na Hviezdoslavov Kubín pre 5. ročník? Pochváľte sa do komentára. Teším sa.