Básničky na Hviezdoslavov Kubín pre 6. ročník

Básničky na Hviezdoslavov Kubín pre 6. ročník

Obraz (Krajolik)

Na skaline zápoline, sedí jumo plnodumo,
pred ním šíra úbočina, strechoklonná sihlovina.
Spredku sihla roztvorená, tam koliba postavená,
nad kolibou začadenou, pod zelstenou sihlovenou,
košiar kolo obhatený, rud haluzne obložený.

Zníž koliby prosto k predu, doskokryté strungy sedú
a pod nimi honelnica, ležmožŕdna bel-plotnica.
Pred honelnou k zápoline, na zelenej pažitine,
nad dolňou radosihlinou a zhora pod boriovčinou,
neridzia si stádo bielo, ležiac akob´skamenelo.

Čad-koliba ticho stojí, v nej si čušia chlapci svoji.
Tá koliba začadená, strmodáškom zadoštená,
stojí ticho si pod stenou, sihlo i jelozelenou.
Zvežičkaná to lesina, strechoklonná zel-bočina.
Konča nej od chrbtoviny, spoza výsosihloviny,
Zdvíha sa homol zelená, ku spodku strmohlená.

Od homole z priehybina, voznesujús horhoriny,
Velboravy z neb-horavy, nad sihlami rozgrúňavi,
rozgrúňavi do polkola, proti zápoline spola.
Od priehyby nad šírgruňom, sihlostrmým zelerúňom,
na najvyšší široštít, ostrokoná tvrdonít.

V jeho straze a žltzeli, kosodrievne ruozosteli,
šarzelené ruozochrasty, neobhrúbne zemo-plasty.
Od šírštíta kolklonená, nižšia rázlebeň zelená,
po nej s´ kosodrevné chrasty, šarzelené samopasty.

Zemoplazne hustopasú, ponad rázčel skal-belasú.
Pod skalčekom šarolesy, dvojkloň grúňom sihlonesy,
od zelenej rázlebiny, ďalším kruhom velvýšiny,
zasi strmý široštít, trochu menší zel-tvrdít.

De tu chrastom pošarený, štrochojarkom predelený.
Pri ňom kruhom velvýšiny, strmoboké úšustiny,
ponad šedé úšustavy, dlhostrešné zel-výšavy,
zas dutá zel-hrvolina, pod ňou strmá zbelavená,
od zelhrbu do výšiny zdlhá-dvižné sklepeniny,
poborené stražšústiny.

Vyššej zelné múranesy, obloležmé pokrovesy,
po nich kríčky zelšarné, sihlovitky zakrpené,
pozniž sihly rozostrené, strm zel-grúne zjašútené.
A pri oblopokrovine v trochu vyššej nebovine,
ešte šíra obgoruna, strmsihlistá rozhoruna,
v tele skálim obkladuňa.

Pod jej telom vňusklonená, oblokrivá grúň-horena,
vrchom sihlo-zhrebenená,
nad strmsihlu zel-šarenú, v čele skalu má vnorenú,
skalomodrým polookom, škúli dolom prehlbokom,
i na juna v zápolinu, v protispolnú nížskalinu.

Pod zápolou vôbočinka, zelrovienok košarinka,
de tu skálim posypaná, bujnozelom zarastená.
Len pri samej zápoline, šumí vetrík po jeline.
Jela stará pňošeravá, len vrchovcom haluzavá
sama stráži zápoliny, ale kolo vôbočiny
z krajoriadnej strmprepasti, sihlojelaň vysorastí,
tam pod šírou strmbočinou, sihlojelo bukovinou.
V hlbodiali lesokryté hučia vody šumšumité,
zrozogrúňov donosité.

Velborava strmhorava, popod nebo zel-šarava,
za kolibou od sihliny zelvežunej chrbtoviny,
zel-homolou napočatá, široštítom vysočatá,
rozklonami štít-strechami do polkola rozhoratá,
ponad šíre sihloravy, strmoklonné zelšaravy,
roztobožne sa roztvára, svojmu junu prihovára.

Pod šir-štítom ostronitom, rozochrastne pozakrytom,
od rázlebnej skalčeliny dolu sihlou rázdaliny,
rozobkrivné jarkoviny.

Zmenša štíta ostronitá, z jeho jarka štrochovitá,
sihlokrytá jardelita, v zelrázvrší temolinie,
k druhu jarku v klin sa vinie.

Od zelhrbu spod blau-skaly, ten sa kamnojarok valí,
dol zelgrúňami do rázdola – kde skrytá vodovýmola,
medzi lesom šuchoráňa, k nej od stráne obgoráňa,
spod sihliny dolu štrochom, šumí jarček striebrotokom,
v krytom hlbodole sa sníma Grúňojarkov potočima.
Z proti-spolnej zápoliny ponad košariny,
za zelveže strmbočiny.

Do hĺbavy jumo hľadí, uchom vodošum sa radí,
velboravou rozgrúňavou, zelšarenou rozhoravou,
sin-obláčky preletujú, vetrošumy podychujú.
Vetrovodohukošumy, buďte ducha môjho dumy,
velborava širzelená, buď mi v Bohu zbajonená.

Štefánia Pártošová – A keby zas

Kto seba druhým nedával,
v ulite dušu schoval,
kto do hviezd oči nedvíhal,
schol bez teplého slova,
kto miesto boja líhal si
spokojne na pažiť,
ach, tomu škoda, preškoda
bolo na svete žiť. 

Kto pravde cestu nedláždil,
do búrok bál sa vkročiť,
kto v teple driemuc na peci
trýznivé nemal noci,
komu cez prsty pretiekla
zázračnosť ľudských síl,
kto v iných seba nenechal -
načo sa narodil?

Kto vieru v prehrách roztratil
a nenašiel ju znova,
lež k brehom svojej porážky
pokorne zavesloval,
kto na plytčinách utopil
kyticu mladých liet,
nič nedarujúc nikomu -
zbytočne uzrel svet.

Kto nikdy láskou nevzbĺkol,
šanujúc sviecu žitia,
kto poryv suchých citíkov
na zisky prepočítal,
kto chladný ako meteor
sám seba vyžiaril,
ten môže mŕtvy za živa
vystrieť sa na máry.

Ja požehnávam ušlé dni
búrlivo pulzujúce,
a keby bolo treba zas
vytasiť vlastné srdce,
i s krvou ho ja rada dám,
života neželúc,
len aby ľuďom na cestu
zasvietil jeho lúč.

Bolo i bude – Samo Chalupka

Veje vietor, veje
od Tatry k Dunaju:
Smutné hlasy idú
po slovenskom kraju. 

Po slovenskom kraju
také idú hlasy:
už sa pominuli
tie slovenské časy: —

Časy naše, časy,
časy našej slávy,
keď nad Nitrou viali
slovenské zástavy.

Hoj, Nitro, zlatý trón
kráľa Svätopluka,
čo raz naň pomyslím,
srdce vo mne puká.

Boli sme my, boli
medzi národami,
ako ten náš Kriváň
nad tými Tatrami.

Bol ten náš kraj v kvete,
ale ten kvet zvädol:
Dobrú noc, Slováci!
Váš deň už zapadol. —

A keď aj zapadol,
veď on zase svitne;
ten náš slovenský kraj
v nový kvet vykvitne.

Hore sa, Slováci!
Hore sa! — a Boh dá:
bude Slovák ešte,
čím býval inohdá.

Stojí ešte, stojí
Kriváň nad Tatrami:
bude Slovák, čím bol
medzi národami.

Miroslav Válek – Z vody (kapitola XII)

Les odkladá si všetky staré listy
aj tie bez adries.
Les je les a nik ho neprerobí.
A čo má byť? Má svoje hoby. 

Ale ty radšej neblúď po lese;
naplakal si sa do zásoby.
A vôbec: tu si na zlej adrese.
Les má dosť práce s prezliekaním stromov.
Choď domov.

Myslel si: láska. A bol to iba zvyk.
Uletel ti biely balónik.
A je ti smutno. Niet čo zobrať do rúk.
Dni idú, idú ako rieky k moru,
dni idú, idú a ty tak hrozne sám
pripínaš krídla predstavám.

Niekto ti kýva. Ty sa neotoč.
Máš pod klobúkom krásny kolotoč.
Niekto sa pýta. Neodpovedaj.
Pozri, je jeseň zlatá ako čaj.
Pristáva práve tma, vypína motory.
Niekto len chodí, hovorí, hovorí...

To ty sám so sebou začínaš rozhovor
a je už pozde a je už neskoro.
Vybieha líška z hrdzavého lesa.
Nerozumiete sa.

Hrdzavá jeseň, láska hrdzavá,
a čo nám ešte zostáva?
Ešte je toho nadostač
čo zostalo a zahrdzavie.
Len sa mi pre to nerozplač.
Len si ju nechráň ako oko v hlave.

Vladimír Reisel – Jedného večera

Budeš mŕtva chladnejšia než meteorit
Budeš závratná ako mistrál
Až ťa zavraždí posledný vybuchnutý kvet
Až prestanú signalizovať tvoje obidve oči
Vymeniac si výstražné znamenia už naposledy
Ako dvaja tuláci s rukami veľmi tajomnými
Ako dve panny vytvorené z pien
Ako lampy vo vzduchu
Budeš ako krídlo anjela ktorý sa stráca
Budeš jedna z vestálok plná strachu
Plná cudzokrajných obrazov
Modrá ako krv majoránu
Tvoje vlasy limby
Dohasínajúce neďaleko brehov kde som ťa nachádzal
Schúlenú v koleso dymu budúcnosti
Spojenú so srdcom krvavníka
Budú len plagátmi hlásajúcimi môj pád
Moje pokorenie
Moju osamotenosť ako vulkán 

Hlas gongu bol to osudný úder
Rozplynieš sa
A tvoje parky slz
Premieňajúce sa v hviezdy jeden po druhom
Budú sa odrážať v rozbitom zrkadle mojej dlane
Ako dnes
Ked sklonená nado mnou snívaš svoje záhadné sny
So všetkou horlivosťou úzkosti
S prameňom zmyselnosti
S nevinnosťou strateného syna a rozprávky
S veľkým rozhorčením strácajúcej sa siluety
Ako motýľ
Na krídlach ktorého ťa vidím obrátenú k západu
V magnetickom poli lásky mrežovanú dňom a nocou
V tieni jedov a drog ktoré uspávajú
Ako cesta na lagúne
Ako obraz predstavujúci tvoje srdce pri dáždniku súmraku

Budeš mŕtva chladnejšia než súhra chalcedónov
Než dúhové spektrum
Tvoje boky sa rozpadnú
Aby urobili miesto lastoviciam
Ktoré si postavia hniezdo
Pod tvojimi skamenenými prsami
Pokornými ako sága
Pod tvojimi prsami spievajúcimi labutiu pieseň

Nebude nič zatmie sa
A olivový tieň prikryje tvoju večne ožiarenú tvár

Panpulóni – Miroslav Válek

Bol som doma sám. Aby sa mi dobre čakalo, pil som kakao. A tiež, aby som sa nebál.
Už som sa aj nebál, naraz ktosi zvoní. Joj! Ešte to mi bolo treba! To určite budú Pampulóni.
Pampulóni z Pampulónie
- až to srdce zovrie: majú biele košele, čierne pampulóvre.
Čierny pampulóver,
čierna papuľa,
čierne oči na mňa pampúlia.
Už niekoľkokrát prišli a sa schovali a zvonili a zvonili a pampulovali.
Každý Pampulónec, ktorý vidí zvonec, zvoní, zvoní, zvoní, až sa spampulóni.
Zapchaj si uši,
rob, čo chceš,
skry sa pod svoj pampulón
- všade čuješ zvon.
Je noc a je pampuloká, ale ja už nezažmúrim oka.
Čoho sa bojíš?
Kto ťa straší?
Veď som to j a
a klamem, až sa pampuláši. 

Ján Smrek – Na jar

Prečo ste dnes milé stráne,
fialkami rozvoňané?
Ty to nevieš, odpovedia,
ked aj fialky to vedia?
A čo vedia?Povieme ti.
Vedia, že chcú na jar deti,
ktoré lúbia svoje mamy,
vyznat im to fialkami! 

Ľudmila Podjavorinská – Hudie svrček

Na tej lúke za tým plotom,
hudie svrček o čom-o tom,
od večera nemýlene
hudie svojej mladej žene.

Tancuje dnes ako včera,
od rána až do večera.
Večer sadne na podstienku,
vyšíva mu košielenku.

A tá jeho žena mladá,
tá je rada,tá je rada!
Kolko svrček nagajduje,
tolko ona odtancuje.

Košielenku samé zlato,
že jej hudie,to mu za to.
A zas drobčia a zas hrajú,
tak sa ony dobre majú. 

Krista Bendová – Bola raz jedna trieda

Bola raz jedna trieda,
v tej triede bola krieda.

Tá krieda bola biela
a bolo jej dost vela.

No prišiel Miško Muška,
šuch kriedu do vrecúška.

A prišiel Sˇaňko S´uška,
šuch-kriedu do vrecúška.

Vo vreckách bola krieda,
nemala kriedu trieda.

A potom Muška,Hruška,Sˇuška,
čo skryli kriedu do vrecúška,

našli si plotík dáky,
čmárali haky-baky.

A žiaci v triede velkú nulu
písali prstom na tabulu. 

Ranená breza – Mária Rázusová-Martáková

Mesiačik veľký, zlatistý
bozkával brezu na listy:
„Brezička, breza, riekni mi,
prečo tak plačeš noci, dni?“ 

Pozrela breza do neba,
otriasla slzy zo seba,
pritisla lístky ku perám:
„Mesiačik, druh môj ... umieram!“

„Čo?“ skríkol mesiac na skaly.
„Čo??“ skaly trikrát zvolali.
„Či sa ti dobre nedarí?
Veď si najkrajšia v chotári!“

Zastenal pníček spanilý:
„Deti mi srdce zranili,
sekerou ťali do dreva,
krv sa mi zo žíl vylieva!“

Mesačik zašiel – nastal deň,
plakali listy – plakal peň.
Keď svitla teplá nedeľa,
ranená breza umrela. 

Kocúr a myš – Marta Lehetová

Počúvajte, čo vám poviem,
čo som dneska zažila.
Malá myška nezbednica
s kocúrom sa pobila.

Sotva vyšla na priedomie,
už k nej kocúr prihrmel.
Vystrčil k nej svoju labku,
trochu pohrať sa s ňou chcel. 

Myška sa ho veľmi zľakla,
do diery sa chcela skryť.
Lenže kocúr beťár veľký
chystal sa ju vystrašiť.

Postavil sa pred jej skrýšu
a zamňaukal hrozivo.
Myška strachom zapišťala,
ukryla sa pod drevo.

Striehol kocúr hodnú chvíľu,
začal sa už obávať.
"Kdeže je tá moja myška?
Veď sa s ňou chcem iba hrať.

Počkaj, myška, ja ťa zlákam,
donesiem ti zemiačik.
Položím ho tajne k diere,
veď vystrčíš ňufáčik."

Obzerá sa myška malá,
prísnym okom zagáni.
"Kocúr zmizol, môžem už vyjsť,
nik mi v ceste nebráni."

Zemiačik jej veľmi chutí,
spokojne ho obhrýza.
V tej chvíli však pozabudne
na strašného viťúza.

Ten sa spoza dreva smeje,
už si brúsi pazúry.
Myška rýchlo hlavu zdvihne
a utečie do diery.

Odtiaľ kričí na kocúra,
slastne mľaská jazykom.
"Ja som sýta, ale ty nie,
obzri sa len za mliekom."

A myška sa šťastne smeje,
z kocúra však ide strach.
Ponížený beží ďalej,
len sa víri za ním prach.

Poznáte ďalšie básničky na Hviezdoslavov Kubín pre 5. ročník? Pochváľte sa do komentára. Teším sa.