Básničky na Hviezdoslavov Kubín pre 7. ročník

Slovenský jazyk » Básne

Autor: tanya
Typ práce: Ostatné
Dátum: 04.01.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 4 112 slov
Počet zobrazení: 310 858
Tlačení: 2 474
Uložení: 1 177

Básničky na Hviezdoslavov Kubín pre 7. ročník

Milan Rúfus – Či jesto pravda na svete

Či je pravda na svete? Ó, nebuď
démonov a nežeň ku kraju!
Milióny ľudí k zemi, nebu
tisícročia takto volajú
A ty, dcéra slúžtičiek a sluhov,
dieťa driny, ústrkov a bied
čo urobíš s touto večnou túhou?
Čo k nej pridáš? Vari odpoveď?
Žili dvaja bratia . Osireli,
Ťažilo ich prázdno po dome.
„Poďme brat môj, čo by sme tu chceli,
v tejto opustenej Sodome.?
Nebudeme nad popolom smútiť,
Plačom kriesiť navždy skončené.
I nám bude lepšie v zabudnutí."
„Nedbám braček, nechže pôjdeme."
„Poďme zvedieť čo sme nevedeli:
že či jesto pravda na svete."
Budeme hľadať, chodiť hore-dolu svetom,
V rečiach ľudí po tej pravde pásť."
„Ale ak nám rieknum že jej nieto,
z dedičstva mi vrátiš svoju časť!"
„Išli teda bratia medzi svet.
Pýtali sa ľudí a tí riekli:
„Či je pravda? Ach, jaj, pravdy niet!"
Jeden vravel: Čože by ste chceli?
Pravda? Aha, prázdno na stole!
Ani spánok nepatrí mi celý.
To je pravda - bič a mozole?"
Druhý zasa:" Pravda? Na čo to je?
Postačí nám bohatstvo a moc.
Pravda je keď blázon robí vietor.
A vy ste tí blázni, dobrú noc."
„Možno sa nám skrýva", probuje to.
„Dedičstvo? Ber, neľutujem strát,
Hľadajme ju, bez nej žitia nieto,
Vydrž ešte chvíľu, so mnou, brat.
Budeme sa pýtať vo dne v noci
Všetkých živých: ak ju ani tak neuvidia
Tieto moje oči,
Vylúp mi ich, darujem ti zrak!"
No ľudia i teraz, ako vtedy
Dávali im jednu odpoveď:
Možno, že aj bola voľakedy, ale dneska veru pravdy niet.
„Dosť už bolo! Sem tie oči z hlavy!
Nikdy už tú pravdu neuzrieš. 

„Život náš, ty temný, krásny, krutý,
všetko si ber, iba jedno nie.
Celý vesmír do neho sa zrúti,
Ak by človek stratil svedomie.
Mal by oči, ale bol by slepý.
Sýty by bol, a žil o hlade.
Prázdny ako pohodené črepy
Na zemi, v tej krásnej záhrade.
A ja slepý vidím na dno dejov.
Preto si Ťa pravda, nepustím.
Slniečko, čo hreje nad nádejou,
Studňa, ktorá chladí na púšti!

DÉMONOV SVET 

V istom zapadnutom špiritistickom brlohu, kde za peniaze špinavá starena vyvolávala duchov mŕtvych, sa nejakou chybou zaklínadla podarilo namiesto zomretej duše vyvolať démona.
Aspoň bytosť, ktorá sa zmaterializovala v priestore, to o sebe prítomným povedala. Vyplašení zákazníci s hrôzou a krikom ušli na ulicu. Starenu trafil šľak.
Démon zostal v pomykove. Chcel starene pomôcť, ale nevedel ako. Jej biologická podstata bola iná ako jeho, takže bol bezmocný.
Tvar jeho tela sa však takmer vôbec neodlišoval od tela ľudí, len na hlave mu vyrastali výčnelky. Pripomínali anténky mobilných telefónov.
Démon o svete ľudí vedel len málo. V škole sa síce niečo učili, ale boli to len povrchné informácie. Ešte nikomu sa tento svet nepodarilo navštíviť. V knihách sa síce písalo, že kedysi žil pustovník menom Satan, ktorý to dokázal, ale to boli len povesti.
Inštinkt mu vravel, že prežije iba tak, ak bude vyzerať a správať sa ako ľudia. V brlohu preto vyhľadal nejaké oblečenie a prikrývku hlavy, ktorá mu zakryla anténky.
Vyšiel na ulicu. Ocitol sa v ruchu akéhosi veľkomesta. Všimol si, že svet ľudí je veľmi podobný jeho svetu. Videl, že aj tu jazdili autá, ulicu lemovali vysoké domy.
Ale aj tak nemal potuchy, čo robiť. Nevedel, ako sa vrátiť domov.
Ešteže ovládal reč ľudí! Mozgy démonov mali výnimočnú schopnosť okamžite analyzovať každý cudzí jazyk.
Napadlo mu, že by mal s nejakou ľudskou bytosťou nadviazať kontakt. Pokúsi sa zapadnúť do ich spoločenstva a časom možno príde na to, ako sa vrátiť domov.
Zrazu ho oslovila akási sporo oblečená bytosť ženského pohlavia.
Čau, frajer! Poď, som výborná!
Démon sa potešil. Ani nečakal, že sa mu tak rýchlo podarí uskutočniť kontakt.
Žena ho zaviedla do akejsi komôrky, do ktorej vyliezli po požiarnom rebríku. Na zemi boli špinavé matrace.
Najskôr zaplať, povedala žena. Bude to za dvacku.
Démon nerozumel. Žena od neho niečo pýtala, a on nemal nič. Mal len prázdne vrecká.
Kde sa vzala, tu sa vzala, v miestnosti sa zrazu objavila ďalšia bytosť mužského pohlavia. Bola to bytosť veľkých rozmerov. Chytila ho a veľmi nešetrným spôsobom vyhodila späť na ulicu.
Démon ničomu nerozumel. Kde spravil chybu? Prečo mu ublížili?
Celý doudieraný ďalej kráčal ulicou. Tam, kde sa ulice krížili, sa znenazdajky strhol veľký hluk. Prenikavé kvílivé zvuky však rýchlo ustali. Z áut sa vykláňali bytosti a škaredo mu nadávali.
Akýsi muž v smiešnom oblečení zapískal a nešetrne ho odviedol na kraj ulice. Aj on od neho pýtal niečo, čo nemal. Naložili ho do auta a odviezli do tmavej miestnosti s mrežami. Bolo tam množstvo ľudí, ktorí stále čosi vykrikovali. Napokon ho pustili.
Opäť kráčal tmavou ulicou, doráňaný, uzimený, špinavý a hladný.
Zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, skočil mu do cesty akýsi územčistý muž s ostrým predmetom.
Navaľ prachy, zasyčal.
Démon nič nemal, čo muža ešte viac vyprovokovalo k nepriateľskému správaniu. Zbil ho a dokopal.
Démon, ledva sa vlečúc, prišiel k veľkému domu s vysokou vežou. Vnútri bolo množstvo lavíc a príjemný tieň.
Oddýchnem si, pomyslel si a sadol si úplne dopredu na lavicu, čo najďalej od vchodu. Bol veľmi unavený. Zaspal posediačky.
Zobudil ho mierny tras.
Mladý pánko, zobuďte sa, prosím, je už neskoro, zatvárame.
Muž, ktorý ho budil, mal okolo krku zvláštny stojaci golier a dlhý čierny plášť. Všimol si, že spiaci mladík je vo veľmi úbohom stave. Zjavne potreboval pomoc.
Kto ste, opýtal sa muž.
Zúbožený démon nevedel, čo má odpovedať. Rozhodol sa, že povie pravdu. Možno ho táto bytosť, ktorá sa správa veľmi láskavo, pochopí.
Som démon, ticho zastonal.
Muž s golierom sa chápavo usmial. Synu, všetci sme zhrešili, niekto viac a niekto menej. Ak si vykonal niečo zlé, oľutuj to a bude ti odpustené. Boh je všemohúci a dokáže zachytiť aj tú najmenšiu iskierku dobra v každom z nás a rozdúchať ju, aby sa rozhorela vysokým plameňom. Boh nikdy neopustí ani jednu ľudskú bytosť tak, aby v ňom plamienok dobra, aj keď je akýkoľvek nepatrný, úplne zhasol, pokračoval muž v čiernom a láskavo sa na démona usmieval. Preto aj ty, synu, nech si spáchal čokoľvek ohavné, si len človek, ktorý pochybil, ale určite nie si démon.
Démon bol úplne dezorientovaný. Nič nechápal z toho, čo mu tento muž povedal. Hovoril, akoby spáchal niečo zlé, akoby niekomu ublížil a hovoril aj to, že nie je démonom, hoci to všetko bolo úplne naopak.
Nerozumiete mi, zašepkal. Ja som predsa neurobil nič zlé. Nikomu som neublížil. Ja som naozaj len démon, pozrite sa.
Aby dokázal svoju odlišnosť, sňal si z hlavy pokrývku.
Muž sa neveriacky dotkol anténiek na démonovej hlave. Ruka sa mu vzápätí trhla, akoby ho niečo popálilo. Hlas sa mu zasekol, telo stuhlo v nevýslovnej hrôze. Pomaly, krok za krokom trasľavo spätkoval, zrazu sa otočil a s výkrikmi: démon tu je, démon tu je, utekal na koniec sály, kde sa za ním zabuchli dvere.
Démon osamel. Videl, že spáchal niečo zlé a opäť zlyhal.
Vyšiel na ulicu. Nevedel, kam ísť. Bol celkom opustený, sám v cudzom nezrozumiteľnom a nepriateľskom svete.
Zrazu mu zišla na um spásonosná myšlienka. Ten muž vo vnútri hovoril niečo o akomsi Bohu, ktorý nikdy nikoho neopúšťa. Možno táto bytosť by mu vedela pomôcť.
Hovoril aj to, že Boh je všemohúci. Ak je to pravda, možno bude vedieť, ako sa dostane domov.
V Démonovi vzplanula iskierka nádeje. Možno ešte nie je všetko stratené.
Ak nájde túto bytosť, bude zachránený.
Pookrial, zdalo sa, že aj rany ho boleli menej. Napokon rezko vykročil.
Jal sa kráčať ďalej a ďalej, aby po chvíli navždy stratil z dohľadu budovu s vežou, kde mu tak dobre poradili.

ORIENTAČNÝ BEH

Pri meste v lesíku usporiadali orientačný beh. Bolo tam veľa pretekárov. Najväčšími favoritmi boli však len dvaja. Boli to zvláštni pretekári, ale výkonní. Prvý sa vyznačoval tým, že veril len tomu, čo vidí. Naproti tomu, druhý videl len to, čomu veril. Preteky odštartovali. Obaja favoriti od začiatku zaujali čelné pozície. Ten, čo veril len tomu, čo vidí, pozrel na mapu, ktorej veril, lebo ju videl, zrovnal smer s buzolou, porovnal ho s krajinou a bežal. Aj druhý favorit bežal isto, hoci videl len to, čomu veril. Mapám ani buzolám neveril, preto ich nevidel, ale zato veril svojmu orientačnému zmyslu, ktorý ho neomylne viedol do cieľa. Ako sa dalo očakávať, obaja pretekári došli do cieľa takmer v rovnakom čase. Aké ale bolo ich prekvapenie, keď v cieli zistili, že ich už niekto predbehol. Pretekára, ktorý obom favoritom uštedril zdrvujúcu porážku, nikto nepoznal.
Kto ste, pýtali sa ho, keď stáli na stupni víťazov, on na najvyššom, oni na druhom a treťom stupienku.
Som ten, čo neverí tomu, čo vidí a nevidí to, čomu verí, odpovedal im.
Ako to, že sme vás nevideli na trati, ako ste nás predbehli, veď my sme určite bežali najkratšou trasou?
Veď ja som vás ani nepredbehol, odpovedal im. Vy ste bežali ako o dušu, pozrite sa na seba, tváre a ruky máte poškriabané od kríkov, váš úbor je celý zafŕkaný od blata, ste celí spotení a ledva sa držíte na nohách.
To je pravda, vy vôbec nevyzeráte zničene. Musíte mať neuveriteľnú kondíciu.
To je nepresné tvrdenie, že nevyzerám zničene. Ja nie som zničený. A kondíciu mám nulovú, poopravil ich.
Tak ako to, že ste dobehli do cieľa prvý?
Ja? Ja som nikde nemusel dobiehať. Vy ste najprv hľadali cieľ a potom, keď ste ho našli, tak ste za ním bežali, ako keby vám išlo o život. Ja som cieľ nehľadal, načo aj, veď aj keby som ho našiel, neveril by som mu a keby som mu aj veril, aj tak by som ho nevidel. Skutočnosť je taká, že som ani nevedel, že v nejakom cieli som, odpovedal im a ešte raz zamával jasajúcemu davu.
Potom zliezol zo stupňa víťazov, sňal si z krku vavrínový veniec, poďakoval sa usporiadateľom a odišiel do neznáma víťaziť v ďalších pretekoch. 

OSAMOTENÝ MUŽ

V istom meste žil osamotený muž. Ešte nikto ho nevidel v spoločnosti ľudí. Vyskytli sa síce okamihy, keď ho bolo možné zazrieť, ako sa rozpráva s inou osobou, tieto chvíle však boli vzácne.
Až raz, v jeden pekný deň, sa stala výnimočná udalosť.
V ten deň, keď len tak osamotene sedel v kaviarni, chcela si k nemu prisadnúť pekná ambiciózna mladá žena, ktorá bola tiež osamotená.
Myslela si, že im, obom osamoteným, bude vedno príjemne.
Chcela mu pomôcť v jeho osamotenosti a, prirodzene, chcela sa zbaviť aj osamotenosti vlastnej.
Ba čo viac.
Nakoľko muž bol veľmi príťažlivý, tajne dúfala, že by sa medzi nimi mohol vyvinúť aj hlbší vzťah.
Dobrý deň, oslovila muža, prepáčte, máte tu voľné miesto? Môžem si prisadnúť?
Muž sa strhol a s údivom sa na ňu pozrel.
Nie, bohužiaľ, je tu obsadené, ticho povedal, keď sa spamätal z prekvapenia.
Žena sa nedala odbiť. Čakáte na niekoho?
Kým sa dočkáte, mohla by som si k vám prisadnúť, prirodzene, ak vám to nebude prekážať, opáčila.
Ach áno, nech sa páči, sadnite si, muž kapituloval.
Mladá žena si pomyslela, že má už na polovicu vyhraté a s radosťou si prisadla.
Osamotený muž však mlčal.
Vy ste taký osamotený človek, snažila sa rozprúdiť rozhovor, čakajúc, že muž sa nakoniec rozhovorí o svojich problémoch, ktoré ho k osamotenosti priviedli.
Rozhovorí sa a ona sa pripojí, vznikne medzi nimi pocit spolupatričnosti, a takto sa zblížia, dúfala.
Áno, som osamotený človek, prisvedčil muž.
Žena sa potešila, začiatok zvládla dobre.
Netrápte sa, aj ja som osamotená, ak chcete, môžeme si so svojimi starosťami navzájom pomôcť... zveriť sa.
Muž sa zháčil. Trhlo ním, akoby ho niečo uštiplo.
Ale ja nemám starosti, ostal zhrozený. Ako ste na to prišli, že mám starosti, s ktorými by som sa mal niekomu zveriť, pobúrene krútil hlavou.
Ale veď sám ste povedali, že ste osamotený, mladá žena začala strácať pôdu pod nohami, ale nevzdávala to. A osamotený človek predsa potrebuje spoločnosť, namietala.
Ale to je nedorozumenie, ohradil sa muž.
To je veľké nedorozumenie, opakoval a neprestával krútiť hlavou.
Ja predsa na to, aby som bol osamotený, nepotrebujem nijakú spoločnosť. 

PODSTATA – Milan Rúfus

Vo výskumnom ústave vypísali konkurz na zamestnanca, ktorý vidí podstatu.
Prihlásilo sa veľa záujemcov, ktorí si o sebe mysleli, že podstatu vedia rozoznať.
Výberová komisia pred každého položila slepačie vajíčko a záujemca mal odpovedať, čo vidí.
Väčšina videla rozličné veci. Žĺtka, bielka, kurčatá, ale aj sliepky, kohútov. Niektorí videli aj planétu Zem, či zrod vesmíru.
Nik z nich nepochodil.
Do záverečného kola sa dostali len traja záujemcovia.
Čo vidíte, spýtala sa porota prvého, keď položili na stôl vajíčko.
Vidím vajíčko, odpovedal.
Výborne. A čo z toho vyvodzujete?
Že na stole je vajíčko.
Začali ste dobre, ste blízko, ešte uvidíme.
Druhý záujemca odpovedal, že na stole síce vidí vajíčko, ale vyvodil z toho, že tam nič nie je.
Veľmi dobre, potešili sa členovia komisie. Bola to veľmi sľubná odpoveď.
Tretí záujemca odpovedal, že na stole nevidí nič.
Čo z toho vyplýva, spýtali sa s nádejou
Že na stole je vajíčko.
Veľmi dobrá odpoveď, skonštatovala komisia.
Koho ale vybrať? Všetci traja odpovedali tak, akoby podstatu videli.
Komisia rokovala dlho do noci, ale k nijakému výsledku sa nemohla dopracovať.
Všetci traja boli talentovaní, ale prijať mohli len jedného. Ale koho, aby mali istotu, že vybrali najlepšieho? Prvý videl podstatu síce len v jej obale, ale videl aspoň niečo. Druhý pochopil, že obal je len pozlátkou a tretí síce chápal vnútro, ale nevidel obal.
Už sa zdalo, že sa bude musieť vypísať nový konkurz, keď sa na druhý deň v ústave z ničoho nič objavil ešte jeden záujemca. Tvrdil, že predošlý deň zmeškal konkurz, pretože bol zaneprázdnený podstatou a tá ho zdržala.
Členovia komisie ukončili výberové konanie, ochromení vo svojej podstate. 

POSOLSTVO BOHOV

Stalo sa v ďalekej budúcnosti. Kozmická loď pozemšťanov pri svojom putovaní vesmírom natrafila na planétu, kde objavili život, ktorý bol veľmi podobný životu na Zemi.
Výskum planéty ukázal, že bytosti, na výzor takmer rovnaké ako ľudia, žili stále vo fáze, ktorá ešte nedosiahla štandardnú technickú úroveň. Ich život bol veľmi jednoduchý, založený na poľnohospodárstve a chove domácich zvierat. Existovali aj jednoduché remeslá a obchod, ktorý robili výmenným spôsobom.
Velitelia expedície si uvedomovali, že akýkoľvek zásah do života bytostí, by znamenal katastrofu. V nijakom prípade nesmelo dôjsť ku vzájomnému kontaktu, aby sa neovplyvnil ich prirodzený vývoj. Kozmická loď však havarovala a zachránil sa len jeden kozmonaut - Redemer. Vedel, že jeho šance na návrat domov sú mizivé. V škole absolvoval kurz prežitia. Ako získať vodu, potravu, ako sa pohybovať v neznámom teréne, ako reagovať na neznáme formy života... Bola to hra, v ktorej so spolužiakmi súperili, kto najdlhšie prežije.
Teraz to hra nebola...
Redemer si len pomaly, kúsok po kúsku skladal dohromady dôsledky toho, čo sa práve stalo.
Pochopil, že je vlastne mŕtvym mužom.
Jednu časť života mal definitívne za sebou. Jeho rodina, priatelia, rodná planéta prestali existovať. Ostanú mu len spomienky.
Narodil sa do nového života. Dokonale cudzieho. Bude musieť začínať úplne od začiatku. Ako dieťa. Postupne sa oboznamovať s prostredím, nasávať jeho hmatateľnú realitu. Stávať sa jeho súčasťou. Zapadnúť do jeho sietí.
A navždy zabudnúť, že na svet prišiel niekde ďaleko.
 
Plynuli roky.
 
Redemer sa pomaly stával súčasťou života neznámej planéty. Ujala sa ho rodina, ktorá pri nešťastí prišla o svojho jediného syna a adoptovala ho. Vymyslel si príbeh, že pochádza z ďalekej krajiny, z ktorej musel utiecť. Uverili mu, veď takáto udalosť nebola v živote tamojších obyvateľov vzácnosťou.
Často bolo treba meniť miesto a identitu, pretože neexistovali zákony. Platilo archaické zvykové právo kto z koho, oko za oko, zub za zub. Život bol za takýchto okolností veľmi nepredvídateľný.
Tieto bytosti ešte stále žili v sociálnych zoskupeniach, ktoré nepoznali princíp altruizmu. Najlepšie vyhliadky na úspech v životnom procese mala agresivita, sila a bohatstvo. Spoločenské štruktúry boli decimované neustálymi spormi a nekonečnými lokálnymi vojnami. Boj o moc bol ústredným motívom fungovania ich sociálneho prostredia.
Redemer si len veľmi ťažko zvykal na také rozdielne podmienky a hodnotovú orientáciu spoločnosti, ktorá kedysi veľmi dávno panovala aj na jeho rodnej planéte a o ktorej pravidlách vedel len zo školských lavíc.
Vedel ale, že si bude musieť zvyknúť.
A nielen to. Bude musieť prijať pravidlá hry a správať sa ako platný člen prostredia.
Znamenalo to aj zabíjať, lúpiť...
Dokáže to? Dokáže sa zbaviť všetkých etických princípov, v ktorých od malička vyrastal a ktoré prikazovali vážiť si a akceptovať každú živú bytosť?
Redemer si stále viac a viac uvedomoval, že to nedokáže. Zdá sa, že jeho druhý život v prostredí s pravidlami prežitia, ktoré boli v absolútnom rozpore so všetkým, čo tvorilo jeho osobnosť, nebude mať dlhé trvanie.
Ak nezabije on, zabijú jeho.
Čaká ho teda nevyhnutný koniec?
Redemer vedel, že jedna možnosť existuje. Bola to však možnosť, keď by musel porušiť prísne pravidlá. Zasiahnuť do života tejto vznikajúcej civilizácie. Začať šíriť nové myšlienky. Povedať týmto bytostiam, že existuje ešte aj iný svet.
Svet, kde nevládne násilie a brutálna moc. Svet, kde je život najvyššou hodnotou. Svet, kde princípom fungovania spoločnosti je altruizmus.
Má však na to právo?
Tieto bytosti prídu na to predsa samé. To je prirodzený zákon vesmírnej evolúcie života. Má právo urýchliť jej vývoj? Nečakane vniesť do ich hodnotového rebríčka zásadne nové prvky?
Redemer nevedel, aká bude reakcia. Bude musieť začať pomaly a opatrne. Vytvoriť si okolo seba okruh bytostí, ktoré prijmú jeho posolstvo a stotožnia sa s ním.
Stretol už veľa jedincov, ktorí boli v myslení ďalej ako ostatná komunita. Títo jedinci jeho učenie prijmú ako prví.
Budú ho ďalej šíriť.
Zákonitosti šírenia informácií dobre poznal. V škole to bola jeho obľúbená téma. Informácia, rúcajúca konvenčný systém, má veľkú životaschopnosť. Vždy si nájde cestu, ako preraziť. Nakoniec sa touto informáciou zahltí celý systém a dôjde k jeho zásadnej transformácií. Spoločnosť postúpi o krok vpred.
Redemer si uvedomoval ešte jednu vec. Ak chce, aby informácia bola prieraznejšia, musí vykonať obeť. Využiť efekt, na ktorý si hmlisto spomínal z hodín sociológie správania sociálnych štruktúr. Vedel, že skôr alebo neskôr sa stane pre jedincov, ktorým existujúci systém vyhovuje, nepohodlným. Nevyhne sa prenasledovaniu.
Na jeho strane však budú bytosti, ktoré ho budú zbožňovať pre jeho posolstvo. Budú ho chrániť.
Jeho nepriatelia ho však napokon dostanú. Dajú mu na výber. A vtedy nastane čas ťažkého rozhodnutia...
 
Scenár vývoja, ktorý Redemer očakával, sa plynutím rokov stával skutočnosťou.
Najťažšie boli začiatky. Bolo treba upútať pozornosť. Redemerovi pomohol krízový kufrík – súčasť záchranného modulu. Mal tu dôležité lieky a prípravky na získavanie vody z hornín.
Vďaka tomu sa mu podarilo vyliečiť niekoľko bytostí, ktoré by inak zomreli. V krajine, kde bolo stále sucho, upútal schopnosťou získať pohár vody z obyčajného kameňa.
Bytostiam sa Redemerova činnosť javila ako zázrak. Získal veľkú autoritu. Jeho slová, rady a poučenia, brali veľmi vážne a snažili sa podľa nich správať.
Redemer chodil po krajine a kázal múdrosti. Snažil sa byť jednoduchý, aby ho chápali. Základný vzorec správania zredukoval do dvoch ľahko pochopiteľných zásad: konať tak, aby ani jednej bytosti nebolo ubližované a tolerovať rozdielnosti iných.
Stalo sa, že u Redemera hľadala pomoc žena, ktorá sa živila predávaním svojho tela pre potešenie mužov. Spoločenstvo ju chcelo ukameňovať, pretože v ich očiach bola hriešnicou.
Redemer sa postavil pred ženu a povedal. Nech prvý hodí kameňom ten, komu táto žena ublížila.
Bytosti ostali v pomykove. Nenašiel sa nik, kto by mohol povedať, že táto žena niekomu vykonala zlý skutok. Dav rozhorčených sa zahanbene rozišiel.
Nový koncept správania sa v sociálnom systéme bytostí rýchlo šíril. Do kvality života prinášal zmeny, ktoré zásadne menili vzťahy, systém bol stabilnejší a tým aj životaschopnejší.
Stalo sa však to, čo Redemer očakával. Tí, ktorým jeho učenie ohrozovalo bohatstvo a moc, pripravovali jeho zajatie.
Redemer tušil, že čas konca sa blíži. Usporiadal hostinu, kde pozval dvanásť svojich najvernejších žiakov. Bola to jeho posledná večera.
Redemer oznámil, čo ho čaká. Vyzval ich, aby pokračovali v jeho posolstve. Žiaci sa búrili, nechceli pripustiť koniec, ale Redemer im vysvetlil, že je to nevyhnutnosť, a to, čo sa udeje, prinesie jeho učeniu, a tým aj všetkým bytostiam, veľký úžitok.
Zotmelo sa. Večera skončila. Spoločnosť sa smutne rozišla.
Redemer sa utiahol do ústrania na vrchol blízkeho pahorku. Žiaci rešpektovali jeho samotu. Častokrát ho takto vídavali samého pod nočnou oblohou. Hľadel na hviezdy, akoby sa s niekým rozprával. Už nemôžem, nemám síl, šepkal a uprene hľadel na jednu z miliárd hviezd. Som len človek. Možno som týmto bytostiam pomohol. Som ale iný ako oni. A každým dňom budem viac a viac iný. Moja osobnosť sa rozpadáva. A viem, čo to znamená. Pamätám si texty z učebnice psychiatrie. Absolútna izolácia od kultúrneho a spoločenského prostredia materskej planéty skôr alebo neskôr prináša rozpad integrity vedomia. Nedá sa to zastaviť. Diagnóza sa bude len a len zhoršovať. Niet iného východiska. 

ROZSUDOK

Život a smrť sa sporili o to, kto je dôležitejší. Ich hádky zašli až tak ďaleko, že sa rozhodli, nech ich spor rozrieši nezávislý súd.
Ja tvorím esenciu, rastiem, množím sa a vyvíjam, bezo mňa by bol vesmír len pustatinou, argumentoval pred sudcom život.
Ja však dávam pravidlá a poriadok, argumentuje smrť. Beriem, aby som tvorila priestor a tvar.
Sudca vyniesol rozsudok. Bol krátky a stručný:
Obaja ste bezvýznamní.
Čo robí sochu sochou? - opýtal sa sudca. Kameň z ktorého je vytesaná, alebo kamenárske nástroje, ktorými bola vytesaná?
Sochu tvorí umelec, ale ani ten nie je dôležitý, pokračoval sudca.
Skutočne zmysluplná otázka znie: kto je najbezvýznamnejší ?
A to sme doteraz ešte nezistili. 

Koľajnice

Prišli na stanicu, mladý muž s nevestou, plní elánu a radosti. Idú na svadobnú cestu. V pokladni si kúpili lístky a vyšli na perón. Radosť na nich pozerať, ako čakajú držiac sa za ruky. Vlak však neprichádza. Pravdepodobne má meškanie. To nič, také maličkosti im nemôžu prekážať. Keď už čakajú predsa len akosi dlho, začnú byť netrpezliví a zvedavo sa obzerajú dookola.

Práve išiel okolo železničiar, a ten im oznámil, že vlaky už nepremávajú, pretože sa zistilo, že pri pohľade na koľajnice sa tieto v diaľke približujú, až sa nakoniec úplne spoja, a tak nemožnosť premávky všetkých vlakov je viac ako pochopiteľná. Obaja mladí ľudia sa rozhorčili, veď ide o obyčajný zrakový klam! Koľajnice sa v skutočnosti vôbec nepribližujú, ale idú rovno vedľa seba!

Na stanici im nik neveril. Keď tak silou mocou chcú cestovať, nech si idú peši! Vidiac, že nič nezmôžu, rozhodli sa nakoniec pre túto možnosť.

Ako tak kráčali po koľajniciach, zahĺbení do rozhovoru o hlúpych ľuďoch, ktorí nechápu zákony perspektívy, zrazu užasnuto spozorovali, že koľajnice sa k sebe pomaly približujú, až nakoniec došli na miesto, kde sa úplne spojili. 

Obrazáreň

Obrazáreň stojí na okraji mesta, v starej štvrti určenej na asanáciu. Je to taká malá obrazáreň, ktorej duch pomaly dožíva, zavalený pribúdajúcim časom. Obrazy tu vystavené namaľovali zväčša neznámi, väčšinou miestni maliari, ktorých mená nebudú onedlho nikomu nič hovoriť. Na mieste obrazárne bude raz stáť veľké sídlisko s rušnými obchodmi a peknými cestami.

Už teraz nemá obrazáreň skoro žiadnu návštevnosť, dalo by sa povedať, že žiadnu, okrem jedného človeka, ktorý tu chodieva navidomoči pravidelne. Je to stály návštevník a nebyť jeho, zrejme by už obrazáreň dávno zrušili. Tento návštevník tu chodieva každý deň, keď je obrazáreň otvorená. Nezdrží sa dnu dlho, zdá sa, že sa chodí pozerať len na jeden jediný obraz. Ostatné práce ho nezaujímajú. Spomínaný obraz medzi ostatnými ale ničím nevyniká. Nie je zaujímavý ani technikou, ani farbami, ba ani námetom: zobrazuje obyčajný mesiac nad tmavou nočnou krajinou. Veď návštevník sa naň ani dlho nepozerá. Len príde, pozrie naň letmým pohľadom a zase ide preč.

Akoby sa chcel presvedčiť, či ten mesiac ešte stále svieti a krajina či je rovnako tmavá 

Víťaz

Istý muž v najlepších rokoch dosiahol prenikavý úspech - zvíťazil. Zvíťazil nečakane a veľkolepo. Ba čo viac – víťazil aj naďalej. Lavína jeho víťazstiev sa naplno rozbehla. Víťazil všade. Doma v posteli, v kuchyni, na uliciach, v obchodoch, medzi ľuďmi, v prírode, prosto všade, kde sa chtiac-nechtiac ocitol. Jeho víťazstvá boli prenikavé a muž bol šťastný. Raz v kaviarni, práve keď opäť víťazil, si k nemu prisadol iný zvláštny muž - muž, ktorý neustále prehrával. Obaja muži sa ocitli zoči-voči sebe, nahí vo svojej podstate. Muž, ktorý víťazil, po krátkom okamihu opäť zvíťazil. Zvíťazil nad mužom, ktorý stále prehrával. 

Hotel naopak – Milan Rúfus

Vo veľkom kúpeľnom meste, aby zvýšili počet návštevníkov, postavili hotel naopak. Bola to vskutku veľká atrakcia, hostia sa hrnuli z celého sveta, aby obdivovali, ale najmä strávili aspoň jeden deň v tomto čudnom hoteli. Každý bol zvedavý, ako je to - naopak!

Na prvý pohľad sa budova ničím nelíšila od ostatných stavieb. Nebola postavená na strechu, ako si mnohí mysleli. Dokonca aj vnútrajšok bol celkom ako iné vnútrajšky. To, čo malo byť hore, bolo hore, čo malo byť dole, bolo dole. Takisto prevádzka sa ničím neodlišovala od zaužívaných prevádzok. Pri vchode sa ľudia prihlasovali u recepčných pri odchode platili, na obed obedovali v reštaurácii, v noci súložili alebo spali. Napriek tomu boli ľudia spokojní, ich zvedavosť sa plne ukojila a neustále boli nútení žasnúť nad svetoznámym dielom. V čom teda to naopak spočíva? Ide o masovú hystériu? Alebo si ľudia hanbia priznať, že je to vlastne normálny hotel, že oni to nezbadali, a celý svet áno?

Nie, nejde o žiaden podvod! Nik nemusí mať strach, že bol oklamaný! Ten hotel je skutočne naopak! 

Poznáte ďalšie básničky na Hviezdoslavov Kubín pre 5. ročník? Pochváľte sa do komentára. Teším sa. 

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Básne

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.023 s.
Zavrieť reklamu