To je ale deň! Je štvrtok a Miškovi sa od rána nedarí. Začalo sa to tým, že si na telocviku
zabudol tenisky, potom nemal úlohu zo slovenčiny a napokon dostal guľu z matiky. Za odpoveď pri tabuli. A to si myslel, že tú rovnicu zvládne
ľavou zadnou. Akoby toho ešte stále nebolo dosť, na obede doňho drgol spolužiak a oblial ho polievkou. Našťastie už nebola horúca. Kuchárka
pri jej dochucovaní nešetrila červenou paprikou. Takže Miško má teraz na bielom tričku mapu neznámeho svetadielu smrdiaceho kapustou. Nečudo,
že sa mu ani domov nechce, a tak sa snaží čo najviac oddialiť stretnutie s mamou a otcom. Rozhodne sa, že pôjde do neďalekého lesa nad
sídliskom a tam si chvíľu posedí pri ohnisku, kde si s rodičmi a sestrou cez víkend opekali slaninku a špekáčiky. Ako mu len vtedy bolo
dobre! Teraz sa cíti úplne nanič. Sadne si k ohnisku a pozoruje lesných mravcov. Ako veľmi sa snažia! Na maličkých telách nosia aj
niekoľkonásobne väčšie slamky alebo uhynuté chrobáky, ako sú oni. Tak rád by sa stal jedným z nich a unikol tomu, čo ho doma
čaká. Jeho mravčí otec by mu určite nevyčítal
blbú päťku z matiky ani poznámku z telocviku. Každý večer by si spolu vyšli na steblo trávy a pozerali sa na hviezdy a mesiac. Potom by sa
vrátili do izbičky v mravenisku a spokojne zaspali. Ách, to by bol život! Nemusel by chodiť do školy, učiť sa matiku a donekonečna
preskakovať drevenú kozu na telocviku... Len čo si na to
Miško spomenul, stalo sa. Sedel na odpadnutom liste vedľa ohniska. Jeho taška vyzerala ako najvyšší mrakodrap v Amerike. Do dierky na remeni sa
zmestil celý, ako do veľkej brány domu. Ešte v nej mohol aj ruky
rozpažiť.
– Ľavá dva, ľavá dva, ľavá dva, ľavá dva, ľavá..., – začul odrazu veliaci hlas z vysokej, od slnka vyschnutej trávy. Kto to len môže
byť? V tej chvíli pred ním zastala čata mravcov v červeno-bielych pásikovaných trenírkach. Zvedavo si ho
obzerali.
– Chiú, chiú, chiú, aký smiešny chrobák! A čo to má na hlave? Jéééééj, on je celý oblečený! Od hlavy až pod zem, pardón, po zem!
Vyzerá ako tie smiešne postavičky, ktoré sme videli v lese. Lenže je od nich asi miliónkrát menší, chiú, chiú, chiú,– šepkali si medzi
sebou mravce a potom sa smiali do popuku. Miško sa mravcov najskôr aj trochu zľakol, ale po chvíľke sa
osmelil. – Nie som chrobák, som človek. Vlastne ešte malý človek. Volám sa Mišo, –
povedal. – Jééééj, člo-vek. Chiú, chiú, chiú...Mišo... Každé člo sa vekom stáva
člove-kom. A ty si sa teraz stal Mišom Minimišom, – zabásnil mravec s dlhou bielou bradou a hneď sa predstavil. – Volám sa Cevarm Platinius
a som najväčší básnik a filozof mravcov v tamtom mravenisku, – povedal dôležitým hlasom a ukázal na mravenisko. Miškovi sa pri pohľade na
hmýriace sa mravenisko zatočila miniatúrna hlava. Na jeho vrchol polezie pri svojej mravčej výške, či skôr nížke celý týždeň. Čo
týždeň, možno aj
mesiac!
– A u mravcov je to iné? Vekom sa nestáva mravec mrave-kom, vlastne mravecom? – opýtal sa Miško najväčšieho básnika a filozofa
mraveniska.
– Mravecom? Hm, vidieť Minimišo, že slovenčina nie je tvojou silnou stránkou, máš problémy so skloňovaním. V prepočte na ľudské mierky
každý z nás žije dva roky, kráľovná osem. Za toto – u vás pomerne krátke obdobie – my stihneme prežiť životy naplnené prácou,
radosťou, láskou aj... – Cevarm Platinius nedopovedal. Prerušil ho naliehavý krik mravca - strážnika stojaceho na vysokom kývajúcom sa
steble
trávy.
– Nepriateľ! Nepriateľ na obzore! Rúti sa sem nenásytný Mravenčiar! Zachráň sa, kto môžeš! Pokiaľ možno, tak
organizovane! V tej chvíli sa mravce rozutekali na všetky strany. Miško zostal bezradne stáť na mieste. Aj múdry
Cevarm Platinius zmizol v tráve ako vzduch. Pohľadom zachytil len kúsok jeho letiacej
brady. – Nestoj, utekaj, zahynieš! – začul
odrazu za sebou hlas. Potom ho čiesi ruky alebo nohy posotili dopredu. To Miškovi zachránilo život, lebo už nad sebou začul fučanie
mravenčiarovej veľkej mľaskajúcej papule. Pripomenulo mu to zvuk vysávača, do ktorého sa dostane voda alebo mokrá ponožka. Neznášal ten
zvuk. Neznášal vysávanie, ale v tejto chvíli by radšej povysával aj byty svojich susedov, len aby ho mravenčiar neprehltol ako jednohubku! Keď
sa zastavil, stál aj so svojím záchrancom pred mravčou dierkou na samom začiatku vysokého mraveniska.
– Vydýchni si, člo-vek, už je dobre, mravenčiara odohnal štekot psa. Ako sa vlastne voláš? Ja som Mik a toto je moja rodina. Moja žena Ika a
deti Malý Mik a Malý Ik, – predstavil svojich blízkych mravec
Mik. - Volám sa Mišo a som
štvrták. Chodím do školy na neďalekom sídlisku, tu za kopcom, vlastne...teraz je v nedohľadne...
Miško pri posledných vetách zosmutnel. Mravec Mik sa začal veľmi smiať. Tak sa smial, až sa váľal po vysušenej
zemi. – Chi-chi-cha-cha-chi-chi, cha-cha, vraj neďalekej
školy!!! Veď tá tvoja škola je na samom konci sveta! Keby som k nej chcel dôjsť, nestačili by mi dva mravčie životy, – smial sa
Mik. Do reči mu skočila jeho žena
Ika.
– Aby si rozumel. Pred rokmi sa u nás zastavil najväčší mravčí cestovateľ Rik-Tourik z veľkého cestovateľského rodu mravcov. Na výpravu
z tvojej školy sa podujal ešte jeho dedo. Po jeho smrti pokračoval jeho otec, no a napokon po jeho skone sa k nám dostal až Rik-Tourik. Trvalo to
niekoľko vašich rokov, – vysvetlila mravčica
Ika.
– To znamená, že ja nemám žiadnu šancu dostať sa k škole? – opýtal sa smutným hlasom
Miško. – Je nám to ľúto. Zahynul by si od
vyčerpanie niekde v tretine svojej cesty, – povedal Mik. Miškovi napadlo, že už nikdy neuvidí svojich rodičov,
sestru, psa Bobyho ani spolužiakov. Od smútku mu až zovrelo srdce. – Mama, mamička, tato,
– pošepol rozochveným hlasom. Mravčica Ika si chlapca pritúlila k
sebe.
– Neboj sa, Miško. Odteraz patríš k našej rodine a my si ťa nedáme. Nikdy ťa neopustíme. Budeme sa o teba starať, ako najlepšie vieme, –
pošepla minichlapcovi do uška a pobozkala ho na líčko. Miškovi sa po jej slovách trochu uľavilo. Dlho do noci však nemohol zaspať na
postieľke vystlanej voňavým machom, pretože myslel na svojich blízkych, ktorých už nikdy
neuvidí. Ráno Miška zobudil svieži hlas
Mika.
– Vstávaj, Miško, už je čas! Ideme loviť vošky! Musíme ich prekvapiť, aby nemali šancu utiecť, – hnal ho z postele
Mik. Vošky? Bŕŕŕ, vošky..., pomyslel si Miško a ospalo vstal z postele. Pred ním už
stála nastúpená a do ružova vyspatá čata mravčej rodiny. Každý z nich držal dve spojené paličky s natiahnutou sieťkou z pavučinky, do
ktorej budú loviť vošky. Takú istú dostal aj
Miško. Mravce prešli kus lesa, až napokon
zastali pred spráchniveným pňom. –
Ohohohó, – potešil sa mravčí otec Mik. – Tu bude vošiek na celú zimu! Do pňa vojdeme spolu po tráve a vo vnútri pňa sa rozdelíme, –
riadil
rodinu.
Mravce vyliezli na steblá trávy, aby sa dostali čím skôr do pňa. Miško sa snažil, ako najviac vedel, ale tenisky sa mu na tráve pokropenej
rannou rosou tak šmýkali, že neustále padal zo stebla na zadok. Spomenul si, ako ich s mamou kupoval. V reklamnom letáčiku mali napísané, že
sú s protišmykovou podrážkou. Veľký jarný teniskový hit! A teraz? Škoda, že ich neskúšali na mokrom steble trávy, pomyslel si, keď
piatykrát dopadol na zem ako vrece
zemiakov.
– Chyť sa ma, ja ti pomôžem, – začul odrazu za sebou priateľský hlas. Keď sa otočil, zistil, že je to Malý
Ik. – Ako mi ty chceš pomôcť, veď ja
vážim oveľa viac ako ty, ešte ťa zadlávim, – povedal Miško. – Len sa neboj a pevne sa chyť! – prikázal Malý
Ik. Chlapec sa chytil mravca okolo pása a ten ho silou traktora vytiahol na vrchol stebla. Odtiaľ zoskočili rovno do spráchniveného pňa stromu
ako do mäkučkej perinky. Už ich tam čakala celá rodinka
mravcov. – K
lovu sa pripraviť! Teraz! – zavelil mravčí otec Mik a malú kopiju zapichol do steny pňa. Keď ju odlúpol, spadli mu rovno do sieťky dve
vošky. Miško to skúsil tiež a bol úspešný. Lov na vošky ho začal baviť viac ako futbal. Sieťka z pavučiny sa mu pekne plnila voškami,
keď odrazu začalo pršať. Najskôr padali malé kvapky, potom čoraz väčšie, až sa voda z oblohy liala ako z krhlice. Keďže z pňa stromu
nemala kam vytekať, jazierko bolo čoraz väčšie a Miško s mravcami sa začali
topiť. – Pomóóóc, – kričal
Malý Ik a zúfalo hádzal rukami a nohami na všetky strany. Tatko mravec mu chcel pomôcť, ale ani on sám nevedel plávať, a tak mal čo robiť,
aby sa udržal na hladine. Mamka Mravcová bola, našťastie, pri stene pňa, a tak sa ho pevne držala a
kričala: – Tatko Ik, tatko Ik, zachráň naše
deti, lebo sa
utopia!
Miško vedel, že prišla jeho chvíľa. V plávaní je najlepší z celej triedy, a tak nezaváhal ani na okamih a začal plávať kraulom k Malému
Mikovi a Malému Ikovi. Prišiel k nim práve včas. Slabší Mik už strácal silu a potápal sa pod vodu, keď ho vytiahol na hladinu. Potom pomohol
aj Ikovi a jeho tatovi. Mravce sa ho pevne chytili, a tak doplávali k stene pňa, kde na nich netrpezlivo čakala mama. Úžasná rodinka sa
pritúlila k sebe, a kým sa Miško trochu predýchal, vystrašilo ich neznáme zviera. Jašterica, ktorá Miškovi v súčasnej veľkosti, či
vlastne malosti, pripomenula príšeru z katastrofického filmu. Už-už sa naťahovala slizkým jazykom po minichlapcovi, keď začul vrčanie
pripomínajúce motorovú
pílu.
– Vŕŕŕŕŕ, vŕŕŕ, vŕŕŕ, vŕŕŕ, – rozliehalo sa v pni ako vo veľkej jaskyni. Jašterica sa zľakla a vytiahla hlavu z pňa. –
Vŕŕŕ, vŕŕŕ, – ozvalo sa ešte raz a pred mravčou rodinkou stál červotoč Vrto. Bol celý od práchnivejúcich
pilín. – Idem v pravú chvíľu!
Opustil som svoju vílu a nakopol starú pílu. Keby som sa zdržal čo len chvíľu, už by ste nemali žiadnu
silu...
– Nože prestaň básniť, Vrto, a pomôž nám! – poprosil červotoča tatko mravec
Ik. – Za mnou, rodina, vyslobodiť vás je pre mňa malina! Už sa blíži
tá príšera, musíme zmiznúť do šera, – zarýmoval opäť Vrto a prvý vbehol do svojej čerstvo vyvŕtanej chodbičky v pni. Miško sa len s
námahou dostal do úzkeho otvoru, na hlave zacítil jazyk jašterice. Všetko však napokon dopadlo dobre a po niekoľkých tmavých chodbách v pni
sa mravce a minichlapec dostali na čerstvý vzduch. Vonku svietilo slniečko a po nebeskom kúpeli vysušovalo trávu, stromy a kríky. Miško a
mravce síce nemali ani jedinú vošku v sieťkach, ale boli radi, že si zachránili životy. Cestou k mravenisku sa minichlapec potešil, že
našiel spadnutú omrvinku z chleba, ktorú asi stratil turista. Rozdelí si ju na viac dní, aby nebol hladný a... prežil. Aj tak si nevedel
predstaviť, ako by jedol vošky. Naozaj nepríjemná
predstava.
Večer už bol Miško tak veľmi unavený, že nemohol zaspať. Myslel na svojich rodičov a bolo mu veľmi smutno. Tak veľmi sa chcel vrátiť domov
a povedať im, že ich má rád! Možno by mu odpustili aj tú päťku z matiky, veď sa občas stane, že nám niečo nevyjde tak, ako sme si
predstavovali. Dôležité je postaviť sa problému a neutekať pred ním, hoci aj do mraveniska. Ten, kto raz začne utekať, možno uteká celý
život... Miško sa odrazu prebral z myšlienok. Pred ním stál mravčí básnik a filozof Cevarm Platinius. – Odkiaľ si sa tu vzal? – opýtal
sa ho prekvapený
chlapec.
– Prišiel som za tebou, lebo si veľmi túžil po našom stretnutí, – povedal
mudrc. – Ja? Netúžil som po našom stretnutí, ale po mojich
blízkych, pred ktorými som utiekol do vášho sveta. Je mi za nimi smutno, chcem sa vrátiť domov, – povedal
Miško. – No veď práve! Chcel by si ísť
domov a nevieš ako na to! Mhm, ale už je neskoro. Premenil si sa na mravčieho chlapca a už tu musíš ostať naveky! – odbil ho s prísnou
tvárou básnik a filozof. Potom postavil pred neho veľký kameň, ktorý vyzeral ako diamant. Jedno jeho okienko sa zväčšilo a Miško v ňom
uvidel svoju mamu a otca, ako stoja pri jeho taške v lese. Boli tam aj policajti a kamaráti. Všetci boli smutní a vystrašení a všade ho
hľadali. Nebezpečne sa začalo stmievať... – Vidíš, Miško, čo si spôsobil tým, ktorí ťa milujú
jedným neuváženým želaním? – pokarhal chlapca Cevarm Platinius a schoval si kameň do vrecka. Miško sa
rozplakal. – Chcem ísť domov, prosím, pomôž mi!
Už nebudem myslieť len sám na seba, len ma odtiaľto pusti, prosím ťa, chcem ísť domov...! – Nie je
to také jednoduché, ale... – mravenčí básnik si pohladil dlhú, bielu
bradu. – Môžem sa o to pokúsiť. Ak si si to svojím správaním v našom svete
zaslúžil, dostaneš sa domov, ale ak nie... Naveky budeš žiť vo svete mravcov a učiť sa od nich. Môj otec hovoril, že trpaslík aj keby stál
na najvyššej hore sveta, tak je to stále len trpaslík. Ešte som jeho slovám neporozumel, ale snažím sa o to. Mám pocit, že každý deň sa k
myšlienke otcovej vety približujem, – zamýšľal sa Cevarm Platinius a potom začal niečo odriekať. Miško z toho rozumel len jednej vete:
....a tak chlapec, nebuď mravec! A tak chlapec, nebuď mravec! A tak chlapec, nebuď
mravec! Odrazu Miško sedel na lúke pri ohnisku
a pozeral sa na mravenisko. Vari sa mu to všetko iba snívalo? Nie, nebol to sen. Pozerá sa na mravenisko, odkiaľ mu mravce mávajú na pozdrav.
Áno, celkom jasne vidí mravčiu rodinku, u ktorej býval a ktorá mu pomohla. Je tam tatko Iko, mamka, Malý Iko a Malý Miko. A na vrchole
mraveniska je básnik a filozof Cevarm Platinius so svojím vzácnym kameňom. Miško mu zamáva, no už by bol najradšej doma. Jedna päťka z
matematiky predsa nespôsobí to, aby utekal od problémov a skrýval sa pred nimi! Správny chlap sa musí postaviť problému tvárou v tvár.
Teší sa na mamu, ktorá mu varí také pochúťky, a otca, ktorý s ním chodí na cyklistické túry, hrá pingpong a zasväcuje ho do stavby
leteckých modelov.
Už aby bol doma! Niečo predsa vydrží.