Poézia na Hviezdoslavov Kubín – Ako čert kulifaj hľadal modré z neba

Ako čert kulifaj hľadal modré z neba

Štefan Moravčík ( z knihy Modré z neba)

- Čertovská robota! – hromží dedko, keď sa mu niečo nepodarí.                  - Čertovsky podšitý človek! – vraví zase babka o susedovi.                              – Takého ani čert neprevedie.                                                                                – Kde sa podeli všetci tí čerti? – pýtam sa starého otca. – Rád by som už nejakého videl Či má všetko ako treba: kopýtka, rožky, chvost...                 – Od istého času rohatí čušia pod zemou, - smeje sa dedko. – Boja sa von vyliezť...                                     A kohože sa boja? Čert sa predsa ani čerta nebojí, - vravím dedovi. – Chcem svojho čerta a hotovo!                                                                                    - To máš tak, šuhajko, - uškrnie sa dedo a žmurkne na starú mamu:           - Za všetkým vraj treba vidieť ženu.                                                                                – No toto! Vari sa čerti boja našej babky? – krútim hlavou.                      Dedo sa dusí od smiechu a babka nás vyháňa na dvor.                            Sadneme si pod starú hrušku. Starý otec si zapáli a pufká z fajky – kulifajky. S chuťou rozpráva... – To máš tak, chlapče zlatý. Čerti sa mali v pekle ako v raji, kým sa čert Kulifaj nezaľúbil do čertice Frndulice. Jedlo si varili bez vody, špinavé izby sa nezametali, aby si neufúľali zasmolené paprčky.                                                                                                Čertisko Kulifaj si svedomito robil, čo treba. Po svete chodil a hlupákom hlavy plietol, deťom z vrecká cukríky vyťahoval a hvezdárom do očí púpavový páper fúkal. Čo najhoršie stváral. Kto mu podal malíček, toho za palec potiahol. A kto vlas – toho kmas! Uchytil celého.                                                  Aj čertica Frndulica rada sa dívala za šikovným Kulifajom. Závidela mu jeho výlety na zem, kde je vraj veľmi pekne. A ona aby len pri kotli stála a granatír – marš vyvárala. Jedlo bez vody, špinavé izby, samá sivá, čierna farba. Nič, čo by potešilo jej čierne očká.                                                                – Čo si taká smutná, Frndulienka, - prihovoril sa jej Kulifaj, keď hodil do kúta za batoh podvodníkov, ktorí mu naleteli.                                                                                  – Už ma tu život zunoval, Kulifajko! – vzdychla si pekná čertica. – Je to smola večne trčať na dne pekla. A hore u ľudí je vraj nebo belasé ako nezábudka. Dones mi modré z neba. Aspoň kúsok na obrúsok.                                                              Kulifaj prisľúbil čertici Frndulici všetko, čo si zažiadala. Keď podal Luciferovi hlásenie o splnených úlohách, pýtal sa von, hore na zem.                                 - Ó, všemocné čiernočierne knieža pekiel, dovoľ svojmu oddanému služobníkovi, aby šiel na svet modré z neba hľadať. Krásna čertica Frndulienka si ho pýta. Aspoň kúsok na motúzok.                                                 – Na zákusok? – zareval pán pekiel Lucifer, lebo zle počul. – Tá má jazyk ako brúsok! Prepchávať sa nebude, Frnduľa akási! A ty tiež svoje dostaneš, Kulifajisko nepodarený! Dám ti ja modré z neba! Stráže! Posaďte ho do najľadovejšej pekelnej chladničky!
Zatvoriť čerta do chladničky – to bol ten najstrašnejší trest. Pekelníci Kulifaja šuchli do tejto mrazivej mučiarne a rýchlo pričapli dvere, aby ich neofúklo.                                            Kulifaj sa v chladničke – mrazničke triasol ako osika. Bol by na cencúľ zmrzol, keby zrazu nezbadal, že mu von trčí chvost. Stráže v tej rýchlosti zle pricapli dvere, juchú! Kulifaj nelenil, vyskočil von a fujác! Vkradol sa do pekelného komína, aby sa v plameňoch vylízal z omrzlín. Potom šuch von, vydal sa na cestu. Peklokľúčikom odomyky – puky!                                                        Prvého človeka, čo stretol sa opýtal: - Hej, človeče, ako by som si odšmykol kus modrého z neba?                                                 Človek mal veľa roboty, nuž sa zahnal po pekelníkovi palicou: - Tak ťa vyplatím, že budeš celý modrý, ty čertisko – pobehajisko!                                  Kulifaj vzal kopytá na plecia a uháňal, čo mu para stačila. Zbadal vodný mlyn. A pri tom mlyne tučná mlynárka mužovi kázeň držala:                            - Ty korheľ jeden naničhodný. Keď si ma za ženu pýtal, modré z neba si mi sľuboval – a teraz? Nič nerobíš, len v krčme sedíš a piješ! Veď ti ja dám!                                   A s metlou za ním. Mlynár mal čo robiť, aby si kožu zachránil. Prišiel čert a pýta sa ho na to modré z neba, čo žene sľuboval. Ako sa k nemu dostať?         - Takto, paskudník! – zavrčal rozpajedený mlynár. Schytil neboráka kulifaja a šmaril ho do vody. Mlynské koleso ho zachytilo a krútilo ho hore – dolu ako na kolotoči. Vykúpalo ho ako kačicu, potom hore vytriaslo a znovu šup do vody!                                                                                                         Kulifaj videl všetky hviezdičky, ale na modré z neba ani z veľkého mlynského kolesa nedočiahol. Ešte bol rád, keď ho napokon vyhodilo na breh. Čert zadupotal kopytami a uháňal cestou – necestou, kade ľahšie. Vyšiel až na najvyšší vrch. Priletel orol a obzerá si čudného tuláka.                                                     – Kráľ vtákov, ty jediný mi môžeš  pomôcť! – zaprosil čert. – Lietaš tak vysoko! Vynes ma k nebu na krídlach, potrebujem kus modrého neba.        Orol s ním vzlietol do výšav a tam sa ho striasol.                                                     – Každému, čo mu patrí! – zaškriekal. – Len sa ty nedriap ta, kde nepatríš. Čuč v pekle, čertisko rohatý!                                                                                  Keď čert capol do pekla, až na samé dno, ešte si aj pochvaľoval: - Brrrr, na tých brrrralách je taká strrrašná zima! Hrrrrozný mrrrráz! Mal prrravdu ten skalný orrrol, v pekle mi bude predsa len najlepšie! Ohníček ako ľalia, len sa tak v teplúčku rozvíja!                                           
Oželela čertica Frndulienka modré z neba. Keď Kulifaj všetkým v pekle rozpovedal, čo sa mu prihodilo, prešla všetkých čertov chuť robiť čertoviny a po svete vandrovať. Odvtedy radšej v pekle sedia a do ohníčka hľadia, slovka nepovedia. Na modré z neba ani nepomyslia.