Keď bol ujo Jakub ešte malým Kubkom, robil veľa vecí, ktoré mu rodičia zakazovali – rozprával pri jedení, solil si polievku, pozeral televíziu, keď mal už dávno spať, chodil po kalužiach, čarbal po stenách, rozhadzoval hračky a cmúľal si prst. Niekedy nevedel, či mu rodičia zakazujú všetko, čo robí rád, alebo robí rád len to, čo mu rodičia zakazujú. Jedno však vedel vždy; nemohol sa dočkať, kedy už bude konečne veľký a bude môcť robiť, čo sa mu zachce. Lebo dospeláci si nemôžu robiť, čo chcú, a nikto im nič nezakazuje.
A tak teraz, keď je už dospelý, rozpráva pri jedení, solí si polievku do sýtosti, pozerá televíziu, aj keď už program dávno skončil, chodí po kalužiach, čarbe po stenách, ale hlavne si cmúľa prst, kade chodí. Je mu úplne jedno, že sa mu všetci smejú, hlavne, že mu to nemôže nikto zakázať.
Predsa je však niečo, za čím mu bolo z detstva veľmi ľúto; jeho krásny kočiarik, v ktorom sa tak rád vozil. Ale keďže je dospelák a môže si robiť, čo chce, kúpil si skoro taký istý kočík, ako mal kedysi, a doma z neho pozerá televíziu.
To však nie je všetko – ak vás niekedy na ulici alebo v parku poprosí nejaký ujo s prstom v ústach, aby ste ho chvíľku pokočíkovali, tak mu urobte radosť a ani sa ho nemusíte pýtať, ako sa volá. Určite to bude ujo Jakub.