Poézia na Hviezdoslavov Kubín – Najväčší z leňochov

Václav Šuplata: Najväčší z leňochov

Malý Tomáš celé dni rozmýšľal o tom, ako by sa preslávil. Ak už aj nie na celom svete, tak aspoň v ich meste, alebo aspoň na ulici, či aspoň v triede, do ktorej v škole chodil. Veď každý tam v niečom vynikal – Janka so všetkých najkrajšie spievala, Viktor zas zo všetkých najkrajšie čítal, Nika zo všetkých najkrajšie kreslila a Bobo vedel zo všetkých najrýchlejšie utekať. Každý bol prosto najlepší iba on, Tomáš, nevynikal v ničom. Celé dni rozmýšľal, v čom by iných predčil. Po čase sa dostal k tomu, žr by mu úplne stačilo, keby bol v niečom úplne najlepší hoci len v ich dome. Zrazu však prišiel na taký dobrý nápad, že nechápal, prečo mu neprišiel na um skôr. Bude najlenivejší zo všetkých v celom dome. Čo dome, v celej triede, ba aj na ulici, v meste a dokonca na celom svete. Leňochov je na svete veľa, o tom už počul, ale on z nich bude najväčší. Stane sa majstrom sveta v leňošení. A začne hneď.
       Ako sa rozhodol, tak spravil. A to bolo veru to posledné, čo odvtedy urobil.
       „Ja viem, Dunčo,“ privrával sa svojmu psíkovi, „že by si sa chcel hrať alebo by som ti mal dať niečo na jedenie, no nemôžem, lebo som najväčší zo všetkých lenivcov. Ani domáce úlohy si nemôžem urobiť, či kanárikovi nasypať trochu zrna do klietky. Veď ja nemôžem vôbec nikam ísť, lebo by som si musel zaviazať šnúrku na topánke a to tiež najväčší z lenivcov nesmie.“
       Dlho – predlho takto uvažoval, ležiac na pohovke. A leží tam tak asi dodnes, lebo skôr ako začal byť najlenivejší na celom svete, zabudol zapnúť rádio. A dodnes nevie, či už je najväčší z lenivcov na svete.