Básničky na prednes (Hviezdoslavov Kubín)

Básničky na prednes (Hviezdoslavov Kubín)

Káčer – Jana Humeníková

Ťuki – ťuki v jeden večer
ozvalo sa spod krídla.
Mama kačka natešene
hneď to krídlo zodvihla. 

A tu ľa – ľa koľká krása
na ten svet sa prediera!
Víta mamka deväť kačíc,
desiateho káčera.

Pred nedávnom tiché hniezdo,
teraz je v ňom krik aj chlad.
Túliaže sa všetci k sebe,
kým utíši mamka hlad.

Netrvalo teda dlho
a sú mocné ako nik.
„Zajtra, deti, pripravte sa,
ukážem vám náš rybník.“

Ustráchane kričí káčer:
„Ale, mamka, to snáď nie?
Ešte máme riedke pierka,
nezvládneme plávanie!“

„Káčer, káčer!“ hrozí mama,
„viac tie reči nechcem čuť!
Zajtra budeš plávať s nami,
či máš, či nie, na to chuť!“

Skoro ráno v čele radu
cupká kačka – mater
a hneď za ňou deväť kačíc,
desiaty je káčer.

Pri rybníku: Šup do vody!
Zrazu mama pozerá:
„Deti moje, je vás deväť…
Nevidím tu káčera!“

„Káčer, káčer!“ volá, kričí,
behá vôkol rybníka.
Hľadajú ho aj sestričky,
bolaže to panika!

Keď tu zrazu z druhej strany
vedie mama zbojníka.
„Predstavte si, dcérky milé,
schoval sa mi do kríka!“

Kačica sa zlostí, hnevá:
„Čože si to za káčera?
Všetky sestry z tvojho rodu
obľubujú bystrú vodu.“

Potom nežným hlasom vraví:
„Káčer, syn môj jediný,
chceš počúvať z každej strany,
že si hanbou rodiny?“

„Nie, nie, mamka, nesklamem ťa,
už aj idem s vami,
veď mám pierka vymastené
a na nôžkach blany!“
(Z knihy BELASÝ ZVONČEK)

Topánky – Mária Rázusová-Martáková

Ticho lienka sedí
na pníku,
ustala pre starosť
velikú:
jak po steblách prechodila,
topánočky potratila,
na každej bol pyštek
jagavý –
ach, už také nik jej
nespraví! 

Teší lienku tatko
chrobáčik:

– Netráp sa ty ani
za máčik.
Máš kabátik vyšívaný,
po tri nôžky vo dve strany,
nuž a tie ťa všade
vynesú –
aj keď bosé, zato
dobré sú!

O deň lienka vstala
zaránky,
no už nehľadala
topánky,
ale s chuťou nôžky bosé
vykúpala v chladnej rose,
nato rozbehla sa
po lístí,
a kde vošky nájde –
očistí.

Tieň – Milan Rúfus

Možno to ešte nevie nik,
no chodí za mnou tmavý psík. 

To vám je vernosť ohromná,
ako sa nehne odo mňa,
kým slnko svieti,
celý rok.
Urobím krok-
on spraví krok.
Ja zohnem hlavu-
on ju zohne.
Ak sa ja pohnem,
tiež sa pohne.

Vykoná všetko to, čo ja.
Nedožičí si pokoja,
najvernejší psík na svete.
A vždy ho pri mne nájdete,
ako mi ticho päty čuchá.

Ale v jednom ma neposlúcha.
Kameň mu hodím:
"Prines, Bobík!"

On hádže tiež!
Jaj, čo to robí ?
A nepobehne, mátoha!

Iba mi kňučí pri nohách:
" Nerob si zo mňa dobrý deň!
Ja nie som psíček.
Ja som tieň!"

Kvety – Mária Rázusová-Martáková

Čierne krídla rozprestrela
nôcka tichá
a dom celý v sladkom spánku
dávno dýcha.
Len na malom stolíku
v maľovanom džbániku
lúčne kvety samé šu-šu,
plné taju,
o voľačom rozprávajú,
šepotajú. 

„Bračekovci!“ zdvihne králik
driečik holý,
„či aj vás tak všetko lomí,
všetko bolí?“
A kvety mu: „Aj nás tak!“
Najviac smúti divý mak
a najradšej by sa ukryl
v ťažkom žiali,
že mu jeho krásne sukne
opršali.

Orlíčky aj klince, zvonky,
stračia nôžka –
celá kytka je už iba
žalôb nôška.

„Ja mám hlad! – A ja mám smäd,
a tu v džbáne vody niet!...“
A je potom vzdychov, stonov
až do rána,
kvietkom slzy stonkou tiekli
aj do džbána.

Ráno Marka-kvetinárka
príde k stolu,
vidí: kvety povädnuté,
hlávky dolu ...
„Ach, to pre mňa jedine!
Moje kvietky nevinné!...“
Aj ich kriesi, vodou fŕka –
márne je to!
Marka kvety netrhala
celé leto!