Koho to tam chováte
v postieľke sťa vo vate?
Pod hlavou
tri podušky
a pred sebou hrnček, var!
Jednostaj si niečo želá,
sám si posteľ neustiela,
či je zima a či jar,
len teplou si
myje tvár!
Starcovi či starene
pripísať to trápenie?
Ale nie!
Kto s plnými ústami
vraví: „Kompót chýba mi!
Dajte
to,
to podajte,
ja s mojimi zubami?“
Hlas staríka?
Kalika?
Nie.
Nuž tak teda
kto je to?
Preto iste neveríš
mi,
že mu prichystali čižmy,
rukavice na leto,
aby cestu lepšie zvládol
aby – hrôza – neprechladol,
a nezomrel na
záškrt;
keby do kaluže spadol,
to by bola naša smrť!
Odvážlivec dozaista
na severný pól sa chystá?
Nie.
Nože
lepšie pozrime,
kohože to vidíme?
Mamin synček,
otcov synček,
synček z bytu číslo šesť.
To jeho tam chováte
Stále ako vo
vate!
Kdeže zima, kdeže záškrt,
okrem dobrôt, okrem maškŕt
nič iné už nechce jesť.
Prečo?
Preto, never, ver,
len čo
oči otvorí,
dávajú mu teplomer.
Obliekajú,
obúvajú,
neprosí, a nesú mu,
akoby mal reumu.
Ráno sladko malý spí,
ani
vkročiť do izby!
Je pod mrakom, to je strach,
synček ide v galošiach!
Prečo je to?
Pretože
všetci sa mu stále
prosia,
pretože mu všetko nosia,
sám nikdy nič nezmôže.
Nevyrastie na pilota
ani na námorníka.
Ani čihi, ani hota,
celý
život nešika!
Ale synček cintľavka
otázky si nekladie.
Rastie ako citlivka
v botanickej záhrade.
Preložil: Ján Turan
Veselý bzukot, Mladé letá, 1960