Zóny pre každého študenta

Hviezdoslavov Kubín – próza (Dagmar Pokorná – Slnečnicová mama)

Hviezdoslavov Kubín – próza (Dagmar Pokorná – Slnečnicová mama)

Dagmar Pokorná – Slnečnicová mama

Štvrtáci piatok milujú. Dobre vedia, že posledná hodina v týždni už vyučovaním ani nie je. Vlastne je, ale na ozajstné vyučovanie sa nepodobá. Pani učiteľka ich pravidelne prekvapí neobyčajným nápadom, o aké je v škole na Suchom vŕšku v Martine inak núdza. Násobilková oslava, súťaž vybraných slov, pesničkové hádanky alebo zábava pri hrách. Štvrtej A najmenej polovica školy pani učiteľku Kláru Kimličkovú právom závidí.

„Zahráme sa?“ nesklamala malých živáňov ani prvý májový piatok.
„Zahráme! Áno! Zahráme! Hurá!“ nadšene súhlasili.
„Čo si dáme?
„Letí, letí! Na vojakov! Skákanú! Na kúzelníka! Na remeslá!“ natešene vykrikovali jeden cez druhého.
„Na remeslá? Dobrý nápad,“ prikývla pani učiteľka. „Som zvedavá, ako dokážete bez slov znázorniť rôzne zamestnania. Kto začne?“
„Ja! Ja! Ja viem super povolanie,“ snaživo sa ponúkol Janko Brhlík a už stál pred tabuľou. Bravúrne predviedol letca. Zorka vystruhla predavačku, Mário zahral stolára, Janka kaderníčku, Stanko vodiča, Andrej vojaka, Soňa lekárku. Vybrané povolania zvládali perfektne a uhádnuť ich bola hračka. Pani učiteľka nešetrila chválou a uznaním. Keď sa pred triedou ocitla Vanesa, štvrtáci nechápavo krútili hlavami, mračili čelá, krčili nosy. Dumali, dumali, nič nevydumali.

„Pozerá sa do neba ako hvezdárka!“
„Usmieva sa ako herečka!“
„Máva rukami, je to baletka!“
„Chytá motýle. Motýľkarka!
Nie, nie, nie!

„Opitá Cigánka, ha, ha, ha!“ vykríkol triedny čert Fero Malina. Ten istý rozdrapený Fero Malina, čo sa Vanese rád posmieval a pokrikoval za ňou na ulici: „Cigánka, Cigánka! Ani na severnom póle by si nevybledla, taká si čierna.“
„Fero, zapamätaj si! Keď raz v živote začneš hovoriť hlúposti, ľudia si o tebe budú myslieť, že si naozaj hlupák,“ uzemnila ho pani učiteľka. „A to by si nechcel, alebo áno?“
„Nechcel,“ zopakoval Fero a urazene nafúkol líca vari až do veľkosti balónov pred prasknutím.
„Vanesa, naozaj také povolanie existuje?“ trpezlivo sa spýtala pani učiteľka.
„Pravdaže existuje,“ počudovane odpovedalo dievča snedej pleti s obrovskými gaštanovými očami.

„Dobre. Teda posledný pokus. Ak nikto neuhádne, vzdávame sa,“ rozhodla pani učiteľka. Mozgové závity detí pracovali na plné obrátky. Zaostrili zrak, aby lepšie videli, držali sa za hlavy, aby lepšie mysleli. Márne! Trieda sa nakoniec vzdala.
„Mama. To povolanie je mama.“
„Ha, ha, ha! Sprostá!“ nezdržal sa Malina.
„Fero, niečo som ti povedala,“ zamračila sa naňho pani učiteľka.
„To neplatí! Mama nie je povolanie,“ namietali aj ostatné deti.
„Je, je to povolanie. Viem to určite,“ posmutnelo dievča.
„Mama je obyčajná mama, a nie povolanie,“ skákali do nej s otvoreným nesúhlasom spolužiaci.

„Každý nemá mamu. Vanesa je z decáku,“ postavila sa Vierka. Vanesin detský domov stál o ulicu ďalej ako ich rodinný dom. Dievčence občas spolu chodili do školy.
„Každý má mamu. Ako by sa inak narodil?“ zamudroval Stanko.
„Jasné, je z decáku. To vidno! Keby si mala mamu, nemohla by si tak šibnuto ukazovať! Čo si robila s rukami? Zabíjala komáre?“ posmešne sa ozvala Nora, rozmaznaný jedináčik z bohatej mestskej štvrte.

„Tak dosť, deti! Ticho! Upokojte sa! Nech nám Vanesa vysvetlí, prečo je presvedčená, že mama je povolanie. Povieš nám, ako si to myslela?“ povzbudivo sa vyplašenému dievčaťu prihovorila pani učiteľka.

Vanesa sa potíšku rozhovorila: „Ukazovala som slnečnicu.“
„Slnečnicu? Ti preskočilo? Robíš si z nás bláznov? Zrazu nie mamu, ale slnečnicu? A to je už čo za povolanie? Malina má pravdu, ozaj si spr.....! Veď vieš čo,“ opäť sa ozvala Nora.

„Tak moment! Ešte raz voľakto vyriekne hanlivé slová na Vanesinu adresu, zostávate po škole. Všetci! Jasné?“ pani učiteľka pridala na hlase. Nebola na takú situáciu pripravená, z nevinnej hry sa vykľula ostrá triedna hádka. „Vanesa, pokračuj,“ dotkla sa zľahka ramena cigánskeho dievčatka.

„Znázorňovala som slnečnicu. Z okna mojej izby vidím slnečnicové pole. Je plné malých žiarivých slniečok. Každá slnečnica pozerá do neba a usmieva sa. Predstavujem si, že mama je ako slnečnica. Usmieva sa a z rúk jej sála čarovné teplo ako zo slnečnicových lístkov. Keď som spadla z bicykla, teta vychovávateľka ma s úsmevom pohladila, poláskala a pritúlila si ma. Tie hrejivé dlane! Ona je moja slnečnicová mama.“

„Čo to hovorí za somariny? Ja jej nerozumiem! Tak má mamu alebo nemá?“ Neodpustil si Malina nemiestnu poznámku, tentoraz celkom bez pretvárky.
„Keď si somár, tak tomu nerozumieš,“ zahriaklol ho Stanko a významne pozrel na pani učiteľku. Tá súhlasne mlčala. Väčšine detí zrazu bili srdiečka spoločným rytmom, zvláštne slová nenápadnej, alebo až príliš nápadnej cigánskej spolužiačky počúvali s otvorenými ústami. Takmer nedýchali. A zrazu pochopili.

„Ozajstnú mamu nemám. No.... mala som, ale nechcela ma. Bola som bábätko, keď ma odložila do domova. Navždy. Teta vychovávateľka nie je moja ozajstná mama, ja to viem. Ale je mamou povolaním, chápete? Vždy, keď ku mne príde, hreje ako slnečnica. Aj ja raz budem slnečnicovou mamou pre opustené deti.“

Pani učiteľka pohladila Vanesine bohaté kučery a s nefalšovaným dojatím sa obrátila k triede: „Myslím, že Vanesa má pravdu. Aj mama môže byť povolanie. Možno to najkrajšie na svete. Mama – slnečnica.“

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/basne/10916-hviezdoslavov-kubin-proza-dagmar-pokorna-slnecnicova-mama/